ČeskoSlovenská SuperStar, ktorej hviezda stále stúpa: Zuzana Kanisová vyspovedala Adama Pavlovčina (Rozhovor)

GAME

Foto: Jakub Gulyás

Art direction & styling: Zuzana Kanisová
Make-up & hair: Paulína Králiková
Model: Adonxs (Adam Pavlovčin)

Objednajte si nové číslo tlačeného magazínu FEMINITY jeseň/zima 2022 s doručením priamo domov alebo v digitálnej podobe.

Adam, bude to už rok, čo si vyhral Česko Slovenskú SuperStar.  Odvtedy máš bez prestania ťah na bránu... 

Ďakujem. To je otázka či konštatovanie? (smiech)

Konštatovanie. Ako vyzeral tvoj život pred SuperStar? V čom sa zásadne zmenil?

Je to naozaj už takmer deviaty mesiac od finále SuperStar, a keď sa takto spätne na všetko pozerám, vnímam to veľmi pozitívne. Mám pocit, že dvere sa mi otvorili asi naozaj všade v česko-slovenskom šoubiznise. 

Môj život by vyzeral určite rovnako po tej kreatívnej stránke. Určite by som písal album alebo vydával pesničky s víťazstvom alebo bez neho. Avšak, keď teraz niečo pustím von, má to oveľa väčší dosah, väčšie publikum a to ma nesmierne teší. Myslím si, že pre umelca akéhokoľvek rozmeru je nejaká spätná väzba a publikum veľmi dôležité a v určitom zmysle aj motivujúce, keď máte pocit, že sú tam ľudia, ktorí vyslovene čakajú na vašu tvorbu a vašu hudbu. Z toho mám naozaj najväčšiu radosť.

A kde momentálne bývaš?

Medzi Prahou a Bratislavou. Teraz momentálne, ako robíme tento rozhovor, som v Bratislave, pretože sa natáča Tvoja tvár znie povedome a budem tu asi do konca novembra. V novembri ma totižto čaká moja prvá sólová tour, takže bude potrebné zázemie aj v Bratislave aj v Prahe.

Momentálne účinkuješ v šou TV Markíza Tvoja tvár znie povedome, moderoval si svetové finále Schwarzkopf Elite Model Look, vydal si tri veľmi úspešné single a pripravuješ svoj prvý sólový album. V minulosti si sa venoval tancu, pôsobil si ako model… Kedy ti napadlo, že tvoja životná cesta by mohla mať nejaké spojenie so šoubiznisom? Zámerne hovorím šoubiznis, lebo si myslím, že pokrýva celú škálu tvojich činností. 

Mal som to asi celú dobu takto nejako nastavené, že sa raz tieto disciplíny v mojom živote určite budú prekrývať. Tá najväčšia ambícia bola vždy v speve, ale aj keď som žil v Londýne, stále som zašiel na nejakú tanečnú lekciu, ale už iba s vidinou toho, že niekedy sa mi ten tanec zíde na pódiu alebo vo videoklipoch, niežeby som chcel byť vyslovene sólový tanečník. A možno tam mi ako keby aj tak trochu odľahlo, že: „A! Veď ja nemusím byť tanečník, ja nemusím byť modelka, ja môžem byť len ten spevák, ktorý potom preberá to ďalšie.“ A tam ti odpadnú presne aj tie očakávania, napríklad ako pri tom modelingu, keď si čisto iba modelka, tak musíš spĺňať všetky tie modelingové parametre, keď si bookovaný ako umelec alebo spevák, tak to všetko odpadáva, je to oveľa slobodnejšie aj pre mňa a som tam naozaj sám za seba, sám za toho umelca a teda idem naspäť k otázke: Kedy mi napadlo, že by to mohol byť šoubiznis? Asi práve vtedy, keď som spravil ten krok a odišiel som do Londýna, chcel som zažiť mekku popovej hudby, a tak si nejako všetko vyskúšať a pripraviť sa, keby to potom vypálilo dobre v šoubiznise lokálne v Česku a na Slovensku alebo neskôr možno aj za hranicami. 

Ako dieťa si inklinoval k spevu alebo tancu?

Ja som sa opičil po sestre, ktorá má o šesť rokov viac ako ja, a tá vždy spievala a tancovala. Boli sme takí jediní dvaja v rodine. Aj keď som si ako malý prešiel hokejom, karate a všeličím iným, nič ma nebavilo tak ako neskôr spev, tanečný krúžok a dramatický krúžok.

Mal si v sebe chuť predvádzať sa? 

