VIDEO: Premiéra filmu Hlas lásky: Vznikol ako pocta a oslava kanadskej divy Céline Dionovej

 

„Pri Céline ma okrem talentu fascinuje jej úprimnosť. Správa sa k publiku ako k rodine. Keď som ju videla na koncerte v Bercy, cítila som okolo nej doslova auru a to, akí milí sú jej fanúšikovia. Cítila som sa ako doma,“ hovorí režisérka a spoluautorka scenára Valérie Lemercier, ktorá zároveň v snímke účinkuje aj v hlavnej úlohe. „Mesiace som cez deň, v noci sledovala, čítala a počúvala veľa vecí o Céline, o jej manželovi a nakoniec o jej rodine a najmä o trojici, ktorá sa stala mojimi novými priateľmi. Chcela som rozprávať svetu o sile jej rodiny, zázemí, ktoré jej vždy pomohlo udržať nohy na zemi,“ vysvetľuje.

VIDEO: Príbeh filmu sa začína v Quebeku, koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia, keď Sylvette a Anglomard privítajú vo svojej rodine 14. dieťa: Aline. 

„Najprv som hlavnej postave hovorila Céline. O šesťdesiat strán neskôr sa k projektu pripojila Brigitte Buc, s ktorou som pracovala už na komédii Taká normálna kráľovská rodinka (Palais Royal!, 2005). Presvedčila ma, aby sme krstné mená zmenili. Tým sa všetko odblokovalo. Vďaka „Aline“ zachovávame realitu, ale mohli sme si slobodne vymýšľať detaily, ako zásnubný prsteň v kopčeku zmrzliny alebo staré topánky, ktoré jej matka požičala na prvý konkurz, čo vysvetľuje tisíce párov topánok, ktoré neskôr má vo svojich šatniach. Nechala som sa viesť svojím inštinktom,“ prezrádza scenáristka.

VIDEO: Nový film Pedra Almodóvara Paralelné matky: Penélope Cruz v hlavnej role získala cenu za najlepšiu herečku

V rodine Dieuovcov prevláda celý život  hudba a keď Aline vyrastie, objavia v nej prekrásny dar, zlatý hlas. Keď si jej hlas vypočuje hudobný producent Guy Claude (Sylvain Marcel), napadne mu iba jediná vec – urobiť z Aline (Valérie Lemercier) najväčšiu svetovú speváčku. S podporou svojej rodiny a pod skúseným vedením Guya Claudea, z ktorého neskôr vznikne láska, budú spolu písať príbeh neobyčajného osudu. 

Prinášame vám inteview s Valérie Lemercier o filme Hlas lásky (réžia, scenár, hlavná úloha).

Teda najprv, prečo ste boli taká fascinovaná Céline Dionovou?

Stále som na to neprišla. Často som počúvala jej piesne, najmä tie, ktoré zložil Jean-Jacques Goldman. O jej živote som toho veľmi nevedela, a vlastne ani o zvyšku jej repertoára. V decembri 2016, keď som ju, ako milióny ďalších ľudí, videla ako musia robiť prvé kroky bez Reného, ​​veľmi som sa s ňou stotožnila. Dojala ma jej odvaha. Jej samota. Keď som dokončila svoj film, romantickú komédiu Marie-Francine (2017), povedala som v rádiu, že Céline bude mojím ďalším námetom. Nemyslela som to vážne, ale v ten večer mi Emmanuelle Duplay (výprava) povedala, že na tom chce pracovať. Presne si pamätám, ako ma jej nadšenie povzbudzovalo. Pri Céline ma okrem jej talentu fascinuje jej úprimnosť. Správa sa k publiku ako k rodine. Keď som ju videla na koncerte v Bercy, cítila som okolo nej doslova auru a to, akí milí sú jej fanúšikovia. Cítila som sa ako doma.

Prečo máte k Céline Dionovej blízko?

