Príbehy z kabelky: Letné čítanie s FEMINITY

Táňa nasucho prehltla, aby sa zbavila veľkej hrče, ktorá jej navrela v krku, a pridala do kroku. Pred očami mala Romanov biely zadok, smiešne vypučený rytmicky narážal medzi dve štíhle nohy, roztiahnuté azda donekonečna.

Ohromená, celá stuhnutá pozerala na scénu pred sebou. Jej doširoka otvorené hnedé oči sa ponad pohojdávajúce plece vlastného manžela stretli s chladnokrvným belasým pohľadom vo vyzývavej tvári. Táňu ešte aj dnes mátal ten obraz, každú noc ju trýznil a bolesť jej nedáva zaspať, akoby to bolo len včera. Ľadové oči neuhli, nehanebne, ba až výsmešne na ňu hľadeli...

Mávla rukou, aby zahnala dotieravé spomienky. Tých dvoch pozorovala hádam len zlomok sekundy, no ten sa každým dňom premieňal na večnosť. Okľukou sa vydala k svojmu cieľu. Kráčala rýchlo, plytko dýchala a ostro vyberala zákruty okolo rohov budov.

Je to zvláštne, o chvíľu bude možno rozvedená. Zamrazilo ju. Teraz bude ona tá druhá, ibaže nemilovaná. Len ťažko si priznávala, že to čoskoro bude naozaj tak. Naplnia sa jej najhoršie obavy. Nevedela premôcť trpkosť. Energická, vypočítavá, bezstarostná pipina má v hrsti jej muža. Nič nezvyčajné. Veď mladú nepoznačili roky, pôrod či prebdené noci pri chorých deťoch. V tejto konkurencii Táňa nemohla obstáť, to si uvedomovala.

Roman bol od svojej novej lásky starší o osemnásť rokov, ktovie, čo všetko jej narozprával, keď je tej žabe fuk, že ešte podpisuje žiacke knižky svojim dvom deťom. Zato sa idú všetci z neho zblázniť, podliezajú mu, má nabitú peňaženku, rozhoduje na vysokom poste, a to ju nepochybne fascinuje. Istotne hľadí na Romana s uznaním a obdivom hraničiacim s posvätnou úctou. Táňa to dobre poznala, kedysi sa naňho pozerala rovnako.

Na začiatku ulice zastala a zaváhala, či pokračovať v ceste. V posledných týždňoch sa videli vždy v stredu a v nedeľu, keď prišiel po deti, vtedy sa jej kardiovaskulárny systém poriadne zrýchlil. Zakaždým, keď Roman odchádza, vybaví si, ako mu podávala cestovnú tašku, ktorú si v jej neprítomnosti zbabelo zbalil, aby nadobro zdúchol k frajerke. Akokoľvek sa usilovala viac na to nemyslieť, nevedela sa dobiedzavých myšlienok zbaviť.

Prišla načas. Úzkym chodníkom prešla okolo parkoviska a očami pátrala po Romanovi alebo aspoň jeho aute. Nič. Pomaly prechádzala popri lešení s robotníkmi, ktorí opravovali budovu súdu, a uvedomila si, že ani jeden z nich jej nevenoval pozornosť. Žiadne hvizdnutie ako kedysi. Bola neviditeľná. Toto je krutá pravda o jej príťažlivosti. Časy, keď sa za ňou obzrel každý chlap, sú dávno preč. Stratila sexepíl, ani nepostrehla kedy.

Vystúpila hore širokými schodmi, čiernu sukňu si potiahla nižšie ku kolenám. Mala si obliecť biele šaty, ako jej radila Nora. V bielom sa vydávala, v bielom by sa mala aj rozvádzať. Nora a jej bláznivé nápady, pomyslela si, vystrela sa a potlačila ťažké dvere.

Celá roztrasená vstúpila dnu. V krku jej búšila krv. Roman tam ešte nebol...

V predstavách sa ocitla v minulosti. Zdalo sa jej, že len nedávno bola štíhla a príťažlivá, no dnes jej zrkadlo povedalo niečo iné. Vlastný odraz ju mierne vydesil, ako keby sa videla po dlhom čase. Denné svetlo bezohľadne odkrylo prežité útrapy. Tvár akoby strácala rovnomerné kontúry, v posledných týždňoch jej pribudlo niekoľko hlbokých vrások. Napuchnuté viečka synchronizovali s tmavými kruhmi pod vyplakanými očami, pery vybledli.

