Príbeh: Keď choroba "udrie" znova

Zrazu som mala pocit, akoby mi niekto tlačil rukami na hrudník. Do rána som nezaspala a ten pocit úzkosti ma prenasledoval ešte niekoľko dní. Bol august 2002. Rakovinu lymfatických uzlín mi diagnostikovali v novembri 2002, najviac som mala postihnutú oblasť hrudníka. Bol zo mňa usmiaty ukážkový pacient, vždy plný energie, pochopiteľne, pozitívnej. Ten vzorec bol predsa jednoduchý. Keď budem pozitívne naladená s vierou v šťastný koniec, všetko dobre dopadne. Myslím, že som počas celej tej doby poriadne neplakala. Po trištvrte roku liečby a očakávanom verdikte "úplná remisia" som sa vrátila ku svojmu pôvodnému životu. Samozrejme, lepšia a silnejšia. Zrazu sa však stalo niečo, s čím som veľmi nerátala. Začal sa ku mne zákerne zakrádať strach. Taký zvláštny plazivý strach. Strach z návratu choroby. Fyzicky som sa cítila dobre, až na zväčšujúcu sa bolesť v krížoch, ktorej som nechcela venovať pozornosť. Strach stále rástol a ja som pred ním chcela utiecť.

Zas som sa v noci zobudila s nepríjemným pocitom, že nie som v izbe sama. Už to nebol len taký zlovestný tlak ako prvýkrát, bola to skutočná bolesť. Chcela som zapáliť svetlo, ale nedokázala som sa pohnúť. Rakovina sa mi po necelom pol roku od ukončenia liečby vrátila. Zasiahnuté boli krížové stavce a boli natoľko rozožraté, že mi pri silnejšom kýchnutí hrozilo ich zrútenie a následné ochrnutie. Cítila som strašnú zradu. Zrazu to celé prestalo mať zmysel. Prestala som veriť, že mi liečba naozaj pomôže. Kde mám istotu, že sa choroba nevráti aj druhýkrát? Cítila som strašný vzdor. Odmietla som liečbu, podpísala reverz a zverila sa do rúk liečiteľky. Bolo to najhoršie obdobie v mojom živote. Keď som pozbierala posledné zvyšky môjho optimizmu na kontrolné CT, výsledok ukázal neľútostné napredovanie choroby. Prijali ma na onkológiu, som tu na prvej liečbe. Už neprebieha ambulantne ako po prvýkrát, ale celé tri dni na lôžku do mňa vteká tá príšerná tekutina. Chemoterapia si začína vyberať svoju daň. Sedím na chladnej dlážke nemocničnej kúpeľne s hlavou opretou o záchodovú misu. Je mi tak veľmi zle... Transplantačná jednotka je skutočne čudné miesto. Také zvláštne sklenené miesto. Sedím na posteli a je mi smutno. Pre istotu tu síce nie sú zrkadlá, ale v sklenenej stene vidím svoj obraz. A ten nie je veľmi povzbudivý. Holá hlava, čudné, o niekoľko čísel väčšie pyžamo a dlhá hadička, zavedený katéter, ktorý sa končí až za dverami miestnosti, aby sem pre zachovanie sterility sestrička nemusela vstupovať.

Zázrak sa skutočne kúpiť nedá. Ale niekedy sa môže udiať. Určite nie vtedy, keď si myslíme, že ho najviac potrebujeme. Ale niekedy sa udeje. Možno vtedy, keď prijmeme realitu, možno vtedy, keď sa postavíme svojmu strachu, pocítime pokoru. Čo mi moja rakovina dala a čo vzala? Dala mi veľa. Vzala mi ilúziiu nesmrteľnosti. Ešte neviem, či sa bez tejto ilúzie žije ťažšie alebo ľahšie. V každom prípade však niet cesty späť. Momentálne som sa dopracovala do stavu, keď sa už tak úporne nesnažím robiť všetko možné, len aby sa choroba nevrátila. Zmierila som sa s tým, že ten príznak rakoviny nikdy úplne nezmizne. Ale už s ním nebojujem ani pred ním neutekám. Učím sa s ním žiť.

(príbeh Zuzany Truplovej z knihy Keď do života vstúpi rakovina, krátené, bs)