Príbeh: Parkinson mi zničil život

Pred pätnástimi rokmi mi doktor zdelil, že mám Parkinsona. Dobre si to pamätám. Moje telo oblial studený pot a takmer okamžite som si spomenula na letnú dovolenku v Bulharsku niekoľko rokov dozadu. Jedna milá pani, s ktorou som sa zoznámila, trpela taktiež touto diagnózou. Triasla sa tak veľmi, že i kávu musela piť s pomocou slamky. Bolo mi jej veľmi ľúto. Vtedy som ešte netušila, že o nejaký čas na tom budem rovnako. Myslela som si, že je koniec a po zvyšok života sa budem už len trápiť a čeliť nechápavým pohľadom verejnosti. 

 

Všetko to začalo pri podpisovaní jedného bankového formulára. Zadrhávali sa mi písmenká, ruka skrátka neposlúchala a podpis bol kostrbatý. Únave som neprikladala žiadny význam, presne tak, ako mnohí iní ľudia. Symptómy však boli čoraz zreteľnejšie. Ťažko sa mi zapínali gombíky, obliekali pančušky a priatelia sa ma čoraz častejšie pýtali, prečo sa pri chôdzi hrbím. 

 

Nasledovala návšteva obvodného lekára, špecialistov, séria vyšetrení, testov, overovanie výsledkov až napokon zistenie, že patrím medzi hŕstku populácie, ktorá touto nepríjemnou chorobou trpí.  

 

Z literatúry som sa dočítala, že Parkinsonova choroba sa nedá liečiť. Koniec koncov, na tento krutý fakt ma upozornil i ošetrujúci lekár v nemocnici. No ak vraj budem mať šťastie, podarí sa vývoj choroby vďaka medikamentom výrazne spomaliť. 

 

V posledných mesiacoch mám pocit, že svoj boj s Parkinsonom prehrávam. Sú dni, keď mi je fajn a naoko vyzerám celkom zdravá, no stále prevažujú obdobia nemotornosti a sklesnutosti. Keď to na mňa príde, vlním sa, trasiem, som neprirodzene ohnutá a nezrozumiteľne rozprávam. Viete, koľko námahy ma stojí, kým sa aspoň trošku upokojím? 

 

Za celých 15 rokov som pojedla neskutočné množstvá medikamentov. Doktori vsádzali nielen na skúsenosťami podložené lieky, ale i úplné novinky. Kombinovali rôzne varianty a mnou tak prechádzala stále nová a nová vlna nádeje. Boli chvíle, keď som sa cítila naozaj lepšie, spala celú noc, triaška ustúpila, no onedlho sa bez tak vrátilo všetko do starých koľají. Okrem toho som nezanedbala ani odporúčané cviky, vitamíny, bylinky ... no všetko zbytočne. 

 

Okrem telesnej schránky trpí i moja duša. Tušíte, na čo často myslím? Chcem utiecť, bárs aj do starobinca a tam pomaly umrieť. Ja viem, sú to hrozné reči, no dokážete si predstaviť, ako sa cítim, keď zhrbená prechádzam po ulici a zdá sa mi, že všetci ľudia ma sledujú? Zažívam neopísateľný pocit hanby, i keď za svoje ochorenie nemôžem. 

 

Občas ma prepadne absolútna beznádej, zlosť, kričím na svojho manžela a obviňujem ho za všetko nešťastie, ktoré sa mi udialo. Veľmi ho ľúbim a ešte väčšmi ľutujem. Kvôli mne predsa prichádza o zaslúžený pokoj na dôchodku. Naše deti sú už veľké, majú vlastné rodiny a napriek tomu za mnou chodia tak často, ako sa len dá. Je málo vecí, ktoré mi robia skutočne radosť a aspoň na chvíľu odbremenia moju myseľ. Návšteva dcér s mojimi vnúčatkami je jednou z nich. Hoci to tak nevyzerá, skutočne sa snažím žiť. Napriek tomu, že nad touto strašnou chorobou nikdy nezvíťazím.

 

Júlia (65)

 

* Ochorenie je  pomenované po londýnskom lekárovi, ktorý ju prvýkrát opísal v roku 1817.

* Od tejto doby sa vedcom nepodarilo zistiť, čo chorobu spôsobuje.

* Ide o degeneratívne ochorenie určitých buniek v strednej časti mozgu, podieľajúcich sa na transformácií podnetov z mozgu ďalej do tela - napríklad práve do pohybu.

* Choroba sa zatiaľ vyliečiť nedá, je možné len potláčať intenzitu samotných prejavov.

 

Parkinsonovou chorobou trpel napríklad pápež Ján Pavol II., Boxer Muhammad Ali, Adolf Hitler, no žije s ňou i napríklad herec Michael J. Fox.