Veľkú časť svojho života som strávila, aj keď samozrejme v menšej miere ako Céline, na javisku, v divadlách, stanoch, šatniach. Viem, čo sú dlhé štace, jedlá prehltnuté pred zrkadlom, potreba zaplniť priestor, mať každý večer svoj hlas a telo, ktoré ma nesklamú. Cítila som vrelosť publika i samotu, ktorá prichádza po predstavení. Narodila som sa do rodiny poľnohospodárov. Každá z mojich babičiek mala deväť detí. Na Nový rok nás bolo pri stole starých rodičov 150. Môj otec nás donútil poznať všetky mená príbuzných než sa s nimi stretneme. Rovnako ako v rodine Dionovcov musel každý z nás vyliezť na stoličku, aby niečo recitoval, spieval alebo hral na nejaký nástroj. Želala by som si, aby som vedela previesť problémy na niečo pozitívne. Ona to dokáže. Otvorí sa, hovorí o sebe, o svojom živote, zdieľa všetku svoju radosť i smútok s publikom. To som nikdy nedokázala.

Sprevádzal prípravu na film rozsiahly výskum?

Mesiace som cez deň, v noci sledovala, čítala a počúvala veľa vecí o Céline, o jej manželovi a nakoniec o jej rodine a najmä o trojici, ktorá sa stala mojimi novými priateľmi. Chcela som rozprávať svetu o sile jej rodiny, zázemí, ktoré jej vždy pomohlo udržať nohy na zemi.

Obľúbila som si aj Québec s jeho obyvateľmi a ich láskou k spevu. Detstvom ma sprevádzal Félix Leclerc a vďaka Céline som objavila mnoho ďalších drahokamov, ktoré vo filme budete počuť. Keď sme nakrúcali Célinin „festival piesní jej rodiny“, po skončení v štúdiu zostali miestni speváci/herci a spievali. Nie jednu, ale päť, desať piesní alebo popevkov, ako tomu hovoria oni. Tomuto výrazu „popevok“ sa v našom filme vyhýbame, aby mu rozumeli aj Francúzi. Snažila som sa vyhýbať klišé. Chcela som, aby film rozprával o Québecu bez javorového sirupu alebo ich typických nadávok…

Aké bolo písať scenár?

Začala som písať asi po roku čítania a štúdia. Najprv som hlavnej postave hovorila Céline. O šesťdesiat strán neskôr sa k projektu pripojila Brigitte Buc, s ktorou som pracovala už na komédii Taká normálna kráľovská rodinka (Palais Royal!, 2005). Presvedčila ma, aby sme krstné mená zmenili. Tým sa všetko odblokovalo. Vďaka „Aline“ zachovávame realitu, ale mohli sme si slobodne vymýšľať detaily, ako zásnubný prsteň v kopčeku zmrzliny alebo staré topánky, ktoré jej matka požičala na prvý konkurz, čo vysvetľuje tisíce párov topánok, čo má neskôr vo svojich šatniach. Nechala som sa viesť svojím inštinktom.

Mohlo by vás zaujímať: VIDEO: Film Cenzorka od Petra Kerekesa: Filmári prešli za 6 rokov 12 ženských väzníc na Ukrajine

Prečo zmena mena na Aline všetko zjednodušila?

Pretože dve Céline Dionové neexistujú! Je živá a zdravá a slávnejšia ako kedykoľvek predtým. Okrem toho, keď mi niektorí technici omylom povedali Céline, začervenala som sa. Tento príbeh som potrebovala nastaviť pomerne presne, ale pritom si zachovať odstup. Keď sme pracovali v Québecu, bola som ochotná tam nakrúcať kdekoľvek, len nie v Charlemagne (rodná dedina Céline Dion). V jednej chvíli sme mali možnosť nakrúcať v bývalom dome Céline a Reného, ​​ktorý predala. Ale radšej som sa vyhla tomu vyhla. Požičali sme si dve stoličky, ktoré vlastnila. Málokedy som sa odvážila si na ne vôbec sadnúť!

Prečo ste sa vo filme sústredili na lásku Aline a Guya Claudea (Céline a Reného)?

Je to jadro príbehu Céline. S Reném sa našli. Prišla do jeho života práve vo chvíli, keď sa chystal opustiť kariéru producenta. Objavil ju a ona ho zachránila. Zastavil svoj dom, aby zaplatil jej prvý album. Každému umelcovi by som želala partnera, ako bol on. Hovorí sa, že je lepšie, aby pár nepracoval v rovnakej oblasti. Ale verte mi, že každý spevák by mal rád svojho „Reného“ po svojom boku. Ľudia si z nich robili zábavu, z ich vekového rozdielu, z oplodnenia in vitro, ktoré potrebovali, aby mohli mať deti. Niektorí ľudia si mysleli, že ju prinútil pracovať. Ale on mal veľkolepé vízie a ona bola veľmi ambiciózna. Ktorý umelec a hlavne ktorá žena strávila celý život s jedným mužom? Mám rada nesúrodé páry. Som vlastne romantička a jediné, čo ma zaujíma, sú ľúbostné príbehy. Aj keď som si dlho nemyslela, že niekedy nejaký nakrútim.

