Rozhovor s Emou Müllerovou: O sebaláske ale aj o tom, ako sa dostala k podcastom
Má 26 rokov, žije vo Francúzsku, no napriek tomu baví čoraz viac mladých Sloveniek. Reč je o dcére známeho speváka a moderátorky, ktorá si dokázala napriek slávnemu tieňu rodičov vybudovať vlastnú identitu.
Ema momentálne nahráva vlastné podcasty
Napriek tomu, že na Slovensku nepôsobíš, registruje ťa väčšina vďaka slávnemu menu a rodičom.. ako to vnímaš?
Moji rodičia sú skvelí ľudia. Obaja majú veľmi silné osobnosti a ja len môžem byť hrdá na to, že som ich dcérou. Čím som staršia, tým viac vidím ich špecifickosť a tým vyššie ich staviam na piedestál.
Ja mám niekedy pocit, že sa to delí na dve kategórie - ľudia, ktorí sa na slávnom mene vezú a tí, ktorí sa snažia vydobyť akúsi vlastnú identitu. Ty si si ju podľa môjho názoru vydobyla. Ako by si ju však charakterizovala? Kto je, čo robí a aká je vlastne tá Ema?
Niekde som počula, že najťažšie na svete je definovať samého seba - a ty si mi to práve dosvečila. Skúsim teda takto po lopate; jednu sekundu plačem, tú druhú som najšťastnejšia na svete, raz neviem, čo chcem, inokedy chcem všetko, myslím si, že som super, hneď nato sa neznášam, tu sa súdim, ale tam robím veci, ktoré robiť nechcem a celé sa to točí, dokolečka, dokola.
Popritom všetkom však rastiem, spoznávam sa, zisťujem, ako správne s mojimi vlastnosťami pracovať. Učím sa, čo na sebe rešpektovať, čo modelovať a čo úplne zmeniť.
V pomerne skorom veku si odcestovala do Kanady, potom do Paríža... ako ťa tieto cesty zmenili, čo ti dali?
Do Kanady som odišla v 16-tich, konkrétne na výmenný pobyt. Vtedy to bol taký trend, všetci okolo mňa odchádzali na rok preč, tam som išla aj ja. Bolo to super. Celkom iný svet ako ten, ktorý som poznala. Veľa mi to dalo. Kanadu sme vybrali preto, aby som mala aj angličtinu aj francúzštinu - lenže francúzsky som sa naučila až tu, v Paríži. Dva jazyky naraz sa mi učiť jednoducho nedalo.
A Paríž... pretože Paríž. A módna škola. A moji rodičia boli natoľko veľkorysí, že ma nechali vybrať si, kde chcem študovať. Potom to už išlo samo - keď som doštudovala, našla som si prácu, potom frajera, potom ďalšiu prácu a zatiaľ som sa domov nevrátila. Je mi tu dobre.
Prečítajte si: Rozhovor s moderátorkou Beccou: Nemám pocit, že som influencer. Jednoducho len ukazujem, ako žijem
A popritom momentálne nahrávaš podcasty, ktoré sú mimoriadne úspešné... ťahalo ťa to k tomu stále alebo si sa stretla s nejakou situáciou, ktorá ťa k tomu priviedla?
Vždy som písala. Odmalička. Najskôr len tak, o ničom, potom som si so svojimi textami hovorila do duše, pretože aj tak som vždy najviac počúvala seba. Prepáč mami.
Keď som tieto moje necenzúrované myšlienky začala písať do Vogue, všimla som si, že nimi nepomáham len sebe, ale aj iným dievčatám. No a počas karantény som mala času na zahodenie, a tak som sa rozhodla (alebo skôr prinútila), že napíšem minimálne jeden text denne. A pretože som sa o ne chcela podeliť, začala som ich nahrávať na mobil a dávať na spotify. A tak vznikli témy Emy.
Tvoja mamina patrí k najlepším slovenským moderátorkám a ja som mala pri počúvaní tvojho podcastu pocit, že si úplne dokonalou kombináciou svojich rodičov.. počúvajú aj oni tvoju tvorbu? Ako na ňu reagujú?
Mamine vždy všetko posielam a ona mi, bez mrknutia oka, alebo nejakého prehodnocovania rodinných vzťahov - hneď povie, čo si myslí. Pozerá sa na to aj z profesionálnej stránky, takže si to vieš predstaviť - tu rozprávaš príliš rýchlo, tu hltáš slová, tam to nie je spisovné. A ja sa potom urazím, poviem jej, že to je moja vec, že nech sa mi do toho nestará a nakoniec vždy urobím podľa nej. Ale nehovor jej to.
Tatino má mobil bez foťáku, taký ten vysúvací, takže ten si zase ide raz do mesiaca kúpiť na pumpu Vogue, hneď na to mi zavolá, že na akej to je strane, takže ja si ho dám na reprák a hľadám v mailoch, že na akej to je strane a po prečítaní mi napíše, že či áno alebo nie. Ale v jeho slovách, samozrejme... ktoré sa väčšinou rýmujú.
Odkiaľ vlastne čerpáš inšpiráciu na podcasty?
Z duše, ale predtým si ju vylejem na papier. Teda do počítača. Nanečisto. Pri náhravaní potom väčšinou všetko pomením, alebo takto - ide mi to rovno z hlavy, ten papier mám len nato, aby som sa niečoho pridržala. A sú to také rie prvotné pocity, vieš? Predtým, ako sa nad niečím začneš pozastavovať, alebo to riešiť, keď si to ešte iba užívaš. Alebo poriadne nevieš, čo máš od toho čakať.
Keď sa z niečoho obrovsky tešíš a úplne ti tá radosť v danom momente stačí k životu alebo - alebo naopak, keď ťa niečo zabolí a ty nevieš, ako dlho ťa to bude bolieť. Občas píšem vtedy, keď niečo neviem pochopiť a chcela by som, pretože väčšinou mi to čierne na bielom začne dávať väčší zmysel. Tie prvotné pocity vyrovnanej ženy, ktorá vyrovnanou nie je a nikdy nebude.
Neprehliadnite: Soňa Skoncová prezradila, ako si zariaďuje nové bývanie: Navrhnutý interiér je skutočným dizajnérskym skvostom
Zaujala ma napríklad tá téma sebalásky. V dnešnej dobe je mnoho mladých žien, ktoré si neveria... ty si bola jednou z nich. Prečo je to podľa teba tak?
Pretože sociálne médiá. Pretože vidíme oveľa krajšie, chudšie, vyšportovanejšie alebo úspešnejšie, spokojnejšie, talentovanejšie ženy a pretože ten prvý reflex je ten, že sa s nimi porovnávame. Teda, aspoň ten môj je taký.
A potom si nestačím. Začnem so sebou bojovať. A ničiť sa. A ubližovať si. A nastavím si hranice, čo najvyššie a musím sa k ním dostať hneď, okamžite. Potom som zo seba sklamaná ešte viac, pretože som to nedokázala, aj keď veľmi dobre viem, že sa to za takú krátku dobu dokázať ani nedalo. Takáto som bola a som taká stále, len už som to celé lepšie pochopila a viem, ako na to. Tak, že sa ľúbim. Milujem. A starám sa o seba najlepšie, ako viem.
