Koľko voľnosti a koľko sebadisciplíny, aby to fungovalo?

Zameňme čiernobielu optiku za farebnejšiu

Bez rešpektu individualít sa rast vzťahu ďaleko nedostane. Obaja partneri by mali brať ohľad na vzájomné odlišnosti, prameniace jednak z prostredí, ktoré ich formovali a formujú, ale i z dedičnosti. A vôbec mať v úcte postoje, potreby a túžby milovanej osoby. Je nutné, aby vo vzťahu kráčala ruka v ruke s láskou aj racionalita a oboch partnerov usmerňovala v tom, koľko tolerovať a koľko si presadzovať. Kedy je ešte únosná miera prispôsobiť sa tomu druhému (i v záujme dvoch ľudí ako páru) a kedy už presahuje hranice, za aké sme ochotní a schopní zájsť.
    
Randenie a spoločný život – dve chute slobody 
Kým pri chodení (hoci i vážnejšom) ešte akoby o nič veľmi zodpovedné nešlo, vo vzťahu pod jednou strechou a so spoločným potomstvom sa už každý vyfarbuje inak. Viac si nárokujeme na správanie partnera a viac aj bojujeme za vlastný životný priestor. Niekomu vyhovuje usadiť sa a žiť takmer výlučne len pre partnera a rodinu, inému menej a vtedy vzniká hustejšia atmosféra. Dôležité je hovoriť o svojich predstavách a potrebách, aj keď to nemusí byť vždy príjemný rozhovor. Svoje ovocie však prinesie a určite je to lepšie, než žiť v pokrytectve.

Bez pochopenia a podpory to nikde neklape
Niekedy to nevyjde a vzťah zvykne stroskotať, pretože zlyhá ľudský faktor aj pri takých podstatných veciach, ako je empatia – schopnosť chápať partnera, či schopnosť dať mu pocit, že má v nás podporu, že mu chceme pomôcť (ak treba). Ak to necíti, stráca istotu v našej blízkosti a to ho rozhodne nerobí šťastným. Samozrejme, platí to aj obrátene, preto je nutné neustále pozorne vnímať signály, ktoré vysielame i prijímame. Ak chceme, aby to fungovalo, musíme dávať i strážiť si slobodu, dávať i vyžadovať porozumenie, lásku, podporu. Všetkého vždy v takej miere, aby sme sa cítili spolu šťastní.

Text: Monika Schönová pre oŽene.sk 
Foto: SHUTTERSTOCK