Bývanie Richarda Stankeho: Chýba len terasa so zeleňou

Herec Richard Stanke je bratislavský rodák. Vyrastal v starom tehlovom dome z prvej republiky a z okna sa díval do okien svojej školy. Keď si s priateľom Alešom Votavom, významným slovenským scénografom, hľadali prvé samostatné bývanie, podarilo sa im nájsť dvojizbový byt v centre mesta, ktorý sa im zapáčil. Aleš už, žiaľ, nie je medzi nami, ale Richard ho má pred očami stále. Už pri vstupe do bytu svietia na dverách iniciálky oboch.

Starý byt - starý náter
"Všetko sme si tu museli robiť nanovo. Všade bola olejová maľba, nielen na stenách, ešte aj na verajach a na dverách. Tak sme sa pustili do odstraňovania náterov až na pôvodné drevo, ako to vidíte dnes. Nechceli sme to opaľovať, aby sa drevo nezničilo, tak sme používali fúkačku na horúci vzduch. Touto metódou sme však mohli len po kúsku sťahovať vrstvy náterov a bola to taká prplačka, že sme to o chvíľu vzdali a zavolali sme si na to odborníka," spomína Richard Stanke. 

V celom byte nenájdete niečo farebne výrazné, zariadenie sa nesie skôr v jemných a tlmených tónoch. "Mám rád prírodné farby," vysvetľuje herec.

Obľúbené miesto
"Najradšej z tohto bytu mám kuchyňu. Teraz je tu terasový pult, ktorý navrhol Aleš a vyrábal sa ručne. Keď sme sem prišli, vyzerala inak - zo stropu visel starý sekretár obrátený hore nohami," usmeje sa.

Teraz je kuchyňa vybavená všetkými potrebnými spotrebičmi - aj keď herec priznáva, že doma nevarí. "Ale keby sa tu náhodou ,strhlo’ nejaké varenie, treba byť na to pripravený," hovorí. Hoci kuchyňa sa nezdá veľká, má vraj zvláštnu nafukovaciu schopnosť. V čase osláv dokázala prijať až 15 ľudí.
Priatelia si byt prerobili podľa seba a odvtedy sa v ňom veľa nezmenilo. Len v jednom kúte obývačky kedysi stával veľký klavír, ktorý tu dnes chýba.

Obývačka ako náčrt
Richard Stanke si ako herec pochvaľoval, keď to mal z domu blízo do divadla, kým ešte Činohra Slovenského národného divadla sídlila v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Keď sa doma učí svoje herecké úlohy, niekedy pritom chodí po celom byte, ale najradšej si texty číta vo vani. "Tretím variantom je sedačka v obývačke - občas, keď som už unavený a nechce sa mi vyliezať po schodoch na posteľ, zaspím na sedačke a hotovo!" priznáva sa. V spálni má totiž vyvýšené spanie a v starom dome pod vysokým stropom je to naozaj vysoko.

Obývačka je priestranná, ale ani nie tak vďaka svojim rozmerom ako preto, že nábytku je v nej poskromne. Veľká biela sedačka, pár menších skriniek a čalúnené kreslo, nikde žiadne "zbytočné maličkosti" - okrem jednej sošky, sadrového odliatku z divadelného predstavenia. To všetko na pozadí bielej steny pôsobí ako náčrt, ktorý ostal nedokončený. Izbe však dominuje obraz, ktorý je len tak voľne položený na horných verajach dverí vedúcich do spálne. Hoci je to "len" zarámovaný plagát, okamžite pritiahne pozornosť každého návštevníka. Vytvára zvláštnu atmosféru a človeku sa zaryje do pamäti.

Topánky namiesto liekov
Pozoruhodná je však originálna skrinka na topánky v chodbe - vznikla zo starej lekárskej skrinky, aké sa používali ešte veľmi dávno. A tak si topánky pokojne trónia vo výške očí za priehľadným sklom, pekne usporiadané, a nepôsobia nijako neesteticky. Skôr človeka trocha vyrušia zo zaužívaných schém a vzápätí pobavia. "Viete, že som pred časom videl také isté skrinky, len opálené úplne na samý kov, v značkovom obchode s nábytkom? Predávali ich za štyridsať- alebo päťdesiattisíc," pousmeje sa s údivom.

Vrásky mu však robí vstup do domu - kedysi krásny vjazd pre koče v starom dome s vykachličkovanými stenami zničila firma, ktorá sa nasťahovala do dvora. "Nielenže postupne zabrali celý dvor, v ktorom boli predtým stromy a lavičky, ale ťažkými autami preliačili dlážku a poobíjali kachličky zo stien. Stane sa všeličo, ale za desať rokov, odkedy tu sú, by mohli mať aspoň snahu to napraviť," mračí sa Richard Stanke.

Bývanie snov Richarda Stankeho
Herec Richard Stanke je so svojím bytom spokojný, ako mestskému dieťaťu mu starý mestský dom vyhovuje. "Chýba mi tu hádam len terasa obklopená zeleňou, kde by sa dali ráno podávať raňajky. Trocha prírody by nezaškodilo, hovorí.

Text: Zora Handzová pre Pravdu
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu