Veľký zelený dom prináša pokoj duši
Štefánia Gorduličová: "Som inštinktívny človek, dávam všetkému prirodzený chod vecí, aj v záhrade.“
Režisérka Štefánia Gorduličová rozpráva o tom, ako život vo vidieckom dome zmení hodnoty mestského človeka Bratislavčania zaplavujú vidiek ako povodeň. Od začiatku deväťdesiatych rokov utekajú z panelákových sídlisk a zakladajú si rodinné domy v okolí hlavného mesta. Akoby chceli zo seba strhnúť mestský civilizačný nános a vrhajú sa so svojimi novými sídlami do náručia nedávno ešte šírych polí.
Sme svedkami akejsi kultúrnej revolúcie, ktorá mení spôsob bývania, ale najmä celkový spôsob života na vidieku. Túto pozoruhodnú spoločensko-prírodnú zmenu si všíma aj dabingová režisérka Štefánia Gorduličová. Do Alžbetinho Dvora, osady s krásnym romantickým názvom na južnom okraji Bratislavy, sa vysťahovala z bratislavskej Petržalky pred 13 rokmi. "Môj dom stál vtedy široko-ďaleko opustený, akoby vystrčený z dediny.
Dnes je všetko inak. Som obklopená novými ulicami, ale stále si užívam pokoj, ktorý mi prináša pohodlný veľký dom a k nemu priliehajúca záhrada,“ rozpráva režisérka. Gorduličovej domu dali miestni priliehavú prezývku – "ten anglický, obrastený psím vínom“. Trojlaločný brečtan naozaj stihol už porásť takmer celé priečelie a v horúcom južnom lete príjemne schladzuje dom. Zelený dom akoby z diaľky vravel: tu býva človek, ktorý má rád prírodu.
Režisérkino sídlo, áno dom na 24-árovom pozemku si už môže dovoliť takéto označenie, je iný ako developermi masovo produkované konfekčné domce a záhrady. Ten najväčší rozdiel spočíva v oplotení – o súkromie majiteľky sa nestará žiaden "cerberus“ z betónu, ale živý prírodný plot. Vlastne to ani nie je typický plot, ale miestami dvoj- trojmetrová bariéra zo stromov a okrasných kríkov, ktoré lemujú pozemok.
Takmer vždy zelená, aj cez zimu farebná prírodná stena sa stará o dobrú mikroklímu. Vo vetre šumia brezy, borovice, tuje. Všetky stromy a rastliny napospol sa miešajúc aromatizujú vzduch omamným kokteilom. Z trávy vykukujú na jar tulipány, potom rozkvitnú a zavoňajú orgovány, neskôr čajové ruže, a, pravdaže, tento plot plný vtáčích hniezd aj veselo spieva, občas sa háda, ale hlavne čistí unavenú ľudskú dušu. Aká je táto záhrada? Prírodná, ležérna, pohodlná a predsa pre pracovitého človeka, aj keď režisérka vraví, že necháva rastliny žiť svojím životom. "Som inštinktívny človek, dávam všetk
ému prirodzený chod vecí, aj v záhrade,“ podotkne Štefánia Gorduličová. V zadnej časti záhrady rastie desať marhúľ. Tohto roku dajú veľmi dobrú úrodu, ovocinárov obišli jarné mrazy, a tak režisérka môže vo veľkom zavárať. Nielen marhule, ale aj šípky, a to je pekne prplavá robota. "Nikdy predtým som nezavárala, a teraz, čuduj sa svete, zaváram. Baví ma to. Ale keď chce niekto z priateľov marhule, tak nech si ich príde naoberať, ovocie si treba zaslúžiť, potom lepšie chutí,“ vraví režisérka.
Život v dome bol pre ňu od začiatku jedno veľké dobrodružstvo. "Začalo sa tým, že som nevedela, za čo dom kúpim.
Mala som na účte len desaťtisíc korún, ale zároveň obrovskú túžba bývať vo vlastnom dome.“ Rozhodovala sa rýchlo. Spomína, že v nej jednoducho zapracovali inštinkty. Vyrástla v Leviciach v rodinnom dome a bývaniu v petržalskom paneláku nikdy neprišla na chuť. Bez váhania predala petržalský byt, chalupu na myjavských kopaniciach, zobrala si pôžičku a splnila si sen o dome so záhradou.
"Sprvu som sa tu bála, dom som kúpila síce nový, ale majiteľa krátko predtým úplne vykradli – novostavbu orabovali o radiátory, batérie, okná. Ale inteligentne – nestrhali závity, takže všetko šlo opraviť pomerne jednoducho,“ spomína s humorom Gorduličová. Nebolo jej tu vždy do smiechu. Krátko po nasťahovaní sa nadránom objavovali okolo domu čudné indivíduá. "Neváhala som a získala zbrojný pas,“ vraví rozhodná žena. Musí byť taká.
Je dva razy rozvedená, býva sama, syn od devätnástich rokov žije samostatne v meste. Režisérka miluje svoj dom. Dabing, to je zladenie hercov a ich hlasov a od režiséra si vyžaduje úžasnú koncentráciu.
"Keď prídem domov, pozvoľna tu naberám sily, robím niečo úplne iné. Napríklad s traktorčekom kosím trávnik. Alebo zdanlivo nerobím nič, iba čítam celé hodiny na ležadle v záhrade. Inokedy ku mne prídu priatelia a v besiedke grilujeme, rozprávame sa. Užívame si život.“ Život na dedine mestského človeka mení.
"Až tu som zistila, že nerobím nič normálne, stále som sa kdesi ponáhľala, išla som rýchle, pracovala som rýchle. Ale prifrčíte autom do dediny a báčik sa pomaličky a dôstojne presúva stredom cesty na bicykli. Akoby mi vravel: Kam sa ponáhľaš, ja som tu doma. Spomaľ, prispôsob sa. A tak som všestranne spomalila – na svoj prospech.“
Foto: Ivan Majerský
