Žena vplyvného muža: Letné čítanie s FEMINITY

Dvadsaťštyri hodín nevstala z postele. A bez pomoci mamy by sa, pravdepodobne, nepozviechala doteraz.

Myslela si, že vyhrá nad milenkou, veď nevera nemusí vždy znamenať, že láske už niet pomoci. Ako veľmi sa mýlila...

Z myšlienok ju vytrhli až sudcove rázne slová: „Súd rozhodnutie o rozvode manželstva inžiniera Romana Reinera a inžinierky Táne Reinerovej odkladá. Neboli preukázané dostatočné dôvody jeho rozvratu a možno očakávať, že manželské spolužitie sa dá obnoviť. Odporúča manželom navštíviť manželskú poradňu...“

Táňa od napätia nedýchala, v sluchách jej búšilo. Nebola ani trochu pyšná, že sa postavila proti dohode s Romanom, ale Nora má pravdu. Čo by si bez neho počala? Nikdy nepracovala, sama nezarobila ani euro a teraz po desiatich rokoch manželstva, s dvoma malými deťmi na krku má niekde začínať, aby sa uživila? A kto by ju aj prijal bez praxe?

Nie, život bez Romana nezvládne. To vie naisto. A okrem toho, prečo by ju mala nahradiť nejaká iná? Len tak bez boja žiť život, ktorý patrí výlučne jej...

Roman nepredpokladal takýto obrat. Cynicky, s tichou zúrivosťou na ňu hľadel, až kým sudca neodišiel.

 

 

Bez slova vyšli na ulicu. Na oblohe sa kopili mraky, vo vzduchu bolo cítiť blížiacu sa búrku.

„Prečo si to urobila?“ opýtal sa Roman hrubo pred budovou súdu. Kriticky si ju premeral. „Aby som bol úprimný, nechápem, čo si tým chcela dosiahnuť. Je mi jasné, že ten nápad nemáš z vlastnej hlavy! Kto ťa nahovoril, aby si s rozvodom nesúhlasila? Nora?“ spýtal sa znechutene.

Pokrútila hlavou.

„Mala by si si nájsť inú priateľku.“

Táňa sa mu otočila chrbtom, túžila, aby sa pod ňou prepadla zem. Na zátylku cítila jeho pohŕdavý odsudzujúci pohľad. Nechápala, čo má stále proti Nore, veď spočiatku si celkom dobre rozumeli. No a čo, že ju Nora naviedla, aby sa proti nemu postavila! Hoci sama neverila, že to dokáže a niekoľkokrát pred svojím rozhodnutím cúvla, teraz ju tešilo, že mu rozchod okorenila.

„Došľaka!“ zahrešil Roman, majetnícky zdrapol Táňu za lakeť a zvrtol. „Dohodli sme sa, že nebudeš spätkovať!“ Rozhovor sa vyostroval. „Čo ešte chceš? Zostal ti dom a dávam ti aj slušné výživné na deti. Ak mi budeš robiť problémy, tak to môžem zmeniť!“

„Nevyhrážaj sa mi,“ šepla bojazlivo. Kam sa podeli dni, keď mu z okna toho domu posielala vzdušné bozky a zamilovaným pohľadom sledovala jeho auto, až kým sa za zákrutou nestratilo z dohľadu? Keby vedel, že ona nestojí o dom ani o peniaze, chce byť iba s ním.

„To si prehnala!“ zlostne vyštekol. „Zvážila si dôsledky? Čo ti to napadlo, povieš mi konečne?“

„Roman, mysli na naše deti...“

„Táňa, tie na mňa nevyťahuj. Dvojčatám nebude nič chýbať. Už sme to prebrali, a nie raz. Mala by si sa zmieriť, že je definitívny koniec!“

Táni sa do očí nahrnuli slzy: „Kvôli deťom by som ti odpustila. Roman, nerob unáhlené závery,“ opakom ruky si utrela slzu.

„Dievča, s tebou nie je rozumná reč! Prosím ťa, neplač. Ešte nás niekto uvidí.“

Zvýšila hlas: „Prečo ona, nedáva mi to zmysel?!“ Načo tak dlho udržiaval dva paralelné vzťahy, veď sa s ňou mohol rozviesť už aj predtým. Klamal a chránil ju. Svoju manželku aj milenku mal k dispozícii kedykoľvek sa mu zachcelo. Táni neskladal účty, tak prečo by ich skladal milenke? Načo si teda ide pošpiniť meno, veď je uznávaný odborník, rešpektujú ho, Táňu poznajú aj členovia správnej rady banky, v ktorej Roman pracuje. A tí rozvody nemajú radi. Precíznosť, dôvera, žiadne ruchy okolo ich manažmentu. Škandály im nevoňajú... A teraz čo? Roman príde s tou cundrou Lindou a predstaví im ju? Hľa, starú som poslal do skladu a vytiahol nový model? Táňu striaslo. Čím mu Linda učarovala?

Roman sa k nej natiahol a chytil ju za ruku. Nevedel odpovedať vlastnej žene, možno sa až príliš poznali a porozumenie povýšili nad lásku. Linda je úplne iná, žiť s ňou je niečo úchvatné. Po Linde túži. Aj v tejto stresovej situácii pocítil erekciu, len čo si na ňu spomenul.

„Tánik, vezmi si taxík, choď domov a vyspi sa, vyzeráš unavene,“ prehovoril pokojným, dôverným hlasom. V skutočnosti bol z jej ustavičných otázok otrávený, nechápal jej bolesť, ktorou mu zväzovala ruky. Prečo mu nechce dať slobodu, veď túži ešte žiť!

Opäť si spomenul na Lindu, na svoje neposlušné dievčatko, ako v hodvábnom negližé nehanebne doširoka rozťahuje nohy, a s novou razanciou pocítil vzrušenie. Nikdy by si nebol pomyslel, že ešte zažije taký sex, zvrhlý, perverzný a bez škrupúľ.

Jemne postrčil Táňu k stanovišťu taxíkov. „Maj sa. V stredu sa stavím po deti,“ dodal a vrazil si ruku do vrecka nohavíc. Usmiaty zamieril k autu. Necítil žiadne rozpaky, Táňa mu zmizla z očí a doma ho čakala roztúžená Linda.

„Ahoj, Roman,“ zašepkala Táňa jeho chrbtu a vybrala sa opačným smerom. Prešla na druhú stranu cesty a nasadla do taxíka. Som ako hazardná hráčka, prvý hod kockami mi vyšiel. Dnes som vyhrala, sklamane si pomyslela, ale za akú cenu?! Som nemožná, úplne sa mu zhnusím. Čo bude ďalej?

 

Mama vyzrela z kuchyne: „Ako to dopadlo?“

„Nerozviedli nás. Kde sú deti?“

„Fakt? Ja som to vedela, stiahol návrh!“

„Takej milosti sa mi nedostalo!“ odvrkla Táňa ostro, zaskočená maminou radostnou reakciou.

Mama sa otočila a z obrovskej nerezovej chladničky vytiahla šampanské.

Táňa na ňu spýtavo pozrela: „Šampanské?“

„Musíme ten úspech zapiť!“

Táňa klesla na koženú stoličku pri dlhom kuchynskom stole. „Čo to vravíš? Aký úspech?“

„No aký asi? Nerozviedli vás, moja zlatá, máš ďalší mesiac, možno dva k dobru,“ tešila sa mama, pasujúc sa so zátkou.

Zdena ťažko znášala, že jej dcéra sa bude rozvádzať. Roman si ju bral z veľkej lásky a teraz, po desiatich rokoch, sa z rovnakého dôvodu chce rozviesť. Opantaný kučeravou dračicou Lindou, rozochvený túžbou po mladosti, naletel na staré ženské triky. Tá sučka veľmi dobre vie, ako na chlapov. Predstavila si Lindu Romanovi na kolenách, isto mu sladko mraučí do ucha a jemne sa mu prehŕňa vo vlasoch. Keď si myslí, že ju nik nevidí, vojde rukou aj dole... Tánička sa nikdy nevedela správať ako pobehlica, čo je možno aj na škodu. Zdena nahnevane stisla pery, somár Roman ani netuší, aké sú dnes podaktoré mladé fifleny, iba robia hanbu ženskému pokoleniu. Asi načisto oslepol, čoskoro s ňou už nebude vládať držať krok a vtedy s ním tá žaba zatočí. Teraz prsty vo vlasoch, potom v peňaženke! Fuj! zakliala Zdena v duchu, štetka hnusná, všetko si už o nej pozisťovala. Myslela si, že je to iba krátka epizóda na niekoľko nocí, že zať stratil hlavu a nevydrží s ňou ani mesiac. Keď jej Tánička povedala, že s tou ženskou spáva už skoro tri roky, nevedela, ako zareagovať. Najradšej by dcérou zatriasla – kde si mala, dopekla, oči?!

Z presklenej skrinky nad drezom vybrala dva štíhle poháre a naliala. Jeden podala svojej nešťastnej dcére: „Na mrchy! Nech všetkých neverných chlapov zožerú zaživa!“ cinkla o Tánin pohár a ťažkopádne sa vtesnala do stoličky. Pod stolom natiahla opuchnuté nohy, z úst sa jej vydral pridusený bolestivý vzdych.

„Mne sa nezdá, mami, že je čo oslavovať. Ale keď už ináč nedáš, tak na obete! Na obetavé manželky, nech sa nikdy neocitnú v mojej pozícii a ich manželia v nesprávnej posteli,“ dodala Táňa. Sklopila oči a hľadiac do prchavých bubliniek, rekapitulovala nečakané udalosti posledných hodín.

Neboli to príjemné spomienky...

„Tánička, netráp sa,“ mama ju pohladila po ramene a nasilu sa usmiala.

„Už aby to bolo za mnou,“ povzdychla si Táňa.

„Tak nehovor, ver tomu, Roman sa spamätá.“ Zdena chcela dcéru za každú cenu donútiť, aby zmobilizovala všetky sily, popracovala na svojom manželstve a krízu poňala ako šancu niečo zlepšiť.

Táňa na ňu pozrela, áno, mama ju vždy vedela povzbudiť, pochopiť, počuje i to, čo nikdy nevyslovila. „Ďakujem, mami, že mi pomáhaš, ale aj ty by si si mala odpočinúť. Vidíš sa mi akási bledá, nie si chorá?“ starostlivo sa zahľadela do Zdeninej tváre a chytila ju za žilnatú ruku.

„Ale kdeže,“ odvetila Zdena bezstarostne, no v skutočnosti ju už všetko namáhalo. Pri každej, i tej najmenšej činnosti, jej bolesť vystreľovala z krížov až do chrbta, po ktorom jej stekali cícerky potu. Kríže jej navyše tuhli a nohy v bolestiach často vypovedávali službu. Hýbala sa len silou vôle a tajne hltala analgetiká. Mala by zájsť k lekárovi, dobre dlho už uňho nebola, všetko v poslednom čase zanedbáva. Každý deň odkladala návštevu obvodnej ambulancie, radšej ide do domu plného zúfalstva, len aby dcére pomohla. 

Lacko, Tánin otec, sa lekárom vyhýbal. „Kým ma doktor nepreklepká, cítim sa dobre,“ hovorieval. „Aj Číňania vravia: Človek si je sám sebe najlepším lekárom.“

Svojím postojom naočkoval aj ju. Vtedy s ním súhlasila, cítila sa fit, ale teraz je to iné. Môj pozorný Lacko, vždy som ťa zbožne počúvala, keď si ma tuho objímal. Smiali sme sa, že už to ani nepristane k našim vráskam... 

„Viem, že ti moje starosti dávajú zabrať,“ Táňa súcitne pozrela na mamu, „ale nemala by si si ich tak pripúšťať.“

„Ozaj, aby som nezabudla, objednala som ťa na masáž, ku kaderníčke, pedikérke a manikérke,“ Zdena si usrkla z pohára, nevnímajúc dcérine slová. „Uvidíš, po všetkých tých procedúrach budeš konečne vyzerať trochu k svetu,“ nadchýnala sa. Tak rada by svojmu dievčatku poradila aj niečo iné, ale nevedela čo.

Táňa si zaborila tvár do dlaní. Mamina prehnaná veselosť ju rozčuľovala. Potrebovala ticho, samotu, pokoj, aby sa do sýtosti vyplakala a poľutovala. Chcela mame povedať, že kašle na to, ako vyzerá, keď Roman spáva s inou, ale do kuchyne sa vrútili deti. Osemročné dvojičky, Romanka a Radka. Iniciálky RR, na ktorých Romanovi tak záležalo, museli byť za každú cenu zachované.

„Mami!“ dievčatá ju natešene objali.

Táňa obe zľahka pobozkala na líca. Podobali sa ako vajce vajcu, boli rovnako šikovné, tvrdohlavé, ale aj krásne. Od každého z rodičov podedili len to najlepšie. Táňa sa neraz smiala, že múdrosť majú po otcovi a krásu po nej. Teraz však akoby ich otec osprostel a z nej opadla všetka krása.

Táňa viackrát premýšľala, ako sa rozvod prejaví na správaní ich detí. Akú traumu si ponesú z detstva? Čo sme to za rodičia, že ich vystavujeme takémuto príšernému stresu? obviňovala sa. Ktovie, či deti z rozvedenej rodiny sú rovnako schopné naplno využívať svoju inteligenciu, či nie sú zakríknuté a či nemajú problémy s prospechom? Romanka a Radka sa učia na samé jednotky. No čo ich vystupovanie? Je prirodzené? Vyzerajú, akoby si z rozvodu rodičov nerobili ťažkú hlavu... 

