Kanada ide príkladom, alebo... keď nie sú homorodičia diskriminovaní

Nezdá sa, že by ju táto otázka nejako vzrušovala, alebo jej snáď bránila v jej radostnom hopsaní, píše agentúra AFP. Jej rodičmi sú dvaja Quebečania.

Pekná, usmievavá a živá Frida sa hrá vo veľkej obývacej izbe so svojím štvorročným bratom Julesom, tiež tmavej pleti a celým rozosmiatym. Je čas ísť do postieľky, ale učiteľ Laurent Demers a policajt Stevens LeBlanc na obe deti hľadia tolerantne.

Zatiaľ čo vo Francúzsku začal parlament prerokúvať návrh zákona umožňujúceho sobáše homosexuálov a adopciu detí takýmito pármi, v Kanade to boli súdy, ktoré považovali zákaz takýchto manželstiev za diskriminačný a prinútili Quebec, aby v roku 2002 prijal zákon o registrovanom partnerstve, a v roku 2005 celú Kanadu, aby homosexuálom umožnila sobáše.

"Boli sme šestnástym párom gejov, ktorý v Quebecu adoptoval dieťa, ale prvým, ktorému zverili dievčatko," pýši sa Stevens. Frida prišla do ich domu ako dvojmesačná v decembri 2006. Jules mal len štyri dni, keď ho v júli 2008 vzali do svojho domova.

Zakaždým mohli adopciu uzavrieť do dvoch rokov, pretože súhlasili s procedúrou spočívajúcou v tom, že si deti vezmú ako "prijímacia rodina" a potom budú čakať, či ich bude možné adoptovať, či už na základe dohody s biologickými rodičmi, alebo na základe súdneho rozhodnutia. V takom prípade však páru homosexuálov hrozí, že bude čakať dlho a dokonca sa nemusí ani dočkať.

Výhodou bolo to, že Laurent a Stevens prejavili ochotu adoptovať deti tmavej pleti. "Potenciálni adoptívni rodičia často chcú 'ružové bábätko', čerstvo narodené, pekné a zdravé. To je určitý narcisismus," vyhlasuje Michel Carignan, šéf adoptívneho úradu v Montreale v rokoch 2002-2009. Vybavoval prvé žiadosti homosexuálnych rodičov po schválení zákona v roku 2002.

"Homosexuálne páry, ktoré sú samy nositeľmi istej odlišnosti, bývajú ochotné adoptovať deti, ktoré sa niečím odlišujú, deti tmavej pleti, problémové, staršie. Preto ich žiadosti bývajú vybavené rýchlejšie," uvádza.

Výskumy z posledných desiatich rokov neukázali žiadny rozdiel medzi deťmi adoptovanými homosexuálmi a "normálnymi" rodičmi. Dnes je každý tretí pár žiadajúci o adopciu detí homosexuálny, podotýka Louise Dumaisová, ktorá Carignana v čele montrealského adoptívneho úradu vystriedala.

Adopcia homosexuálnymi rodičmi, legálna od roku 2002, sa počas troch rokov stala bežnou a v quebeckej spoločnosti nevyvoláva ani viditeľnú opozíciu, ani údiv. Väčšina uchádzačov o adopciu dieťaťa sú gayovia. Lesby totiž môžu požiadať o umelé oplodnenie, ktoré je v Quebecu od roku 2010 zadarmo, uvádza riaditeľka Koalícia homosexuálnych rodín v Quebecu Mona Greenbaumová. Počas 15 rokov jej organizácia registrovala 1300 rodín.

S medzinárodnou adopciou nemožno počítať: žiadna krajina na svete nepripúšťa, aby jej deti boli adoptované zahraničnými homosexuálmi, upresňuje Greenbaumová. Sama vychováva dvoch synov, ktorí sa narodili vďaka inseminácii na jednej americkej klinike.

Každý homosexuálny pár má svoj jedinečný príbeh. Jedno však majú spoločné: žiadny sa v spoločnosti Quebecu nestretol s negatívnou reakciou. V nemocnici, v škole či v obchodoch nikto nejedná s takou rodinou ako s nejakým nenormálnom zjavom.

Anna, päťročná blondínka s modrými očami, má dve mamičky, Charlottu Semblatovú z Francúzska a Genevieve Guindonovú z Quebecu. Jej kamaráti v škôlke ju prijímajú podľa sociológov veľmi prirodzene, ba aj s istou žiarlivosťou, že má dve mamičky.

"Čo hovoríš, Anna, keď sa ťa kamaráti pýtajú, prečo nemáš otecka?" Že je to tak, ako to je, smeje sa dievčatko.

Text: ČTK
Foto: SHUTTERSTOCK