Zuzana Kocúriková: Záhrada má rozdávať vždy nové obrazy

Budovanie záhrady je vášeň na celý život. Človek ju dostane do daru pri narodení ako semienko. Roky ho unášajú ako vietor a v istej príhodnej chvíli odrazu spadne do úrodnej zeme a vzklíči. V Zuzane Kocúrikovej sa prebudila túžba po vlastnej záhrade, keď ju filmovanie ako úplne mladú herečku zaviedlo na Záhorie. Pred tridsiatimi piatimi rokmi tu objavila starý vidiecky dom s "gánkom“, hospodárskymi staviskami vrátane stodoly v humne. Bratislavským hitom boli vtedy pozemky v Modre-Harmónii, pri Seneckých jazerách alebo ľudia hľadali romantiku prírody na hornatom strednom Slovensku.

"Keď som otcovi ukázala miesto, ktoré sa mi páči, hneď vyhlásil: »Musí byť tvoje«. Aj bolo, za cenu pôžičky, ktorú sme si vybavili v banke v Senici. Za tie peniaze by sa vtedy boli dali kúpiť pomaly tri osobné autá,“ spomína herečka. Bola to jej životná kúpa. Záhorie Zuzanu Kocúrikovú očarilo a zároveň jej počarilo. Piesčitými dunami a v máji omamne kvitnúcimi agátmi. A, pravdaže, borovicovými lesíkmi, ktoré čistia pľúca krajiny a ľudí prenikavo voňajúcimi živicami.

V tomto obkolesení Zuzana Kocúriková postupne vybudovala na 38-árovom pozemku krásnu záhradu. Ostrovčekom štíhlych cypruštekov trochu toskánsku, jednoduchou eleganciou trochu anglickú, ale svojím duchom stále slovenskú, záhorácku záhradu. Spolu s manželom Petrom Mikulíkom dokonale a citlivo zrekonštruovali 80-ročný gazdovský dom v tvare písmena L. Z bývalej maštale je pohodlná obytná miestnosť, na múriku gánku svietia červené muškáty, s ktorými dokonale ladí stará jabloň.
Minulosť akoby náhle vstala z mŕtvych. A predsa je to zároveň priestor modelovaný moderným človekom. Záhrada má vďaka svojej rozľahlosti úžasnú hĺbku a rôzne zákutia. Vďaka dobre rozmiestneným stromom, kríkom a kvetinovým záhonom mení farebnosť aj výšku. Najprv ukrýva a potom znenazdajky odhaľuje prírodné aj umelecké skvosty.

"Všetko vznikalo intuitívne, postupne, nespoliehala som sa na profesionálnych architektov, ale na svoj cit,“ hovorí Zuzana Kocúriková. Záhradníkom sa človek nestane za rok ani za dva. "Nakúpila som stovky rastlín, niektoré sa ujali, iné živorili. Trvalo mi vari desať rokov, kým som pochopila, čo sa do tejto pôdy hodí a čo nie,“ priznáva začiatočnícke omyly Kocúriková. Herečka miluje výtvarné umenie.
Za najlepšieho umelca považuje prírodu, ktorá má zmysel aj pre jej slabôstku gýč. "Viete, kto je najväčší gýčiar? No predsa príroda. Keď za borovicami zapadá oranžové slnko, vzniká na oblohe fantastický obraz, taký, aký je v moci len jedného umelca – prírody.“ Lenže aj Zuzana Kocúriková je aktívny tvorca meniacich sa prírodných obrazov v záhrade. K dominantám záhrady patria čierne borovice, modrý i dva červené smreky či brezy. Zuzana ich vysadila vždy vtedy, keď sa stalo v jej živote niečo, čo ho významne zmenilo. Očakávanie dcéry, smrť otca. Stromy rastú a sú viac než len spomienkou, sú ukážkou toho, aký je život, stále sa začínajúci a nikdy sa nekončiaci.

Herečka verí, že stromy odovzdávajú človeku energiu. "Postojím pri breze, dotknem sa jej na dlhšiu chvíľu a cítim, že mi je dobre.“ Áno, v tejto záhrade sa človek dobre cíti. Pretože ju možno vnímať všetkými zmyslami – očami, nosom, dotykom. Nedávno kvitli Kocúrikovej dve olivy - z malých, drobných kvietkov vychádzala prenikavá sladká vôňa. Onedlho zakvitne snehobiela parková ruža, pod ktorou je modrý levanduľový záhon.
Keď sa herečka ráno zobudí, vybehne do záhrady len tak v nočnej košeli. Na chvíľu sa cíti ako víla. A čo potom večer, keď horia v záhrade sviece. "Niekedy je to nostalgické, inokedy až hororovo strašidelné,“ vraví Zuzana Kocúriková. Záhradu obklopuje nízky latkový plot, nie ako je to dnes v móde - mohutné dvojmetrové hradby zo škaredých betónových tvárnic.

Každý, kto ide okolo, môže do záhrady nazrieť a potešiť sa z nej. "V záhrade nerobím nič také, aby si to ľudia nemohli pozrieť,“ vraví Kocúriková.
Záhrada Zuzany Kocúrikovej vytvára tisíc a jeden obraz, toľko isto nálad, v tom je tajomstvo jej príťažlivosti. Preto sa sem herečka vždy na víkend teší. Aj preto, lebo fyzická práca je najlepším liekom na uvoľnenie napätia z divadelných dosiek.
Záhradu potrebujem každou bunkou svojho tela. Keď sadnem do auta a odchádzam na Záhorie, z hlavy vypúšťam všetky starosti,“ dodáva Zuzana Kocúriková

Ónyx vyžaruje energiu a silu vekov
Skôr ako sa človek pustí do rekonštrukcie starej záhrady, mal by po nej rok len tak voľne chodiť a pozorovať, ako putuje po oblohe slnko. Tak znie rada herečky Zuzany Kocúrikovej. Slnko prezradí, kde je najviac svetla a kde je tieň, človek si všimne, kde je závetrie a kde fúka vietor, začne objavovať skrytého ducha záhrady.
Do záhrady patria umelecké predmety. Niekedy je to socha, inokedy kameň, povedzme milión rokov starý zlatý ónyx.

Z takéhoto kameňa vyžaruje energia a sila vekov, kameň robí náladu. Ale o istú preduchovnenosť a pokoru zároveň sa postará aj malý kostolík, ktorý je na hranici záhrady. Keď v ňom v nedeľu znie hudba a spev počas služieb Božích, pobožnosť sa zmocňuje každej ľudskej duše, aj Zuzany Kocúrikovej.
"Záhrada má pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu. Vytvárala som ju vlastnými rukami, zžila som sa s ňou. Je to môj život. Priniesla mi absolútne šťastie, pohodu, pocit krásna, životnú rovnováhu a to sa nedá ničím zaplatiť,“ vraví Zuzana Kocúriková.

Text: Jozef Sedlák pre Pravdu 
Foto: Bianka Stuppacherová