Prečo?

Láska nikdy nebola pre mňa témou. Nie v mojich stand-up vystúpeniach a nie v mojich filmoch. Nikdy som si nemyslela, že by som mala talent na rozprávanie ľúbostných príbehov. Keď som bola malá, ľudia mi nehovorili, že som pekná, a tak som sa rozhodla byť skôr vtipná. Rozosmiať ľudí sa stalo mojou identitou. Ľúbostné aféry neboli nič pre mňa. V tom som sa začala meniť až o dosť neskôr. Moja transformácia sa začala nakrútením Marie-Francine.

Hlas lásky je vaším šiestym filmom. Nie je to komédia, čo od vás väčšina ľudí očakáva…

Neviem, čo ľudia očakávajú. Pravdepodobne si mysleli, že si z nej budem robiť zábavu. A to je niečo, čo by mi v živote nenapadlo. Nikdy som necítila povinnosť vtipkovať, a to ani vo svojich filmoch, ani v živote. Môj film obsahuje určitú dávku komédie, ale iba situačnú. Zobrazuje napríklad rozpor medzi malou dievčinou spiacou v šuplíku a jej životom hviezdy svetovej úrovne. Ale nikdy som sa neznížila k paródii. Jej osud je báječný, takmer ako rozprávka. Je to film o princeznej, ale bez princeznej. Ale samozrejme film s peknými šatami, trblietkami, vlasmi poletujúcimi vo vetre a vysokými decibelmi. Spĺňa moju lásku k prevliekaniu sa, k slušnosti i výstrednosti. Skutočná Céline je tak trocha klaun. Dokonca som počula, že koučuje ľudí, ktorí ju chcú imitovať. Film je možno v skutočnosti vážnejší ako je ona sama.

Ako ste hrali Céline Dionovú?

Tak, že som sa jej nepokúšala napodobniť. Ani som nechcela napodobňovať Célinin výrazný prízvuk. Počas nakrúcania som sa niekedy nechala trochu uniesť, takže som potom samu seba musela dodatočne predabovať. Sekvencie z koncertov sme nakrúcali vo Francúzsku – v Palais des Congrés, Palais des Sport alebo v divadlách na predmestí Paríža. Nikdy by som sa neodvážila zaspievať v Quebecu pred quebeckým komparzom so svojím príšerným akcentom! Počas príprav na film som mala pomerne málo času na skúšanie roly, takže som veľmi improvizovala. Spievať na playback som si skúšala deň pred nakrúcaním. Buď to trafím alebo nie, povedala som si. Veľmi mi pomohol štáb. Uvedomili si, že počas spievaných scén sa potrebujem plne sústrediť iba na rolu. Náš rozvrh bol nabitý vrátane víkendov. Našťastie som mohla každý deň spať počas obedovej pauzy. Tie šlofíky mi zachránili život. Ale prvýkrát v živote som sa nemohla dočkať až začneme nakrúcať, aby som ju mohla hrať.

Kto v skutočnosti vo filme spieva?

Céline nie... V skutočnosti spieva úplne úžasná Victoria Sio, ktorá pre nás nakrútila všetky covery, aké sme potrebovali. To bola vedomá voľba. Čo sa týka spevu, urobiť krok späť. Rozprávať príbeh Aline Dieu a nie Céline Dionovej. Victoriine interpretácie piesní ma ohromili. Vzhľadom na to, že sme si dovolili upraviť časovú os niektorých piesní, Victoria vlastne spieva konkrétne Célinine piesne v našom filme mladšia, ako keď ich spievala Céline.
Napríklad prídavok Pour que tu m’aimes sme zaradili do iného obdobia života Céline, ako bolo v skutočnosti. Ale s naším rozprávaním to dobre rezonuje. A pre Titanic sme nahrali podklad so strunovými nástrojmi, čo vo filme Titanic nie je.