Toho performera si tam vždy vedela nájsť. (smiech)

Si súťaživý typ? Asi áno, keď si vyhral spevácku súťaž… (smiech)

Určite môžeme povedať, že veľká časť zo mňa je súťaživá (smiech), ale dnes už oveľa menej. Vyrastal som vo veľmi súťaživom prostredí, takže to tomu rozhodne ešte pridalo. 

Čo to znamená „veľmi súťaživé prostredie“?

Odmalička som bol v tanečných súboroch, ktoré medzi sebou súťažili. Zúčastňoval som sa speváckych súťaží a vlastne takto spätne mám pocit, že všade sa o niečo súťažilo, či už v škole alebo na Hurbanovom pamätníku. 

Od nášho prvého stretnutia som ťa vnímala ako človeka, ktorý má jasnú predstavu o tom, čo chce robiť a ako to má vyzerať. Podľa čoho sa riadiš? 

Je to určite nejaká vnútorná intuícia a zároveň nazval by som to rovnaký vkus, ktorý sa vždy snažím napríklad pri spolupráci s niekým iným dopredu odhadnúť. Tak to bolo aj pri hľadaní hudobného producenta. Dostal som sa k nemu práve cez iných umelcov, ktorých produkoval a ku ktorým som mal aj ja niečím blízko. 

Plánuješ veci? 

Veľmi. Veľmi plánujem veci. Zároveň, keď sa nestanú tak, ako som si predstavoval, snažím sa nebyť sklamaný, naopak, snažím sa v tom hľadať inú cestu.

Čiže cieľavedomá intuícia. 

Asi hej, to je veľmi pekne povedané.

Skladby a texty si píšeš sám?

Áno, samozrejme producenti na všetkom pracujú so mnou, ale snažím sa, najmä čo sa týka textov, mať všetko stopercentne sám za seba. Asi mám potrebu zo seba momentálne stále niečo vypísať a zároveň, keď ide človek na koncert, pred obecenstvo, viem, že môj prejav bude úprimný a dokážem danú emóciu lepšie odovzdať ľuďom. Kreatívny proces je u mňa veľmi pestrý, nie je to vždy rovnaká šablóna. Niekedy prídem s nejakou hudobnou linkou, či už je to melódia alebo akordy a text, producenti potom robia návrh, ako by mohol znieť celkový aranžmán. Inokedy má zasa producent už pripravené demo, nejakú predstavu, nejaký koncept a ja doplním melodickú líniu a texty.

A kde hľadáš inšpiráciu?

Momentálne je to stále z osobného života, z osobnej skúsenosti. Vždy v danom momente asi nejaká špecifická situácia/emócia, ktorú riešim.  Dám ju na papier a vypíšem sa.

To je taká terapia.

Áno, ja to tak aj volám, že v tom momente je to moja medicína, ktorú potom posielam ďalej a možno si v tom nájde niekto ďalší medicínu, ak bude treba.

Aká hudba ťa formovala, hlavne v mladšom veku? Máš nejaké konkrétne vzory? 

Áno, ja si pamätám, že práve po mutácii, keď môj hlas spadol úplne na ten najnižší register, čiže basso profondo, tak som na chvíľu prestal spievať, pretože to bol taký šok, že zrazu som nevedel zaspievať deväťdesiat percent svojho repertoára, no a práve Woodkid vtedy vydával svoj debutový album, ktorý ma nesmierne inšpiroval a nakopol. Veľmi sa mi páčila tá cinematičnosť v jeho hudbe, celý jeho koncept albumu, vizuály, všetko mal presne do detailov, ako si predstavujem. Keď sa tak spätne pozriem, tak doma rodičom veľmi často hrali skupiny, ako sú Depeche Mode, Queen, Duran Duran, Elton John. Určite ma aj ich zvuk silno ovplyvnil. Neskôr v Londýne to boli aj novodobejší umelci, trochu možno aj viac folkoví, napríklad Florence and the Machine, London Grammar, Sufjan Stevens.

V minulosti si pôsobil aj v alternatívnej hudobnej skupine, však?

Asi som to tak v minulosti zvykol definovať, áno. Dnes som oveľa opatrnejší v škatuľkovaní žánrov, pretože tá komercia je oveľa širšia. 

Zostaňme ešte pri tejto téme. U teba sa dosť prelína komercia s alternatívou. Ako dokážeš medzi týmito dvoma pólmi balancovať a kde je tvoja hranica umeleckej slobody?

