Nie vekový, ale povahový nesúlad hrá rolu!

Vekové, ba aj generačné odchýlky sa prekonávajú oveľa ľahšie!

S povahou nepohnete, s vekom áno!
Dvadsiatnik si ešte príliš neuvedomuje, že s pribúdaním veku človek nestarne, ale duševne rastie. (A že puberta, schopnosť zaľúbiť sa, sexuálny apetít, duchaplnosť, humor, vitalita a aktivita môžu sprevádzať človeka až do dôchodku!) Každý, kto má o pár rokov viac než on, je pre neho už vykopávka a verí, že sám má k tomu veľmi ďaleko. Má totiž ešte hlboko pod kožou vzory správania rodičov a učiteľov, nuž a tie dlho "nepustia", aby získal väčší nadhľad.

Oči a uši nonstop otvorené!
Až skúsenosti nám ukážu, že je možné aj v mladučkom veku vynikajúco si rozumieť s ľuďmi aj vo veku našich rodičov či starkých. (A vzťahy sa napokon postupne zvyknú zlepšiť aj smerom k tomuto príbuzenstvu.) Väčšinou však až v strednom veku začíname vnímať to, že duša naozaj môže ostať veľmi svieža až do vysokej staroby. (Cítime aj sami na sebe, že si nikdy nechceme pripustiť vek a hlásime sa neúnavne k mladosti). V zrelšom období si už človek viac všíma aj vzory z verejného spoločenského života, kde často jasne vidieť, že vek je len číslo!

Nepochovávajte nikoho (ani seba) zaživa!
Vplyvy z detstva a dospievania sa podpíšu na povahe každého z nás. Pre život je podstatné, s akými vzormi správania sme sa stretli - koho si vážili najmä pre jeho ľudskosť a koho zaznávali pre nepresvedčivý výkon "dospeláka". Spomeňme si na to vo chvíľach, keď sa už očakáva vážnosť a zodpovednosť od nás, ale konajme tak, aby sme neboli odstrašujúcim a výsmech vyvolávajúcim "vzorom". Aby vekový rozdiel nebol strašiakom pre nás, ani pre naše mladšie okolie! Pretože kým myslíme, cítime a dýchame, je priam poslanie spolu vychádzať bez rozdielu veku a spoluvytvárať hodnoty. Vedieť si navzájom poradiť a naladiť sa na rovnakú vlnovú frekvenciu.

Text: Monika Schönová pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK