Na záhrade u Petra Michalicu ožila noblesa Komorskej záhrady

Záhrady prežívajú renesanciu. Aj tie, ktoré siahajú do hlbokej stredovekej minulosti. V čase, keď bohatú Kremnicu ovládla gotika a život z hradu sa sťahoval do mesta, dal si postaviť gróf Stadler, uhorský správca baní a mincovní, nádherný Komorský dom s krásnou záhradou. Táto kremnická záhrada opäť kvitne, vonia, rodí a robí šťastnou rodinu koncertného majstra Petra Michalicu.

Posledných dvesto rokov obývali dom predkovia Petra Michalicu. Husľový virtuóz tu strávil krásne detstvo a je presvedčený, že práve genius loci Komorského domu s úžasnou gotickou diamantovou klenbou a priľahlou záhradou predurčil jeho hudobnú dráhu. Komorský dom a jeho záhrada má vskutku skvelú polohu a susedov. Zo severu ho chráni Kremnicky hrad a Kostol Sv. Kataríny. Na juhu susedí s gotickou radnicou, na východe s bývalou školou, ktorú navštevoval básnik Ján Kollár, a zo západu s niekdajším domom Jána Levoslava Bellu. V tomto prostredí sa narodil vynikajúci muzikant.

Michalicovo detstvo sa nerozlučne spája so záhradou. Rozpamätal sa, že vari ako dvaapolročný drobec sa ocitol v záhone vysokých belasých konvaliniek. "Pripadal som si ako trpaslík v hlbokom zvončekovom lese,“ spomína po rokoch Peter Michalica sediac v príjemnom tieni starej jablone. V jeho pamäti zostane prvá spomienka na záhradu ako na krásny kvetinový obraz, nie na chutnú jahodu či malinu, ktoré v nej rástli. Hľa, umelec.

Záhrada Michalicovho detstva bola jednou z posledných dožívajúcich rakúsko-uhorských záhrad. Petrov otec bol advokát a záhrade sa venoval s vášňou, práve tak ako jeho stará mama, výborná gazdinka. "Voľakedy sme mali v záhrade rozárium i nádherný letohrádok. V hornej časti záhrady bola tak ako dnes úžitková časť, rástlo tu deväť jabloní, veľa sliviek, malín a ríbezlí. Pamätám si, ako sme striasali slivky, z ktorých otec pálil skvelú slivovicu a z ríbezlí vyrábal zasa víno. Nič nevyšlo nazmar,“ vracia sa do detstva Michalica.

Záhrada slúžila malému Petrovi a jeho kamarátom ako detské ihrisko i bojové pole. V povojnových časoch sa hrávali na Rusov a Nemcov i na troch mušketierov s praotcovými kordmi. "Raz sme vykopali tak dokonale zákopy, že sme zničili korene otcových ríbezlí. Dostal som nezabudnuteľný výprask a musel podsadiť  všetky zničené kríky,“ spomína Michalica.

Ríbezle, maliny a jahody rastú v záhrade dodnes. Po letohrádku však niet ani stopy. Zmizol práve tak ako krásne drevené dvoj- a štvorkrídlové dvere či skvostné keramické kachle, keď si Komorský dom prisvojil komunistický štát. Naspäť ho Michalicova rodina získala až po revolúcii. Nikomu sa dva razy nepodarí vstúpiť do tej istej rieky. A hoci obnovená záhrada pri Komorskom dome nie je vernou kópiou záhrady Michalicovho detstva, je to opäť záhrada, ktorá dýcha noblesou dávneho aristokratického času. "Zaslúžila sa o to nepochybne moja manželka Irenka,“ pripomenie inšpirátorku a patrónku obnovy Peter Michalica.

Manželia zadali rekonštrukciu záhrady kremnickému záhradníkovi Róbertovi Rothovi. Ten citlivo ponechal v záhrade zopár starých jabloní a sliviek. Sú z nich krásne solitéry priťahujúce zrak svojím vekom, tvarom koruny i patinou sivozeleného machu. Chýba len majestátna vysoká hruška, pod ktorou sa dával fotiť s ulovenými medveďmi knieža Arthur Szerémy Odescalchi.
Na jej mieste je jazierko s leknami. "Ako malý chlapec som ich uvidel v piešťanských kúpeľoch, teraz sa mi detský sen splnil a ráno čo ráno sa chodím pozerať, koľko lekien sa už otvorilo,“ vraví Peter Michalica.

Záhrada mala kedysi päť terás. Po úpravách dve najnižšie prešli do mierneho svahu, ostatné sa zachovali a členia záhradu akoby na malé záhradné scény. Sprava je kulisou mohutný múr Komorského domu, zľava stena vždyzelených krov a spredu sa ponúka pohľad na veže Kremnického hradu a kostola.

Letný večer v michalicovskej záhrade nadobúda úžasnú náladu, keď sa z tmy vynoria reflektormi ožiarené veže "kremnických Hradčian“. Peter Michalica a jeho spolustolovníci sa pri fľaši dobrého vína v mihu prenesú do čias komorského grófa Stadlera. Genius loci nezahynie, pokým priestor géniov budú spravovať potomkovia s veľkým duchom.

Text: Jozef Sedlák pre Pravdu
Foto: Ján Greš pre Pravdu