Ja si myslím, že sa dokonca nad týmto ani až tak nezamýšľam, že či teraz idem kombinovať alternatívu a komerciu, že sa to tak nejako deje a práve vtedy to funguje najlepšie. Mám pocit, že dnes veľmi často definujeme niečo komerčné, ako niečo, čo je prevarené – menej originálne, ale vôbec to tak nemusí byť. Aj komerčné veci môžu byť originálne a jedinečné, niekedy stačí presne namiešať správne množstvo niečoho, čo nie je prefláknuté a naopak elementov, ktoré krásne fungujú s masou alebo rádiami.

Presne! To som chcela povedať. Ty si sa objavil v SuperStar, inak si vyzeral, inak si spieval a skutočne to zafungovalo.

Ja si myslím, že som však nepriniesol nič, čo by bolo úplne nové alebo prelomové. Keď sa pozrieme do sveta, máme tu Years & Years, Madonnu a tisíc ďalších umelcov, ktorí sa od začiatku svojej kariéry obliekajú extravagantne. Jednoducho to k tomu hudobnému priemyslu patrí a ľudia to chcú vidieť na pódiu. Ale áno, na ten česko-slovenský štandard to asi bolo niečo nad, čo sme tu možno práve v tej priamej komerčnej televízii nevideli, alebo aspoň ja som nevidel, keď som vyrastal.

Tiež si myslím, že tu nič také nebolo. A aj tvoj hlas nie je úplne štandardný, je skutočne hlboký. 

Je hlboký – basso profondo.

A, prirodzene, to dáva aj spevu určitú drámu a melanchóliu.

Tragický romantik (smiech). Súhlasím.

Povedala by som, že to vytvára isté napätie, ktoré však pôsobí na poslucháča pozitívne. Nie je to niečo, z čoho bolia uši (smiech), vťahuje to ... 

Ja si myslím, že aj tú dramatickosť si dobre opísala. Mám totiž za sebou aj hodiny klasického spevu, ako keby operný tréning aj popový, a presne sa to snažím kombinovať. Nie je to len vyslovene pop alebo klasika, ale je to taká fúzia toho. A možno to tam ako keby aj nejako cítiš a zase je to, myslím si, o nejakej hranici vkusu. Vedel by som veľmi ľahko skĺznuť do klasiky a opery, ktorá by bola úplne dramatická, ale keď to máš na hranici popu a dramatickosti a dáš vždy iba trochu, tak tam udržíš potom toho poslucháča. 

Podľa čoho si vyberáš ľudí, s ktorými spolupracuješ?

Na základe rôznych faktorov. Niekedy sú to referencie od iných ľudí, niekedy je to práve osobná skúsenosť. Určite je to u mňa o nejakej vzájomnej empatii, naladení, energii a vkusu. To sú asi také základné zložky a potom nejaká finálna ambícia a zhodujúca sa vízia, záleží presne na tom, o akú spoluprácu ide. 

Ako umelec máš mnoho tvárí. Škála podôb, ktoré si verejne prezentoval, je naozaj široká. Od dark melancholického hrdinu cez novodobého kovboja až po plastikového Kena (poznámka: Adamove performance zjavy) Akú úlohu hrá u teba imidž a existuje nejaký rozdiel medzi tvojím verejným obrazom a súkromím? 

Ja si myslím, že sa s tým veľmi rád hrám. Je veľmi dôležité naozaj mať z tých vecí, ktorými sa zapodievame alebo ktorým sa venujeme, radosť a neustále tam hľadať nejaké tie impulzy, ktoré nás bavia. A práve tieto škály, ktoré si možno aj vymenovala alebo …

Prvýkrát som si ťa všimla na fotografii, kde si mal oblečený model s pierkami. Bolo to také dark a gotické.

Áno, návrhár Pavol Dendis mi posielal outfity ešte do Londýna. Ja som to volal gothic barock-pop, lebo to tak definoval Woodkid práve. Chcel som si tento žáner tiež trochu osvojiť a aj Pavlove dizajny sa veľmi hodili práve k môjmu vystúpeniu. Pohybujeme sa niekde pri umelcoch FKA Twigs, Florence, Sevdaliza alebo aj Aurora, ktorí sú v niečom viac mystickí, éterickí, ale aj pozitívne temní.

A je nejaký rozdiel medzi tvojím verejným obrazom a súkromným? 

Je, myslím si, že áno. Ja som to tak aj opisoval, že tak ako sa rozprávame celý čas o nejakom balanse, tak to je aj v mojom súkromnom živote. Doma som určite väčší introvert a v súkromnom živote potrebujem svoj priestor, svoj čas na dobíjanie. 