„Sme hladné,“ zaštebotala Romanka.

Zdena sa opatrne postavila, v krížoch ju pichlo a kŕčovitá bolesť vystrelila do nôh. Horko-ťažko sa vystrela.

„Zohrejem vám mäsko s ryžou?“ opýtala sa. Strnulo prešla k sporáku. Na chrbte ju nepríjemne pálila náplasť proti bolesti, ktorú si kúpila v drogérii. Nezaberala a tupé sekanie, ktoré ju trýznilo, bolo čím ďalej tým pálčivejšie a dráždivejšie.

Táňa udivene hľadela na mamu, na jej jemný úsmev plný nádeje a porozumenia, prehlbujúce sa vrásky, šedivé pramienky vo vlasoch a krehké ruky s malými pigmentovými škvrnami. Vždy bola plná energie a so všetkým si vedela poradiť. Ona sa na ňu nepodala. Na rozdiel od mamy bola nerozhodná, pochybovala o sebe a svojich schopnostiach. Radšej sa vždy priklonila k názoru niekoho iného. Ako jej nebohý ocko. Zomrel iba pred dvomi rokmi...

V kabelke jej zazvonil mobil, rýchlo prebehla do haly a vybrala ho. S napätím mrkla na svetielkujúci displej. Nechápala, prečo stále očakáva, že jej bude volať Roman. Nerobieval to ani predtým, vraj na to nemá čas... Teraz už vie, aké povinnosti ho oň oberali. Ktovie, koľko avantúr mal počas ich manželstva, pomyslela si a sklamaná prijala hovor od Nory.

„Tak ako?“ vyzvedala Nora bez pozdravu.

„Mala si pravdu, nerozviedli nás.“

„Nie?! Vážne?“ zrúkla Nora prekvapene. Z hlasu jej bolo cítiť zadosťučinenie. „Čo som ti vravela...“

„Neviem, čo si od toho sľubujem, i tak ma už nemá rád. Nikdy to nebude ako predtým.“

„Nebuď skeptická, veď sa to zatiaľ vyvíja podľa nášho plánu,“ povzbudzovala ju Nora. Spokojná s dobre vykonanou prácou zvalila sa do kresla.

„Nemám z toho dobrý pocit,“ vzdychla Táňa.

„Prosím ťa, predstav si, ako tá jeho škatuľa teraz zúri. No, nestálo to za to?“ v telefóne zaznel Norin blažený smiech.

„Asi máš pravdu,“ zamrmlala Táňa skleslo.

„Zastav sa za mnou v butiku, dostala som nové handry. Človeče, paráda,“ nadchýnala sa Nora, „niečo si istotne vyberieš.“

„Možno zajtra, som úplne grogy, chcem sa poriadne vyspať, kým tu mám mamu. Zajtra odchádza.“

„Oki, oki, tak zajtra mi brnkni, čau.“

Telefón onemel, Táňa sa unavene presunula do spálne. Obliekla si Romanovo teplé pyžamo. Strčila si nos pod okraj výstrihu a privoniavala, pátrajúc po jeho pachu. Do očí sa jej votreli štipľavé slzy. Nezvládnem to, skľúčene si pomyslela a utrela si rukávom tvár.

Nikdy predtým nezisťovala, kde Roman je, čo asi robí, ale odkedy odišiel, nevie ho vypustiť z hlavy. Túžila ho mať pri sebe, pritúliť sa k nemu. A to sú už dva mesiace.

Prečo som za ním išla do roboty, preboha, prečo? Vždy som poslušne sedela doma a čakala, kedy príde.

V ten deň, na konci augusta, bola v meste a nakupovala. Na druhý deň popoludní mali odletieť na dovolenku. Mala výbornú náladu, tešila sa, že budú spolu desať dní na krásnej pláži a napadlo jej, keďže sa už schyľovalo ku koncu pracovnej doby, že ho prekvapí. Aspoň pôjde skôr domov. Nemala ani potuchy, že ju Roman podvádza, hoci vedela, že je obklopený množstvom príťažlivých žien, ktoré pracovali v banke a denne ich stretával.

Dôverovala mu...

A predsa ho pristihla a on mal konečne dôvod rozísť sa, paradoxne – s ňou.

Táňu to poriadne zobralo, nevedela sa zmieriť s tým, že ju chce opustiť, fňukala, prosíkala, žobronila a v jednom kuse sa mu podkladala. Mama jej neraz vyčítala, že nemá sebaúctu, že vnucovaním sa mu iba sprotiví. Mala pravdu. Roman si najal šikovného právnika a dnes, po dvoch mesiacoch, už stáli pred súdom. Aj teraz sa mu vnútila, možno trochu ináč, a tak ich nerozviedli.

Táňa sa natiahla za tabletkami na spanie, ktoré jej zohnala Nora, jednu si vložila do úst a zapila minerálkou, rovno z fľaše. I napriek tomu, že bola zničená a vyčerpaná, bez nich by nezažmúrila oko.

Vkĺzla pod prikrývku, bolo jej zima. Pritiahla si perinu až ku krku a skrútila sa do klbka. Tvár si zaborila do Romanovho pyžama a opäť zhlboka vdýchla jeho vôňu.

Trpkosť a bezmocnosť jej zovreli hrdlo. V myšlienkach sa jej odvíjal ich doterajší život. Deň, keď sa stretli, keď si vymieňali obrúčky, jedli polievku jednou lyžicou, keď sa náhlili do pôrodnice a s každou prichádzajúcou kontrakciou spolu hlasno dýchali, keď nadšene tlieskali nad prvými krokmi svojich detí...

 

 

Zobudila sa na vytrvalé zvonenie zvončeka pri bráne. Trvalo niekoľko sekúnd, kým si uvedomila, čo sa deje. Sťažka sa postavila a bosá sa prepotácala k oknu v hale. Pri bráne stála Nora. S vlasmi vyčesanými do dlhého konského chvosta, navlečená v čiernych priliehavých šatách, s obrovskou luxusnou kabelkou a večným mobilom v ruke, vyzerala skvele.

Táňa potlačila bzučiak brány a pootvorila dvere, aby mohla Nora vojsť. V dome bolo ticho. Prešla do svetlej kuchyne, celú si ju sama vymyslela. Kombinácia bieleho lakovaného dreva, skla a antikora, všetky predmety sa leskli čistotou. Na stole ležal lístok napísaný úhľadným rukopisom. Zdvihla ho a čítala:

Deti sú v škole. Išla som domov. Musím pozariaďovať nejaké veci, zaliať kvety a vyčkať poštárku s dôchodkom. Prídem cez víkend. Zavoláme si.

Objímam, mamina

„Hej, Reinerka, kde si?“ Nora vošla dnu a zabuchla za sebou dvere.

Táňa vykukla z kuchyne: „Tu!“ Zvítali sa a vymenili si bozky na obe líca.

„Tebe je sveta žiť, deväť hodín a ty si ešte v pyžame. Zobudila som ťa?“ opýtala sa Nora závistlivo.

„Z tých liekov, čo si mi dala, som ako pripečená,“ zahundrala Táňa a posadila sa.

„Hneď ťa preberiem, ale nalej dačo.“

„Kávu, čaj?“

„Daj niečo tvrdšie!“ Nečakajúc, Nora si sama otvorila chladničku, vybrala becherovku a naliala do dvoch malých kalíškov. „Daj si,“ postavila pohárik pred Táňu a svoj prevrátila na jeden šup. „Podrž sa,“ začala, „včera bola u mňa jedna buchta, taká frnda jedného zbohatlíka, zháňala nejaké háby,“ dramaticky sa odmlčala. „Vieš, s kým ide ten tvoj na januárový bál do Opery? S tou svojou hviezdou,“ dodala znechutene. „Preto sa s rozvodom tak ponáhľa, aby, akože, s čistým štítom predstúpil pred celú tu našľahanú smotánku!“

Táňa si opatrne odpila z becherovky. Striaslo ju, rozochvene položila pohárik späť na stôl.

„To je bomba, čo?“

„To teda je,“ zmohla sa konečne na slovo.

„Ale,“ Nora razantne vztýčila dohora ukazovák, „my mu to pekne-krásne skomplikujeme. Kedy máte ďalšie pojednávanie?“

„Ešte neviem, asi o mesiac, možno aj neskôr.“

„Takže ak dobre rátam, do druhého januárového týždňa máme ešte kopu času.“

Táni preťala čelo trpká vráska: „Nora, kašli na to, nemám chuť bojovať!“

„Musíš!“ prižmúrila oči. „Budeš ľutovať, že si sa rýchlo vzdala. Ešte mi poďakuješ!“

Táni ovisli kútiky úst. Možno bude naozaj ľutovať, ale bojovať už nevládze. Najradšej by si ľahla, pozerala do stropu a jedla čokoládové pralinky.

V dome opäť zazvonil zvonček, vzápätí niekto zaklopal na dvere.

Nora znepokojene pozrela na Táňu. „Čakáš niekoho?“ opýtala sa.

„Nie. Zavrela si bráničku?“

„Viem ja?“ mykla plecom a išla si naliať.

Táňa sa postavila a zamierila k dverám. Ľahostajne otvorila. Myslela si, že mama niečo zabudla, alebo prišla poštárka, mohli to byť aj smetiari, študent s ponukovým letákom neďalekej Billy, či susedka...

Hľadeli na seba. Dve ženy jedného muža.

Táňa ohromene ustúpila, povytiahla si pokrčené nohavice Romanovho pyžama a pocítila neprekonateľnú chuť zbabelo zutekať.

Linda mala na sebe výstredný značkový čierno-zlatý plášť s výrazným logom módneho dizajnéra, aby asi nikomu neušlo, v ktorej dielni ho navrhli. Nekonečné nohy so žiarivými červenými nechtami mala naboso obuté v čiernych lakovaných sandáloch, lesklé vlasy jej padali na ramená v širokých vlnách. Z bledej tváre bez mejkapu svietili belasé bezočivé oči. Už na prvý pohľad bola taká krásna a hriešne zvodná, že každá žena ju istotne znenávidela skôr, než ju spoznala.

Táňa vyjavene zaklipkala opuchnutými viečkami, akoby ju trápili vidiny: „Vy?“

„Prišla som za vami, aby sme uzavreli istú dohodu.“

„Dohodu?“ vyhŕkla Táňa prekvapene.

„Dohodu,“ zopakovala Linda vecne. „Čakám dieťa...“ Odhrnula si z tváre neposlušnú kučierku.

Táňa skĺzla pohľadom na jej prstenník – ligotal sa na ňom elegantný prsteň s perlovým očkom – a v hrudi pocítila bolestné napätie. Žeby to bol snubný prsteň? Preboha, veď ešte nie je ani rozvedený! skoro vykríkla, ale priveľký tlak v hrdle jej v tom zabránil. So stisnutými perami iba nepatrne prikývla.

„Viem, že s Romanom máte dve dcéry, ktoré ho potrebujú, ale už sú dosť veľké, nemusí byť s nimi každý deň. Nebojte sa, peniaze vám bude dávať... Som k vám do istej miery férová a veľkorysá,“ zanovito natrčila bradu dopredu, „dajte Romanovi slobodu. Neberte otca môjmu dieťaťu a ja ho nebudem brať vašim deťom.“

„S kým sa to tam vybavuješ?“ preťala rozhovor Norina otázka.

Táňa neodpovedala.

„To je teda nekonečná drzosť!“ Nora si Lindu pohŕdavo premerala od hlavy po päty. „Čo tu chceš?“ vyštekla, založila si ruky v bok a postavila sa vedľa Táne.

„A ty tu čo robíš?“ zasyčala Linda a prepichla Noru ľadovým pohľadom.

„Čo ťa po tom. Padaj odtiaľto!“ zvrieskla Nora.

„No to je dobré,“ Linda sa afektovane zasmiala, „Romanova žena je tvoja kamarátka? To ma podrž!“

Táňa omráčene preskakovala pohľadom z jednej ženy na druhú, nevediac, čo si o celej situácii myslieť. Nora ju potiahla za lakeť a hlučne zaplesla dvere. Tánine oči sa na okamih ešte raz dotkli očí jej sokyne. Lindin pohľad bol zdrvujúci, hľadela na ňu ako na úbohú chuderu nehodnú Romana.

Teda takto to je, pomyslela si zničene Táňa. Ak budem súhlasiť s rozvodom, Roman bude častejšie chodievať za našimi deťmi, ale s Lindiným pankhartom bude stále!

„To je sila, čo? Kurva jedna!“ zahrešila Nora jedovato „Tá má teda guráž! Dotrepe sa až sem, akoby sa nechumelilo! Videla si, čo mala na sebe? Teraz sa Romanovi páčia také syntetické hlísty?“ uštipačne sa opýtala skormútenej Táne.

„Ty ju poznáš?“

„Váľa sa s tvojím manželom a ty ju nepoznáš?“ odpovedala Nora protiotázkou.

„Zdalo sa mi, že ti tykala...“ Táňa bola zmätená. Už si nebola istá ani tým, či dobre počula.

