Na kopaniciach - v záhrade u maliara Augustína

Na kopaniciach medzi Brezovou pod Bradlom a Myjavou akoby postál čas. Staré domce roztratené na čistinkách uprostred lesov vytvárajú dokonalú ilúziu života z prvej polovice dvadsiateho storočia. Postarali sa o ňu noví majitelia chalúpok, poväčšine mestskí ľudia hľadajúci pokoj a čistú prírodu nenarušenú človekom. Títo zanietenci obnovili domy, pôvodné záhrady a sady.

Na jednej z takýchto kopaníc trávi leto s rodinou v rodičovskej chalupe akademický maliar Martin Augustín. V chalupe a v jej okolí prežil s bratom detstvo, mladosť a teraz si dobrodružstvá a plody, ktoré ponúka záhrada a priľahlý les, môžu užívať pri láskavom Martinovom otcovi jeho i bratove deti. Augustínovci totiž za bezmála štyridsať rokov, čo vlastnia kúsok kopanice, neobnovili len dom a záhradu, ale využili ju aj ako miesto na pestovanie dobrých rodinných vzťahov.

Pravda, krásny zážitok si treba zaslúžiť. Na kopanicu vedie z najbližšej dediny najprv dobrá asfaltová cesta, ale keď sa na vŕšku objaví zrúcanina hradu Podbranč, zvrtne sa cestička do lesa. Asfalt vystrieda štrk, občas výmoľ, cesta je však zjazdná. Kedysi koňom či volkami, dnes autom. Treba prejsť vari tri kilometre, kým sa objaví lúka s vysokou trávou a za ňou pár domcov so starými jabloňami, hruškami, slivkami durandziami a orechmi.

Z prítomnosti sa návštevník náhle ocitne v živej minulosti. Pripomenie mu ju citlivo zrekonštruovaný dom, na ktorom, ako to už na Slovensku chodí, pracovalo poctivo celé príbuzenstvo. Dom nie je gýč, Augustínovci sú umelci a mama Martina Augustína Božena Augustínová, známa slovenská výtvarníčka, dohliadla, aby dom zostal verný pôvodnému tvaru. Žiaľ, pani Boženka už nežije, ale manželovi, deťom a vnúčatám zostala na ňu krásna pamiatka.

Jej cit pre umenie pripomína množstvo predmetov vnútri v chalupe, ale aj priestor pred ňou. Napríklad babičkina skalka, plná byliniek, ktoré poznali naše prastaré mamy. Nie je to však jediný zelený kútik - v pôvodnom štýle starých materí sa nesie aj skalka oboch neviest Daniely aj Ivice. Veľký zelený priestor poskytol každému rodinnému príslušníkovi dosť miesta, aby sa mohol starať, ako vraví Martin Augustín, o kúsok svojho prírodného svetadielu.

Záhrada sa pre deti stala unikátnou školou prírodopisu, botaniky i zoológie zároveň. Keď sa ráno či večer podáva čaj, stačí vybehnúť na záhon a odtrhnúť si zopár lístkov napríklad medovky. A keď niektorú z malých nezbedníčok uštipne včela,  odbehne si na babičkinu skalku, odtrhne lístok skalnej ruže a šťavou z listu potrie ranu. Bolesť aj opuch zakrátko ustúpia.

V záhrade rastie všetko, čo rastie v lese či na lúke. Nájde sa tu voňavá materina dúška, ľubovník bodkovaný, pri plote sa rozložil kostihoj, z ktorého Martinova manželka Danka pripravuje kostihojovú masť. Augustínovská záhrada je krásna, vďaka nej si generácie odovzdávajú bylinkárske i ostatné cenné pestovateľské skúsenosti - to, čo vedeli babičky, vedia ich dcéry a už aj vnučky.

Celú široko rozvetvenú rodinu, ktorá siaha cez babičku Boženku až na Moravu, dokáže dokonale spojiť zber jabĺk. Rastú tu pôvodné štrúdľovky, alebo ako ich miestni volajú - čapáky. Gravštinske či Boikovo jablko alebo Baumanova reneta sa už v moderných sadoch nepestujú, možno ich nájsť len na kopaniciach, pokiaľ pravda, noví majitelia boli trpezliví a venovali starým stromom pozornosť ako Augustínovci.

Na preskladnenie obrovskej úrody jabĺk a hrušiek postavil pragmaticky rozmýšľajúci senior Jozef Augustín pivnicu zapustenú do terénu. Ale jabĺk je veľa, tak ich lisujú na mušt. "Jablká oberáme po tri - štyri víkendy a hneď ich spracúvame na starom lise, ktorý sme zohnali až z česko-nemeckého pohraničia," spomína Martin Augustín.

Rodina našla jednoduchý spôsob, ako mušt uchovať bez konzervačných prostriedkov. "Mušt scedíme, prefiltrujeme a naplníme do plastových fliaš. Nie úplne po vrch, ale ponecháme dosť miesta na vzduch, pretože fľaše skladujeme v mrazničke," vysvetľuje Martin Augustín.

Jablkový koncentrát plný vitamínov, pektínov a ďalších užitočných látok sa večer pred ranným podaním rozmrazí a ráno je pripravený ako skvelý nápoj. Pozor, ako upozorňuje Martinov otec Jozef, mušt treba vypiť najneskôr dopoludnia, lebo pri izbovej teplote začína kvasiť a meniť sa na jablkový burčiak.

Záhrada Augustínovcov končí v hore. "Vlastníme kúsok z nej, je to úžasný pocit, byť majiteľom čo i len kúska hory," nadchýna sa Martin Augustín, ktorý rád chodí s deťmi do lesa na huby. Z hory vybehnú občas do záhrady srnky, niekedy diviaky. Deti už vedia, kde majú nory líšky. Záhrada a les ich učia žiť s prírodou, vážiť si ju.

Augustínovská záhrada je zároveň akési malé prírodné laboratórium. Rastie tu napríklad mandľa i ginko biloba, ktoré pôvodní kopaničiari nepoznali. Dokonca aj neznámy africký strom, ktorého výhonok si zobral Martin Augustín z jednej zo záhrad na bratislavských Palisádach. A experiment s cudzokrajnými rastlinami možno zavŕši sadenica kanadskej sekvoje. Jej semienko vzklíčilo Martinovmu priateľovi a malá sadenička na rok skúsi, či prežije život na brezovských kopaniciach. Ak áno, bude to raz veľké prekvapenie pre ďalšiu generáciu Augustínovcov.

Text a foto: Jozef Sedlák pre Pravdu