Prstami si potiahla kožu na spánkoch, nasilu sa usmiala a prihladila si gaštanové vlasy, stiahnuté do úhľadného vrkoča hompáľali sa na prihrbených pleciach. Katastrofa, ľahostajne skonštatovala, zostarla som z minúty na minútu. Zo dňa na deň vyzerám zničenejšie.

Opláchla si tvár studenou vodou a hlavu naklonila trochu nabok. Mám iba Kristove roky, ale vyzerám na sto, pomyslela si sklamane, nie nadarmo jej to povedala aj mama. Zlatá mamina, čím si zaslúžila, aby videla svoju jedinú dcéru so zlomeným srdcom, v depresiách zrútenú na dlážke, vzlykať nad vlastným životom?

Mala by som zainvestovať do nejakého zaručene dobrého krému alebo, uškrnula sa, radšej sa po rozvode druhýkrát vydať za plastického chirurga. Táňa sa smutne usmiala.

Nikdy nepatrila k vyznávačkám rozličných drastických skrášľovacích metód, ale pri jednom staršom slovenskom filme si uvedomila, že niektoré herečky dnes vyzerajú mladšie ako v mladosti, a ten fakt ju znepokojoval.

A tiež by som mala cvičiť, starať sa o seba, viac času tráviť pred zrkadlom a menej v chladničke, štipla sa do plného boku.

Nikto ju nechápal, spočiatku dokonca ani mama a ona tak túžila po porozumení. Väčšina známych jej naznačuje, že si je sama na vine.

„Prepáč, Tánička, na čo čakáš?“ opýtala sa mama dôrazne a v prívetivej tvári sa jej zračili starosti. „Musíš sa vzchopiť, takto to ďalej nepôjde.“

„Mama, preboha ťa prosím, nerozoberajme to už,“ povedala Táňa ticho. Hlas sa jej triasol, zaznievala z neho úzkosť. Odkedy sa Romanova nevera prevalila, mama do nej len hustí, čo má a nemá urobiť.

„Nepovedz mi, že v žiadnej z tých tvojich príručiek pre záhaľčivé paničky, v ktorých tak rada listuješ, si nenašla radu, ako si udržať manžela!“

Táňa vedela, že jej vyhadzuje na oči celú plejádu módnych magazínov a časopisov pre ženy, ktoré si pravidelne kupuje.

„Mala by si sa pozbierať, porozmýšľať a niečo urobiť.“

Táňa sa chytila kuchynského stola a rozochvene vstala. Neverila vlastným ušiam. „Mama, čo to, dokelu, nechápeš? Prichytila som Romana s inou. Nemám najmenšiu chuť tváriť sa sebaisto, keď to tak nie je.“

„Každý sa raz za život stretne s neverou a musí sa s ňou vyrovnať.“

Prekvapene zdvihla obočie: „Aj ocko ti bol niekedy neverný?“

„Neviem, Tánička...“

„Tak vidíš,“ povedala s úľavou. „Ako môžeš vedieť, čo prežívam?“

„Som tvoja mama, cítim s tebou. A či sa ti to páči, alebo nie, zlatá moja, za neveru môžu obaja partneri.“

Táňa sa zamračila, ale mama si jej výraz nevšimla a pokračovala ďalej: „Chcem iba tvoje dobro, Tánička. Roman je nielen príťažlivý chlap, ale aj vo vysokom postavení, čo je pre ženu možno ešte väčšie afrodiziakum ako vzhľad. A ty, nehnevaj sa na mňa, nevyzeráš práve najlepšie,“ poznamenala starostlivo.

„Ďakujem,“ vyprskla Táňa urazene. Mamine slová sa jej dotkli.

„Tánička, iba konštatujem. Neurážaj sa. Je lepšie, keď ťa upozorním ja ako niekto iný. Objednám ťa do nejakého vychyteného salónu. Zapamätaj si, chlapi vždy porovnávajú svoje ženy, predsa ťa nejaká sopľanda nepripraví o manžela!“ Mama si hlasno povzdychla.

„Tá sopľanda s ním býva, varí mu, perie,“ odvrkla Táňa a v hlase jej zaznel plač.

