Ako blondínka väčšmi koketujem

Po prvý raz siahla po farbiacom šampóne na školskom výlete v Nemecku a odvtedy si vlasy farbí pravidelne.

"Vlasy som si začala farbiť tesne pred mojimi štrnástymi narodeninami. Myslím, že šlo o mahagónový odtieň. Na moje veľké prekvapenie mi mama dokonca farbu pochválila. Neskôr sa jej zdali moje premeny až príliš časté a uletené. Bodaj by nie, prešla som azda všetkými typmi melírov, prelivov a farieb. Mala som čierne aj zelené vlasy, dlhé roky som nosila rôzne červené odtiene.

Len ako blondínku som si samú seba nevedela predstaviť. Až raz som si po prehranej stávke musela vlasy ostrihať na dĺžku nie viac ako 2 centimetre! Pracovala som vtedy v americkom Wisconsine ako plavčíčka a po nejakom čase mi kratučké vlasy na slniečku úplne vybledli.

Odvtedy sa k blond stále vraciam. Stalo sa mi síce, že som šliapla vedľa, no našťastie mi peroxid vlasy nikdy nezničil. Občas bledé odtiene pôsobia lacno, a tak som sa už uchýlila aj k melírom. Za zmienku stojí účes s tmavomodrými prúžkami, ktorý som však na hlave mala asi iba dve hodiny.

Blond mám rada. Aj keď je vďačným terčom všemožných vtipov. Keď som v zahraničí pracovala ako čašníčka, často som chyby zvalila na svoju farbu vlasov. Najmä mužov tieto vtipy vždy dokážu pobaviť. Zato niektoré ženy – blondínky bez nadhľadu – ich nevedia stráviť.

Byť blond ma baví. Musím priznať, že s touto farbou vlasov som sa stala väčšou koketou. Asi to súvisí so sebavedomím - ako blondínka sa jednoducho cítim lepšie. A verím aj v klišé, že ak sa cítite príťažlivá, tak taká skutočne ste. Kto vie, či sa mi niektoré veci na vysokej škole či v práci darilo úspešne vybaviť vďaka farbe vlasov. Stále ich možno pripísať aj šarmu a humoru."

Text: -kse- pre magazín Pravdy
Foto: archív