Búrlivák z ľadu obdarúva dámy ružami

Najväčší búrliváci majú krehké duše a slabosť pre kvety. Jozef Golonka, temperamentný hokejový útočník, miluje ruže. Chlapík, ktorý mal na ľade prezývku Žiletka, rád obdarúva dámy ohnivočervenými ružami a rád sa nimi pýši aj vo vlastnej záhrade. Jej prehliadku odkladal do chvíle, kým sa prvé puky nerozvinuli. Golonka chcel, aby záhrada žiarila.

"Ešte sme mali chvíľu počkať, o týždeň budú kvitnúť všetky ružové kríky naplno," vítal nás Golonka, otvárajúc krásnu zo železa tepanú bránu. Na trávniky pred novým domom padali gejzíry vody. "Závlahu mi po zime spustili v poslednej chvíli, tráva už začala miestami žltnúť," poznamená domáci pán.

Golonka je zhovorčivý, srdečný, úprimný, čo na duši, to na jazyku, ale aj perfekcionista. Má rád, keď si ľudia dochvíľne plnia povinnosti. Aj teraz sa trochu hneval na záhradníka. Chápe, že má plné ruky práce, ale záhrada, ktorú zakladal pred štyrmi rokmi, potrebuje odborníka a zdravého chlapa. "Mám obe plecia operované po dva razy, pravé rameno naposledy v zime a moje ruky už neunesú to, čo kedysi," hovorí hokejista.

Nebol by to však Golonka, aby sa v záhrade len tak ulieval. Podíde k jazierku s rybami, zoberie malý podberák a dá sa čistiť vodu. Hneď sa pochváli, že vlani sa mu rozmnožili okrasné japonské rybky. Hovorí, že pohľad na ne človeka upokojuje, práve tak ako na lekná, ktoré onedlho pokryjú hladinu.

Živý a vynachádzavý, s fantáziou na ľade aj mimo neho. Taký je Golonka. Chlapík s predstavivosťou, muž, ktorý rád prijíma veľké výzvy aj vo veku, keď iní sa nechávajú už iba voľne unášať vlnkami života. Dom a záhradu začal stavať Golonka ako 65-ročný. Pri vychádzkach so psom objavil v hornej časti starého bratislavského mesta zabudnutý, na smetisko premenený kút. Pri výstavbe neďalekej vodárne sem navozili hory hliny. Z kopca sa odkrýval krásny pohľad na rieku so zeleným masívom na rakúskej strane Dunaja.

"To zanedbané miesto ma provokovalo. Vedel som si ho predstaviť ako kvitnúcu záhradu," spomína Golonka. Nebolo jednoduché pozemok získať. "Bol to boj, ale vytrval som, scelil parcely a dnes je tu namiesto smetiska krásny rovný pľac a dom so zeleňou, ktorá tak chýba v našom meste," opisuje premenu vskutku slepej uličky Golonka.

Do výstavby sa pustil so skúsenosťami muža, ktorý ešte na vrchole svojej hokejovej kariéry stihol postaviť prvý dom. "Boli to úplne iné časy. Neboli nijaké stavebné firmy, chýbali materiály a kto chcel mať dom, musel sa lopotiť. Na tie časy radovka vo Fialkovom údolí patrila k najlepším bratislavským adresám. Golonkovým susedom bol napríklad skvelý herec Július Pántik či architekt Štefan Svetko. Ale mužovi, ktorý prešiel kus sveta a na hráčskej i trénerskej zastávke v Nemecku nazrel do krásnych domov a záhrad, stále čosi chýbalo ku šťastiu.

"Dnes viem, že som chcel trochu viac voľnosti v priestore, ktorý obývam." Túto predstavu si Golonka naplnil pozemkom s rozlohou tisíc štvorcových metrov. Je na ňom veľký, nie extravagantný rodinný dom s klasickou sedlovou strechou a záhrada, ktorá sa končí v priestore nikoho. Pod ňou sa skrýva prudký zráz, oko ho nevidí, pohľad letí nad rieku. Áno, v Bratislave je to poloha jedna z najkrajších, ale zaslúžená.

Golonka má záhradu rád, ale pri jej tvorbe mala hlavné slovo pani domu Boženka. Záhrada je vyložene oddychová, založená na zväčša stále zelených okrasných kríkoch. Tie sú vhodne skombinované s kontrastnými farebnými drevinami, zväčša so žltými či červenými listami (bršlen, javor), od susedov ju chráni clona starostlivo ostrihaných tují. Pohodová záhrada pripravená pre detských návštevníkov - onedlho Golonka vydáva vnučku, ale aj pre priateľov. V jednom z rohov je umiestnený altánok, kde sa stretávajú dlhoroční kamaráti Golonkovcov.

V altánku vyzdobenom rôznymi pozoruhodnými predmetmi pripomínajúcimi bohatú športovú kariéru, ako je obria, ale prázdna vínová fľaša od juhomoravských fanúšikov, vinše aj karikatúry od nemeckých priaznivcov a novinárov a množstvo iných drobností, ožíva Golonkova famózna hokejová kariéra.

O hokeji sa tu isteže stále hovorí, veď kardiológ Viliam Fischer, hudobník Braňo Hronec sú aj fanúšikovia, ale keď sa tu stretnú, tak spievajú a hrajú, Golonka vraj na rumpáli, ktorý mu prináša profesor Fischer. Záhrada je miestom, kde si človek očisťuje dušu - od stresov, kde regeneruje a naberá nové sily. Niekedy sám, ale Golonka ešte radšej v kruhu priateľov.
"Som už pohodlný, a keď sa pýšim záhradou, tak cudzím, teda manželkiným perím, alebo synovým, ktorý pravidelne kosí trávniky. Ale cítim sa tu dobre a občas trochu experimentujem aj so záhradníckymi nožnicami. Naposledy to nedopadlo dobre pre bršlen ani pre nožnice, ale kto nič nerobí, nič nepokazí," hovorí nielen hokejista, ale aj záhradník Jozef Golonka.

Ulica má svojho hospodára

Jozef Golonka nie je egoista. Keď vidí, že trávu na ulici nik nekosí, zoberie do rúk kosačku a vykosí celý uličný priestor. "Nebudem chodiť okolo a pozerať sa na to, ako tu kvitne burina." Pred plot zo strany ulice neváhal vysadiť stromy. Dlho sa tu neohriali, v jednu noc ich niekto ukradol, iné polámal, zostal jeden jediný.

"Nechápem ľudí, čo s pasiou ničia zeleň, ktorej je v Bratislave z roka na rok menej," dáva najavo svoju nevôľu hokejista. Pripomína, že nemecké a švajčiarske mestá sú plné parkov a rozkvitnutých záhonov. "Hnevá ma, že v Bratislave onedlho možno zalejú betónom aj posledný kus zelene. Kým inde si vážia prírodu, u nás akoby nemala hodnotu."

Golonka nie je nevšímavý. Neďaleko jeho domu rastie veľká vila. Keď oplocovali pozemok, plotu sa do cesty postavila borovica. "Hovorím majstrom, nie že ju vytnete, ten strom rástol 30 rokov a má krásnu siluetu. Borovica prežila, plot uhol dovnútra pozemku," vraví Golonka a teší sa, akoby strelil niektorý zo slávnych gólov v zápasoch proti zbornej. Aj živý strom je víťazstvom.

Text: Jozef Sedlák pre Pravdu
Foto: Robert Hüttner