Čo pre teba znamená móda? Inšpirujú ťa pri obliekaní nejakí ľudia alebo dekáda či štýl? 

Opäť sa vrátim asi k tomu, že móda je pre mňa obrovské spestrenie všetkého, či už dennodennej rutiny alebo nejakých vystúpení. Baví ma to. Napríklad, keď sa zobudíš a máš náročný deň, tak naozaj tá móda alebo to oblečenie ti dokážu úplne zmeniť celé tvoje nastavenie. Tak ako ja tu pracujem s nejakým alter egom ADONXS, ktoré ti má práve navodiť to sebavedomie, tak to isté dokáže pre mňa presne to oblečenie.

Máš nejakú konkrétnu inšpiráciu?

Jasné. Základ je pre mňa vždy asi silueta. Viem, v čom sa cítim dobre, a vychádzam z toho. Lokálni dizajnéri Jan Černý, Pavol Dendis, WWO, Viktor Varg. Ďalej zahraniční umelci a ich outfity na stagi alebo v dennom živote – Harry Styles, Troye Sivan, Damiano David, Manu Rios, Aron Piper.  

Oblečenie môže fungovať do istej miery ako kostým alebo pomyselné brnenie...
Áno, v niečom určite áno. Ako som spomínal, za toto brnenie môžeme skryť aj zlú náladu alebo nejakú pochybnosť, ktoré by nám mohla stáť v ceste. 

Zmenil si si meno. Z Adama Pavlovčina sa stal ADONXS. Prečo ADONXS?

Áno, úradné meno zostalo Adam Pavlovčin, ale to umelcké už je oficiálne ADONXS. Tento koncept nevznikol nedávno, práve naopak, už pri mojej bakalárskej práci. Pri praktickej, ale aj písomnej časti som čerpal inšpiráciu z gréckej mytológie, ktorá ma vždy fascinovala, možno práve aj svojou progresívnosťou do určitej miery.  Zaujalo ma tam hneď niekoľko príbehov, prvý bol príbeh Hyacinta, o ktorom som napísal iba skladbu, no a neskôr príbeh Adonisa, ktorému som z veľkej časti to meno nakoniec ukradol. Hľadal som niečo, s čím by som sa vedel stotožniť a niečo, čo sa možno trochu podobá na ADAMA - ADONIS. Moja performance je do veľkej miery queer, takže ma bavilo práve toto prepojenie a spojenie pôvodne silno maskulínnej postavy s queer umelcom. X, ktoré som si do mena dosadil, znamená neznámu, rovnako ako v matematike. Tým asi chcem povedať, že každý si môže nájsť svojho adonisa, toho siláka v tom, čo robí. V mojom prípade to bolo sebavedomie a prejav na pódiu. 

Ja si predstavím sochu krásneho gréckeho mladíka. (smiech)

Áno! Vidíš! A ja si predstavujem alter ego, ktoré si môže dovoliť na pódiu čokoľvek. 

Ja to vnímam skôr telesne, ty to vnímaš mentálne...

Áno, pretože sa nestotožňujem s tým fyzickým obrazom, nikdy som sa nepovažoval za toho svalovca, ale adaptujem si jeho sebavedomie do mojej profesie a to mi najmä na začiatku kariéry dosť pomáhalo navodiť si určitú vnútornú silu.

Tvoj prvý sólový album, na ktorom pracuješ, bude pod menom ADONXS?

Áno. 

A čo by si nám v tejto fáze o ňom povedal?

Kreatívne už je takmer dokončený. Momentálne sme v štádiu aranžovania a opätovného prenahrávania. Je  tam veľa detailov a ja som obrovský detailista. Asi by som povedal momentálne toľko, že som prekvapený, koľko oveľa dynamickejších skladieb vzniklo a možno aj tanečných skladieb, ako som si myslel, pretože som sa vždy považoval za viac baladovejšieho skladateľa. A som nakoniec veľmi rád, pretože sa už teraz teším na koncerty a akú to bude mať energiu na nich!

Adam, čo je pre teba v živote dôležité?

Takto všeobecne, hej? Určite je to zdravie. Empatia a harmónia v akomkoľvek vzťahu, to je taký základ pre mňa. A môj najbližší okruh, kde rátam rodinu a najbližších priateľov. Nemôžem nespomenúť hudbu a kariéru. 

Na záver ti položím svoju obligátnu otázku, ktorú ako stylistka kladiem každému: Čo pre teba znamená dobrý vkus?

Niečo, čo je prirodzené. Niečo, čo hovorí samo za seba a človek to nemusí vysvetľovať alebo obhajovať.