Ako ste balansovali medzi faktmi a fikciou?

Povedzme, že sme urobili skutočné udalosti „kinematografickejšími“. Napríklad, v skutočnosti oznámila Céline Renému svoje tehotenstvo počas jedla v kuchyni, ale hovorila som si, že by bolo roztomilejšie, keby tú informáciu napísala do zemiakovej kaše, pretože tento druh rozmarov je jednoducho jej. Rovnako som si upravila niektoré detaily, ktorým porozumie iba Céline. Napríklad som si vymyslela jej útek ulicami Las Vegas.

Na druhej strane, pri všetkom, čo súvisí s Quebecom, sme sa držali čo najbližšie k realite. Použili sme niektoré z jej skutočných vecí, napríklad sušičku alebo obrovský sporák.

Takže 90% hereckého obsadenia sú Quebečania?

Samozrejme, aby bol film vierohodný. Nechceli sme žiadať slávnych francúzskych hercov, aby predstierali, že sa narodili v Québecu. Nebola to len otázka prízvuku, malo to viac spoločného s určitým myslením. A navyše, naši quebeckí herci a komparzisti sú neuveriteľne talentovaní! A to som väčšinu z nich vyberala takmer inštinktívne na základe fotografií. Pre úlohu Guya Claudea som strávila dlhý čas hľadaním medzi quebeckými hercami, spevákmi a televíznymi moderátormi. Až som našla Sylvaina Marcela. Nakoniec som ho našla na internete pod záložkou „komici“. Vo filme je úžasne citlivý. Keď som sa s ním stretla a ponúkla mu tú rolu, myslel si, že si robím zábavu. Je to smiešne, ale Sylvain je v skutočnosti rovnako starý ako ja. Našťastie sme mali veľmi šikovných maskérov, parochniarov a kaderníkov, ktorí túto vekovú nezrovnalosť dokázali pre náš film napraviť.

Pre rolu Alininej matky som potrebovala skutočnú dámu. Keď som sa stretla s herečkou a profesorkou Danielle Fichaudovou na obrazovom teste v Montreale, mala som jasno v priebehu piatich sekúnd. Má taký temperament!
Jean-Bobin, Alinin veľký brat, mal pôvodne málo priestoru. Ale keď som videla, ako skvele ho Antoine Vézina hrá, stále som mu pridávala ďalší priestor. Navyše Antoine aj Danielle dokázali zmierniť svoj quebecký prízvuk, aby zostali zrozumiteľní aj bez titulkov. Som hrdá, že som ich mohla predstaviť francúzskemu publiku!

Mali ste ohľadne réžie tohto projektu nejaké obavy?

Mala som grandióznu tému a tomu som sa potrebovala vyrovnať. Čo pre mňa bolo výzvou, pretože o svojom živote naopak nerada niečo prezrádzam. Lenže Céline vždy dáva všetko, všetko otvorene zdieľa. Formou filmu som teda musela osláviť jej veľkorysosť a eleganciu. Pracovala som so štábom, s ktorým som robila Marie-Francine. Všetci ma poznajú do detailu. Vedia, že môžu na poslednú chvíľu prísť s nápadmi a ja s tým nemám problém. Je pravda, že to bolo prvýkrát, čo som mala pri množstve scén už dopredu úplne detailnú predstavu ako nakrútená scéna musí vyzerať. Vedela som, že film chcem začať tým, že speváčka plače vo svojej veľkej bielej posteli a má na ušiach slúchadlá.
Náš film sa začína v roku 1932 a pokračuje do roku 2016. Svoj film som chcela pojať trochu ako bájku.

Vy sama hráte Aline vo všetkých jej obdobiach, teda aj vo veku jej piatich rokov. Zvláštne efekty sú skutočne pôsobivé.

Dlho sme si nemysleli, že toto bude možné. Ale počas prípravy mi môj kameraman povedal: „Počúvaj, skús zahrať malú Aline, bolo by to celé úprimnejšie a jednoduchšie!“

Chcela som, aby som na plátne bola vidieť celá, dokonca aj v scéne, kde päťročná Aline spieva na svadbe svojej sestry. A vyšlo to. Štáb zvláštnych efektov odviedol pozoruhodnú prácu. Fungovalo to. Namiesto toho, aby sme im posielali k úpravám jednotlivé sekvencie, ako sa to väčšinou robí, chceli sme ich zapojiť od začiatku, ukázať im celý film, aby ma dodatočne mohli upraviť podľa logiky sledu sekvencií. Súčasne som ich požiadala, aby som sa mohla zúčastniť na ich pracovných poradách.

Pokiaľ ide o moju siluetu, keď hrám mladučkú Aline, nosila som pod kostýmami silne sťahovacie pásy a na hrudi malé falošné tínedžerské prsia, pripevnené na veľmi tesné sťahovacie obväzy. Tiež som nosila sadu zubných protéz pre scény do Alininých osemnástin. Maskéri mi znížili vlasovú líniu a tým zmenšili čelo, takže som vždy po ich práci začínala vidieť, ako sa objavuje Céline.

Nikdy ste sa nepokúsili sa Céline Dionovú stretnúť?

Mohla som. Ľudia okolo mňa to niekoľkokrát navrhovali. Je veľmi zaneprázdnená, obklopená svojimi spolupracovníkmi, vedela som, že by som sa s ňou mohla stretnúť na päť minút pred jej šou alebo chvíľku na módnej prehliadke. Na čo by to bolo dobré? Ona sama preferovala scenár vôbec nečítať. Urobila som všetko pre svoj projekt a dúfam, že sa jej bude páčiť, že sa nebude cítiť zradená. Napríklad sme nemohli nakrútiť scénu jej návratu z Vegas helikoptérou, čo by sa nám v našom filme veľmi páčilo. Céline kedysi v televízii povedala, že by nikdy nebudila susedov tým, že by pri svojom dome pristávala helikoptérou. Jazdila z koncertov každú noc dve hodiny autom. Takže ani my sme nemohli tento jej zvyk a ohľaduplnosť meniť.

Prečítajte si: VIDEO: Kostýmová výtvarníčka Alexandra obliekala hercov do filmu Známi Neznámi: Čo všetko obnáša jej práca?

Môžeme teda povedať, že váš film je pravdivo jedinečný?

Napriek tomu, že je to klasický životopisný film, je tam oproti iným veľký rozdiel. Céline žije. Musím priznať, že o to viac som nervózna, či sa jej výsledok bude páčiť. Tiež som sa bála reakcie našich quebeckých koproducentov. Koniec koncov, pre nich som bola len tou ženskou, čo hrala malú úlohu v Návštevníkoch (Les Visiteurs, 1993). A teraz som tu a pohrávam sa so Céline, ich národným pokladom! Do premietacej miestnosti vstupovali s nevraživosťou. Ale keď vychádzali, tí, ktorí poznali Reného veľmi dobre, volali, že ho spoznali a že som naozaj porozumela ich vzťahu a vystihla ho.

Okrem toho, pri strihu filmu vždy postupujeme chronologicky. Úprava prvých dvoch tretín filmu nám trvala strašne dlho aj preto, že sme vedeli, že smerujeme k smrti Guya Claudea. To nás desilo. V ten deň, keď sme túto časť strihali, som išla domov úplne zničená. Koniec. On bol preč.

Už ste pustili film priateľom a rodine?

Áno, mojim trom sestrám, ktorým sa páčili najmä rodinné scény. A máme tam jeden detail, ktorý vo Francúzsku obvykle prehliadame: v Québeku niektorí ľudia hovoria „une avion“. Lietadlo je pre nich ženského rodu. V mojej dedinke v Normandii, kde som vyrastala, je to aj tak. Dovtedy som sa tejto drobnosti smiala len ja. A bola som šťastná, keď sa v tomto momente rozosmiali aj moje sestry. Tak dúfam, že obyvateľov Québecu to tiež rozosmeje a poteší.

A inde vo svete?

To neviem. Ale film je quebecký, je to kanadská koprodukcia. Nakrúcali sme v štyroch krajinách: vo Francúzsku, Kanade, Španielsku a USA. Bolo to prvýkrát, čo som bola zodpovedná za taký veľký film a je divné povedať: myslím, že toto bol pre mňa najľahší film. Nie z hľadiska plánovania. Ale pre nadšenie a radosť, ktorá na pľaci panovala. A tiež preto, že táto téma všetkých nadchla. Célinin humor a životná sila bola inšpiráciou pre nás všetkých…