Tridsiatka na krku, dospelosť v nedohľadne?

Je to azda tým, že majú na výber priveľa možností? Nemusia sa hneď ženiť a mať deti, môžu cestovať, robiť kariéru, hľadať sami seba. Ale kedy je vlastne človek dospelý?

Máloktorý človek medzi dvadsiatkou a tridsiatkou dnes okamžite a s istotou povie: áno, cítim sa dospelý. Adela Banášová je už niekoľko rokov uznávanou moderátorkou, mala dokonca vlastnú televíznu šou, no hovorí, že do práce sa chodí jašiť a vôbec sa necíti extrémne dospelo. Viackrát ironicky odbila otázky o tom, kedy už bude mať deti. Veď má len 31 rokov. Dvadsaťtriročná speváčka Mária Čírová bude čoskoro dvojnásobnou mamičkou, no ani ona sa necíti "príliš dospelá". Čoraz viac žien dnes porodí svoje prvé dieťa až po tridsiatke, a tak Čírová ako mamička pôsobí o to viac mlado.

V celej Európe už dlhší čas čoraz viac psychológov a sociológov hovorí o období predĺženého dospievania. Americký psychológ Jeffrey Jensen Arnett tvrdí, že sa objavilo nové životné obdobie - "emerging adulthood", akási "vynárajúca sa dospelosť". Podľa Arnetta je model "detstvo - mladosť - dospelosť" už prekonaný. Tradičné životné zastávky ako stále zamestnanie, vlastná domácnosť či založenie rodiny sa stále viac posúvajú na neskôr a niektorí ich ani nikdy nedosiahnu. Arnett hovorí, že je na čase uznať, že ide o nezvratný proces: "Mladí ľudia nikdy nemali také vysoké a nerealistické očakávania od života: partner musí byť spriaznenou dušou, povolanie musí byť poslaním a voľný čas treba tráviť podľa možností v zahraničí a príjemne."

Psychologička Eliška Kostelníková hovorí: "Áno, nerealistické očakávania sú bežné a sú zhubné. Určite sú zodpovedné za stále sa zvyšujúci výskyt depresií." S Arnettom súhlasí aj sociologička Magdaléna Piscová: "Má pravdu, tradičné míľniky dospelosti sa veľmi posunuli a zmenili. Proces dospievania je silne spoluurčovaný prostredím, v ktorom jednotlivec žije. A je jasné, že podmienky, v ktorých vyrastala generácia dnešných dvadsiatnikov a tridsiatnikov, sú úplne odlišné od podmienok, ktoré mala generácia ich rodičov. Najobvyklejší model pre nadobudnutie dospelosti u mužov bolo ukončenie školy, či už strednej alebo vysokej, absolvovanie vojenskej služby, vstup do zamestnania, sobáš a narodenie dieťaťa, ktoré prišlo veľmi skoro, obvykle do jedného roka po uzatvorení sobáša. Z tohto modelu len málokto vyčnieval, uniformita životných dráh bola mimoriadne vysoká."

Eliška Kostelníková vysvetľuje: "Neskoršie dospievanie môže súvisieť najmä s tým, že mladí majú dnes oveľa viac možností ako ich rodičia. Profesionálnych, ale aj voľnočasových. Takisto sú mnohé rodiny ochotné finančne podporovať dávno dospelé deti, čo v minulosti nebolo veľmi možné." A dodáva: "Niektorí ľudia si umelo predlžujú detstvo odkladaním dôležitých životných rozhodnutí, ako je voľba profesie či nadviazania dlhodobého vzťahu. Skrátka ide o predlžovanie experimentovania, ktoré prirodzene patrí k dospievaniu."

V akom bode je teda človek dospelý? Podľa sociologičky Piscovej je dosiahnutie osemnástich rokoch, čo je hranica právnej dospelosti, len imaginárnou hranicou. "Je vysoko individuálne, kto a kedy dospeje do štádia skutočnej dospelosti. U niekoho to môže prísť veľmi skoro, u niekoho k tomu nepríde nikdy. Možnosť voľby a variabilita životných štýlov robia dospievanie omnoho ťažším. Možno hovoriť o dospelosti fyzickej, sociálnej, ekonomickej... Domnievam sa však, že dospelosť treba vnímať komplexne. Dospievanie sa obvykle ohraničuje obdobím medzi 18. až 25. rokom veku. Zahraničné i domáce výskumy potvrdzujú, že proces dospievania sa začína postupne predlžovať. Predlžuje sa obdobie štúdia a prípravy na profesionálny život, odsúva sa vstup do manželstva či zakladanie rodiny, zvyšuje sa hodnota voľného času, rozširuje sa vejár možností, ako si usporiadať život v dospelosti."

Psychologička Eliška Kostelníková dospelosť definuje jednoducho: ako emocionálne aj finančné odpútanie sa od primárnej rodiny a postavenie sa na vlastné nohy. Pripomína vývinovú psychológiu, ktorá hovorí, že dospelý človek má potrebu sa o niečo starať, niečo vytvárať, niečo za sebou zanechávať - myšlienky, deti, prácu, skrátka, má potrebu robiť niečo zmysluplné. "Dospelý človek je schopný odložiť uspokojenie, nežiť len tu a teraz, čo určite súvisí so zodpovednosťou. Dospelosť pre mňa znamená "môžem" a "musím". A to "musím" je síce často nudné, ale to "môžem" je úžasné," uzatvára Kostelníková.

Text: Katarína Sedláková pre Pravda magazín
Foto: SHUTTERSTOCK