Dieťa sa pýta na sex. Čo robiť?

Tí lepšie informovaní totiž zväčša začínajú neskôr (a azda aj rozvážnejšie) sexuálne žiť. Na základe vlastných skúseností to potvrdzuje aj psychosexuológ Robert Máthé.

Kedy je vhodný čas rozprávať sa s deťmi o sexe?
Najvhodnejší je asi ešte pred počatím. Ideálne by totiž bolo, keby si rodičia doplnili svoje nedostatky v informovanosti o sexualite ešte skôr, ako majú dieťa. Aby vo chvíli, keď sa narodí, vedeli správne pristupovať k jeho sexuálnej výchove. Napríklad keď mladá mamička chodí do poradne, mohla by sa už tam niečo o sexuálnej výchove dozvedieť.

Znamená to, že keď rodičia majú sami nejaké medzery v oblasti sexuality, prenášajú to potom ďalej na dieťa?
Samozrejme, nevedia si napríklad poradiť s niektorými prirodzenými javmi. Povedzme, keď má chlapček už v batolivom veku erekciu, zľaknú sa, čo sa stalo. Alebo si nevšimnú, že ich syn trpí fimózou (čiže zúžením predkožky) a on s tým má problémy v dospelosti, povedzme pri prvom pohlavnom styku. Existuje veľa prejavov detskej sexuality, na ktoré by mali byť rodičia pripravení. V mnohých rodinách sa  vôbec o sexualite nehovorí. Je to tabu, rovnako ako nahota, ktorá je pritom normálna a prirodzená. Dieťa si samo všimne mnohé veci a pýta sa na ne. Všimne si trebárs rozdiely v pohlavných orgánoch, že otecko a mamička vyzerajú inak. Alebo mamička čaká ďalšie dieťa, rastie jej bruško, a tak treba vysvetliť, ako sa tam dostalo... Dieťa v každom veku by malo by byť informované primerane svojej úrovni.

V dnešných časoch sa dá len ťažko zabrániť tomu, aby deti získavali množstvo - často aj mylných a mätúcich informácií - povedzme z televízie alebo internetu. Veď aj pri vyhľadávaní autobusového spoja žiak na internete narazí na poradňu a na otázky typu, "čo robiť, keď môj partner nosí tajne dámske nohavičky".
Treba počítať s tým, že dieťa na takéto informácie natrafí aj vtedy, keď ich nebude hľadať. Práve preto s ním o tom treba hovoriť. Niektoré dieťa takéto veci nemusia zaujať, ale niektoré sa na to môže pýtať a treba mu odpovedať. Väčšinou ho odpoveď uspokojí a na ďalšie detaily už nie je zvedavé. Spomínam si na príhodu s mojím synom. Keď mal tri roky, boli sme nakupovať a on zbadal v obchode prezervatívy s obrázkami vojačikov na obale. Začal sa ich dožadovať, že ich chce a mám mu ich kúpiť. Vonku pred obchodom som mu vysvetlil, že to nie je žuvačka ani hračka, ale gumička, ktorú používajú starší muži, ktorí ešte nechcú mať dieťa. V tej chvíli pochopil, že sa ho to netýka a prestal sa o to zaujímať.

Sexuálna výchova je možno sama osebe problematická aj pre ten základný fakt, že človek pohlavne dozrieva oveľa skôr, ako psychicky a sociálne.
Je to pravda. Stáva sa to už menej, ale ešte stále existujú dievčatá, ktoré netušia, že dostanú menštruáciu. Alebo chlapci, ktorí nevedia, že dostanú polúciu, a keď sa to stane, zľaknú sa, že ochoreli, povedzme, že majú kvapavku, o ktorej sa už dopočuli. Keď však vieme, ako prebieha sexuálny vývin, mali by svojimi informáciami vždy predbiehať udalosti.

Ak je doma problém hovoriť o sexe, môže byť škola pôdou, kde sa dajú preberať intímne záležitosti?
Isteže sa deti môžu niečo dozvedieť aj v škole. Nie som ani proti sexuálnej výchove, aj keď si nemyslím, že by musela byť samostatným predmetom štúdia. Skôr by učitelia mali byť v tejto oblasti informovaní, aby vedeli reagovať. Možno by pomohlo, keby na školách boli psychológovia a žiaci by vedeli, že sa v prípade problémov majú na koho obrátiť. Učitelia, ktorí sa dokážu zhostiť takejto úlohy, sú skôr vzácnou výnimkou. Väčšinou sa týmto témam vyhýbajú. V každom prípade som aj na základe vlastných skúseností zistil, že deti, ktoré dostávajú významné informácie o sexualite od blízkych ľudí - od príbuzných alebo od učiteľov - začínajú neskôr sexuálne žiť. Deti, ktorým takéto informácie chýbajú, sa ich snažia hľadať inde a neraz spôsobom, ktorý pre ne nie je najvhodnejší.

Text: Márius Kopcsay pre Pravdu
Foto: SHUTTERSTOCK