Jozef Dóczy: Záhrada skrýva tajomstvo ľudského života

Pod Zoborom sú najkrajšie nitrianske záhrady. Na vinohradníckom kopci má záhradu plnú ovocia aj herec Jozef Dóczy. Skvelý divadelný herec sa stal záhradkárom z vôle svojej mamičky. Tá ho nahovorila na kúpu pozemku a syn, hoci sa priečil, poslúchol.

Keď pred 35 rokmi vstúpil herec na pozemok, nevedel v prvej chvíli, čo si sním počne. K záhradkárčeniu pociťoval odpor. Lenže na krku mal kus zeme, o ktorú sa bolo treba starať. Dóczy nevedel, kde začať. Mal rád víno a prvé, čo mu napadlo, bolo, že si vysadí vinohrad. Nevedel ako, ale tento veselý a vtipný muž sa vynašiel. Vybral sa za priateľmi na vysokú školu poľnohospodársku a tí mu poradili, aké odrody viniča a ovocných stromov vysadiť.

Usilovnosť, chcenie a objavená zručnosť urobili z Dóczyho za pár rokov záhradníka, ktorý načisto prepadol nechcenému dieťaťu. Zamiloval sa do pôdy s náruživosťou, a tak, ako ho stále magnetizujú divadelné dosky, pozornosť vďačného publika, priťahuje ho po vypätí v divadle do svojho náručia záhrada.

Jozef Dóczy žne úspechy, pretože do každej práce sa vrhá strmhlav a s vášňou. Nečudo, že jeho prvý burčiak mu pripravil nezabudnuteľný zážitok.

"Obral som hrozno, vylisoval a naplnil dva päťdesiatlitrové demižóny až po vrch. V záhrade som mal len provizórnu búdu a tak som odviezol svoj drahocenný mušt dolu do mesta a uložil demižóny do garáže. Zavrel som dvere a po pár krokoch zabudol na burčiak," spomína herec.

Bola teplá jeseň a mušt búrlivo kvasil. Z garáže sa niesla do ďaleka vôňa a susedia sa nevedeli dočkať, kedy príde novopečený vinár Dóczy. A už je tu.

"Otvoril som garáž a uvidel spúšť. Auto pokryté špinavou penou a v demižóne trochu zakaleného rampášu. Taký bol môj prvý burčiak. Dostal som od vína peknú príučku - odvtedy viem, že sudy a demižóny sa nikdy neplnia s čerstvým muštom doplna," opisuje svoju vinársku lekciu Jozef Dóczy.

Ročne si majster urobí okolo dvesto litríkov vínka. Z toho minuloročného mu zostalo dákych 35 litrov, dodnes k nemu chodia priatelia herci z divadla, pretože Dóczy sa od svojho povestného prvého burčiaka naučil robiť dobré víno. "Nerobím čisté odrodové. Sú to zmesky, ale chutné, pitné, rozväzujúce jazyk, pretože ich vyrobil poctivý vinár.

V Dóczyho záhrade nevychádza nič nazmar. Pod podstienkou má dva sudy naložené hruškami. Kvas bude onedlho zrelý a majster slova si ho odvezie do vrábeľskej pálenice. Na policu v komore mu tak pribudne pätnásta vzorka hruškovice. Na blížiacu sa osemdesiatku má odloženú desaťročnú dobre vyzretú, ktorou si uctí gratulantov.

Málokto má taký prirodzený dar rozosmiať ľudí ako Jozef Dóczy. V záhradke sa často učí texty. Občas to pôsobí komicky. "Plejem burinu a opakujem si jednotlivé role. Raz ma pozorovali susedia a mysleli si, že som sa asi zbláznil. Kolenačky som trhal burinu vo viniči a drmolil si text. Počujem, ako si vravia, čo to ten Dóczy bľaboce. A ja reku, susedko, rolu sa učím."

V divadle aj v záhradke je s Jozefom Dóczym jednoducho veselo. A susedia sú žičliví, keď treba, hercovi s hŕbou rôčkov na chrbte pomôžu obrať ovocie. Ale vlastne mu narobia aj robotu. Ako naposledy, keď mu obrali slivky a Jozef Dóczy sa rozhodol, že  si z nich uvarí lekvár.

"Bol to bláznivý nápad, učiť sa variť lekvár v osemdesiatke, číra pochabosť," vraví majster. Recept mu stiahli susedia z internetu. Napísala ho mladá veselá gazdinka a Dóczyho tak nadchla, že sa pustil do varenia. Keď sa pustil do práce, oľutoval rozhodnutie, ale nechcel utŕžiť hanbu. O lekvári už vedeli susedia aj herci. Očistil slivky, pomlel, nechal odstáť, pocukril, pridal ocot, o ktorom sa mu snilo, že lekvár pokazí. Potom hodiny varil, varil a lekvár nehustol a nehustol.

"Stratil som nervy, nalial do pohárov. Zostaň, aký si, vravím si. Ale nedalo mi to, vybral som ho a nanovo prevaril. Nechcem, už ten lekvár ani vidieť, toľko síl a nervov ma stál," čertí sa  herec. Ale potom chytí pohárik a hrdo s ním zapózuje. Na staré kolená to predsa dokázal. Je muž, čo plní slovo a stále plný elánu.

Uprostred záhrady rastie stará jabloň. Mladý záhradník by ju celkom iste dávno vykopal, ale Jozef Dóczy ju opatruje. "Určite mi na rok zarodí. Pokiaľ žije tento strom, žijem aj ja." Krásny vzťah. A potom si herec spomenie, ako kedysi vodieval do záhrady mamu svojej manželky. "Statočne vyplela všetky záhony a vždy sa ma opýtala. "Jožko, je to dobre?" A ja som len tak z povinnosti odvetil: "Jasné, dobre." Teraz mi je to ľúto. Občas za mnou prídu synovia, pozrú do záhrady. A pýtam sa: No čo, dobre. A oni ako ja kedysi. Pravdaže, dobre. Nuž, nepoďakoval som sa ja mojej svokre, teraz mám odplatu, ale taký je život, spravodlivo ti odmeria, čo si zaslúžiš."

V záhrade sa skrýva tajomstvo života. Nielen v štyroch ročných obdobiach, ale aj v tom, ako jedna generácia vníma druhú. Dóczy sa nesťažuje, Dóczy iba za nás všetkých konštatuje, aký náš život je. Majstre, všetko najlepšie a veľa radosti vo vašej záhradke aj po osemdesiatke.

Text: Jozef Sedlák pre Pravdu
Foto: Ľuboš Pilc