Nora si rozhorčene naliala ďalšiu becherovku. „Tykala? Asi áno, dnes si tyká každý!“ mávla pohárikom v ruke. „Odporná krava, suka jedna, čo si to dovoľuje! Prísť rovno za ženou!“ hrešila a podráždene sŕkala studený alkohol. „Sedliačka jedna! Príde si do Bratislavy z nejakého valalu a hneď sa zavesí na prvého chlapa, len aby sa nafutrovala!“

Nora neznášala ľudí z vidieka, privandrovalci, ako ich nazývala, ju bytostne rozčuľovali. Rýchlo zabudla, že sama pochádza z Kojšova, malej dedinky na východe Slovenska. Do Bratislavy prišla študovať ekonómiu. Po absolvovaní sa v hlavnom meste zabývala a ani na um jej nezišlo vrátiť sa do rodného kraja.

Táňa postrehla, že akosi znervóznela. Pohľadom skákala na všetky strany a nepokojne podupkávala. „Nora, odkiaľ ju poznáš?!“ naliehala.

„Oki, oki, bola u mňa zopár ráz v obchode,“ odvrkla, „nechcela som ti to hovoriť... Čo vlastne chcela?“

„Ona u teba nakupuje? A to mi hovoríš až teraz?!“ opýtala sa Táňa odmerane. Už ju nemá čo prekvapiť. Správa, ktorú jej Linda oznámila, ju načisto dorazila.

„Neurážaj sa! Kšeft je kšeft, aj ja musím z niečoho žiť.“

Táňu zaliala horúčava: „Prečo si mi nepovedala, že ju poznáš?“

„A načo?“ mykla plecom Nora.

„Sme predsa priateľky, Nora! Mala si mi to povedať.“

Nora si odchlipla z becherovky: „Si nejaká precitlivená, načo by to bolo dobré, no načo?“

„Akože načo?“

„Nechcela som sa ťa dotknúť, Tánička. Tá kurva mi je ukradnutá, prišla, vybrala si a zaplatila!“

„Mala si ju vyhodiť, si moja kamoška!“ Táni sa od zlosti zachvel hlas.

„Dobre, nabudúce ju vyhodím,“ povedala Nora ospravedlňujúco.

„Čo ešte predo mnou tajíš?“ opýtala sa Táňa podozrievavo.

„Už nič, čestné slovo.“ Nora hodila rukou: „Veď ani hento nestálo za reč!“

Pravdou však bolo, že Nora videla v Táni predovšetkým zbraň, ktorou sa pomstí Romanovi. Ešte donedávna ju zahŕňal darčekmi, tajne za ňou chodil, niekoľko ráz s ním bola v Piešťanoch. Táňa bola presvedčená, že Roman to ťahá s Lindou tri roky, ale mýlila sa. Dva a pol roka jej bol neverný s Norou, no to by Táni ani vo sne nenapadlo.

Lindu Nora poznala, ale nie z butiku. Prvýkrát ju videla pred šiestimi mesiacmi, špehovala Romana, ako ide s nejakou mladou ženou do garsónky, ktorú, ako si zistila, prednedávnom kúpil. V záchvate žiarlivosti mu kľúčom doškriabala auto, vyhrážala sa, že Táni otvorí oči a všetko jej povie... Napokon si to išla vybaviť s Lindou, bol z toho škandál, nechýbalo veľa a boli by sa pobili, ale Roman vzťah s Norou už aj tak neobnovil. Úplne ju to zlomilo. Myslela si, že ju má rád, veď jej kúpil a zariadil neveľký butik neďaleko Hviezdoslavovho námestia. V prestávkach medzi milovaním jej často sľuboval, že jedného dňa, keď deti budú väčšie a samostatnejšie, rozvedie sa. Nestalo sa tak. Nora si ventilovala sklamanie, ako sa dalo, ale návaly zlosti sa vracali ako starí recidivisti.

Jedným dychom nenávidela aj milovala – Romana a dávny život s ním...

„Prisahaj, že už predo mnou nič netajíš!“ vyzvala ju Táňa.

„Oki, oki, prisahám na Coco Chanel,“ Nora si teatrálne oblizla ukazovák s prostredníkom a vztýčila ich.

„Mám radšej Lýdiu Eckhardt,“ zašomrala si Táňa popod nos.

„Dobre, prisahám na tvoje exkluzívne šaty od Lýdie, na tie, čo si mala tohto roku na plese,“ zamávala Nora spojenými prstami. „A teraz mi už povedz, čo tu tá fľandra chcela.“

„Nič.“

Nora sa nedala odbiť: „Akože nič, čo ti povedala?“

„Nabúchal ju. Spokojná?“ odsekla Táňa a do očí jej vstúpili slzy.

Nora viditeľne zbledla: „Čože? Čo povedala?“

„Že čaká decko!“ skríkla Táňa, vbehla do spálne a hodila sa na posteľ.

„To že povedala?“ Jednoduchá veta stiahla Norinu tvár do mrzkej grimasy. Jazyk jej stuhol najtrpkejšou závisťou a v krku jej vyschlo. Tá odporná zlatokopka bude mať s Romanom decko? Aké nespravodlivé, tá krava, chudera, úbožiačka, pobehlica! S mučivými pocitmi obrátila do seba ďalší pohárik. Ten chrapúň! S ňou si dával dupľovaný pozor, istil sa nielen tabletkami, ktoré musela užívať, ale navliekol si aj kondóm. Verila mu, že už ďalšie deti nechce. Vraj nie je hlúpy, aby po nociach miešal dojčenské mlieko, keď si môže už iba užívať. Otočila sa a vyrazila za Táňou: „Táňa, kam si zmizla? To je kravina, tomu ja neverím... Tá kurva si to vymyslela.“

 

 

Linda sa ostro zvrtla, prepochodovala chodníkom k taxíku, čo na ňu čakal, a nastúpila.

Čo Roman na tej ženskej videl, premýšľala. Obyčajná tuctová sivá myš. Spomenula si, ako jej raz povedal, že svoju ženu miloval a vždy ju aj milovať bude, lebo mu dala dve krásne deti, je starostlivá a milá. Vtedy ju jeho slová dojali. Ešte nepočula hovoriť muža pekne o žene, ktorú podvádza. Vedela, že Táni bol neverný dokonca aj s Norou. Nečakala, že práve ju stretne v Romanovom dome. Milenka priateľkou manželky! Najradšej by sa bláznivo rozosmiala. Aká irónia.

Náhle ju ovanuli nepríjemné spomienky z detstva. Jedného dňa sa vrátila zo školy a našla mamu sedieť za stolom v kuchyni. V rukách žmolila vlhkú vreckovku a bez toho, aby sa na ňu pozrela, unavene povedala: „Tvoj otec od nás odišiel.“

„Odišiel od teba, lebo si škaredá a tučná! Rozumieš!“ Linda mala trinásť, keď mamu obvinila z toho, že otec ich opustil. Pre inú, mladšiu, krajšiu... Nasledujúce roky jej neľútostne vyhadzovala na oči každú chybu a nedostatok. Nevedela jej odpustiť.

Rozhliadla sa po tichej ulici plnej krásnych moderných domov rôznych tvarov, s farebnými fasádami a zaujímavými strechami, z ktorých priam vyžarovalo bohatstvo. Zadívala sa do okien jednej z honosných víl a špekulovala, koľko je vnútri izieb. Predstavila si, že patrí iba jej. Sedí v koženej sedačke a zohrieva sa pri modernom kozube. Blkot ohňa sa odráža vo víne v elegantnom pohári na extrémne vysokej stopke a osvetľuje obrovský prepychový priestor. S nevôľou si uvedomila, že závidí ľuďom za tými oblokmi. Sú šťastní, lebo majú peniaze. Závidí Táni jej život v prepychu, biely dom s francúzskymi oknami, záhradu s úhľadne zastrihanými tujami. Aj ona chce tak žiť.

 

 

Táňa pretáčala listy kalendára. Ubehli takmer dva mesiace odo dňa, čo sa Roman odsťahoval z ich domu, a už si plánuje založiť novú rodinu. Ešte nie sú ani rozvedení... Pokývala hlavou: Prečo sú konce také skľučujúce a zarmucujúce?

Najprv si myslela, že potrebuje iba čas, aby sa so všetkým vyrovnala, aby začala znovu žiť, ale trvá to večnosť. Pošúchala si bledé líca a naprázdno prehltla. Cíti sa úplne na dne, nič ju nebaví, spánok má aj s tabletkami mizerný a vyzerá príšerne.

Listujúc, zbadala červeným perom zaznačený termín, ktorý jej mama dohodla v skrášľovacom salóne. Mrkla na hodiny. Ukazovali niečo po jedenástej. Mala by si sa začať chystať! Už hodinu tu nečinne sedíš! napomenula sa. Keď Nora odišla, všetko na ňu doľahlo. Pred Norou sa jej ešte ako-tak darilo maskovať skutočné pocity, ale potom sa zas rozplakala.

Roman bude do tretice otcom. Čo ak bude mať syna, po ktorom vždy túžil? Nie, to sa nesmie stať!

Nora ju presviedčala, že ide iba o Lindin výmysel, Roman by ďalšie dieťa na milión percent nechcel. Lenže čo ona o tom môže vedieť? spytovala sa Táňa sama seba. Radšej nechcela ani len uvažovať nad odpoveďou, pretože v Norinom pohľade ju niečo znepokojovalo.