„Tánička, tá sopľanda je iba ženská, s ktorou spí tvoj muž. Nič viac. Neverím, že by k nej Roman niečo cítil. A zapamätaj si – máloktorý ženatý muž sa rozvedie, keď má doma dobrú, chápavú a peknú ženu. Sú pohodlní. Roman ťa má rád, spájajú vás prežité roky, deti a aj majetok. Si vo výhode.“

Táňa pozrela do maminých očí, vedela, že to myslí dobre a že má pravdu. Lenže teraz by radšej počúvala nejaké chlácholivejšie slová, tie by jej pomohli viac. Naliala si plný pohár vody a hltavo ju vypila. Hučalo jej v ušiach, mama má pravdu...

Zádumčivo zakašľala a prihladila si vetrom rozstrapatenú ofinu. Zasa sa neubránila spomienkam. Inštinktívne ich potlačila kamsi do úzadia, túžila pred nimi utiecť. Ako je možné, že sme s Romanom boli do seba tak bláznivo zaľúbení, prežili sme spolu desať rokov a nejaká cundra nám všetko rozbije? spytovala sa sama seba a nechápavo pokrútila hlavou. Kedysi si robili plány, smiali sa, bozkávali, zaspávali s prepletenými rukami. Kedy sa tie dotyky z ich života vytratili, ako to, že nič nepostrehla? Nevšimla si, že z ich vzťahu vymizli nežnosti, že sa k sebe netúlia tak šťastne ako kedysi, nezamýšľala sa nad tým, že sex akoby už ani nemusel byť. Stále mala pocit, že si rozumejú.

Nikdy nezisťovala, prečo Roman prichádza neskoro domov, nepátrala, či bol naozaj na služobnej ceste, či golfovom ihrisku. Neskúmala goliere košieľ, aby našla stopy po rúži, ani sa mu neprehrabávala vo vreckách, ako to videla v nejednom americkom filme. Hľadať dôkazy či stopy nejakej nevery jej ani len nenapadlo. A on jej bol tri roky neverný a ona bola slepá! Tri roky!

„Ahoj, Táňa,“ znenazdajky sa objavil pred ňou.

Strhla sa, nevšimla si, kedy prišiel. „Ach, ahoj!“ kývla hlavou na pozdrav a úkosom naňho pozrela. Elegantný ako vždy. Vysoký takmer dva metre, štíhly štyridsiatnik s olivovou pleťou a mierne prešedivenými čiernymi vlasmi, v obleku a lakovkách. Mal v sebe niečo, čo sa nedalo opísať slovami. Šarmantný pán generálny riaditeľ, šéf jednej z najväčších nadnárodných bánk. Vplyvný muž, Tánina vstupenka do lepšej spoločnosti.

Čo bude bez neho? Milovala ho. Neprekážalo jej, že ju každý prehliada, že je iba jeho ženou a robí veci, ktoré sú preňho samozrejmé. Útechou jej bola jeho láska. Teraz jej ich spoloční známi prestali volať, prestali ju pozývať... Zrejme aj predtým by ju nikto bez Romana nikam nepozval, nikto by jej nezatelefonoval. Bola iba manželka s privilégiom nosiť jeho meno, starať sa oňho a jeho deti, ticho stáť po jeho boku.

„Prepáč, trochu meškám. Celé mesto je upchaté,“ Romanov hlas znel, akoby ani nestáli v budove súdu.

„Zvykla som si na tvoje neskoré príchody,“ povedala, dúfajúc, že pochopil jej narážku.

„Tuším je to na druhom,“ prehodil bezstarostne a sebavedome kráčal pred ňou. Muž, ktorý ju klame, mení ženy i názory, ako mu vyhovuje.

Kráčali rýchlo, míňali rôzne informačné tabule, visiace nad dverami. Táňa ich v letku čítala, ale ani jeden text nevnímala. V poslednom čase to s ňou ide dole vodou. Veď aj minule čítala v časopise dokola stále tú istú vetu a vôbec si neuvedomovala jej zmysel.

Vystúpili hore schodmi. Táňa si všimla, že Roman cestou kohosi pozdravil a na krátky okamih mu stuhla šija – reakcia na niečo nie veľmi príjemné, neočakávané. Bože, ako dobre ho poznala, celého celučičkého...

Cupitala za ním a srdce jej trhalo na kúsky. Rozvedú ich. Istotne ich rozvedú. Nemilovanú s milovaným. Vravela si, že to zvládne. Lenže ako sa má človek zaobísť bez pocitov? Zadržiavala slzy, nasilu sa pokúšala tváriť prirodzene a myslieť na niečo iné...

Nora sa na ňu dívala s pobaveným úsmevom: „Strieľaš si zo mňa? To nemyslíš vážne, že si o tom netušila?!“

„Nie!“

„A tie večné nadčasy, víkendové odchody a zvláštne služobky do zahraničia ti neboli vôbec podozrivé?“

„Nie, nepátrala som mu za chrbtom. A načo aj, nemala som dôvod. Roman bol ku mne vždy milý a pozorný.“

„Mala si prekutrať aspoň jeho mobil. Spomínaš, radila som ti to už dávno. Dôveruj, ale preveruj!“

„Načo? Aby odo mňa odišiel skôr? Veď ako som si pomohla, keď som na to prišla? Vidíš sama!“

„Čo urobíš?“

„Ja?“ Táňa sa nepríčetne rozosmiala. „Vieš, čo mi povedal? Vraj je rád, že sa tá nevera prevalila. Konečne sa mu uľavilo, nemusí si vymýšľať výhovorky, kde sa zdržal, a môže sa rozviesť. Vraj sa už nechce skrývať!“

„Idiot!“ vyštekla Nora a pohladila Táňu po chrbte. „Vieš, aký je najúčinnejší recept na potrestanie neverného muža?“

„Vykopnúť ho k milenke? Nech si užije aj všedné dni so všetkými jej zlými vlastnosťami? To som už urobila, vlastne, urobil to sám.“

„To je kravina, ženy sa vedia nekonečne dlho pretvarovať, len aby vyhrali nad inou ženou. Mala by si si niekoho nájsť. Iného muža. Nahoď nejaké super handry, vyraz do mesta a zbaľ prvého chlapa, čo ti príde pod ruku. Oko za oko, zub za zub, nech ho šľak trafí. Nech aj on pocíti, aké príjemné je nosiť parohy!“

„Iba by som ho ešte viac pripútala k tej...“ Táňa nedopovedala. Utrela si oči a bezradne mávla rukou. „Toľké roky ju zatajoval! Ale vieš, čo si myslím, on nie je na vine. To ona!“ zvrieskla. „Tá cundra, úplne ho opantala!“ Zhlboka sa nadýchla, hodila sa na operadlo gauča a zúfalo sa rozplakala. Aj keď bola rozrušená, uvedomovala si, že sa správa ako hysterka.

„Kristepane, ty si sa zbláznila! Ešte ho aj ospravedlňuješ?“

„Neospravedlňujem! A čo mám robiť, čo? Právoplatné rozhodnutie o rozvode si budem môcť ešte tento mesiac vložiť do rámika namiesto svadobnej fotografie.“

„Podľa môjho názoru by si sa nemala tak rýchlo vzdať, len tak bez boja. To mu nemôže len tak ľahko prejsť!“ Nora zatrpknuto zovrela pery. „Táňa, nesmieš sa rozviesť a darovať mu slobodu, to teda nie,“ zlostne zamávala rukami. „Musíš mu rozvod poriadne osladiť a znepríjemniť,“ povedala jedovato. „Počúvaš ma, vôbec?“ Peknú tvár jej skrivila nahnevaná grimasa. „Zničíme ho, bude nepoužiteľný, poletí aj z tej skurvenej banky, to sa dá zariadiť a tá hnusná kurva, čo mu vykladá nohy do praku, to veľmi rýchlo zabalí,“ zápalisto kula plány.

„To sa nepodarí, rozvod si už určite obšliapal,“ zamrmlala Táňa.

Nora ju skolila nemilosrdným pohľadom. „Obšliapeme aj my a uhráme remízu,“ vyriekla bojovne.

„A čo tým dosiahnem, iba sa mu sprotivím a aj tak sa so mnou rozvedie.“

„Nebuď hlúpa, Táňa! Pri všetkej skromnosti, radila som ti niekedy zle? Máš s ním deti, to je viac ako nejaká fľandra! Roman je dobrý otec, to mu zasa musíme uznať! Tá suka ide po jeho peniazoch, čo nechápeš, že on je pre ňu iba šeková knižka?! Uvidíš, že sa stoj čo stoj bude chcieť zaňho vydať.“ Nora dobre vedela, o čom hovorí, poznala tieto typy žien. „Čo nič nehovoríš? Aspoň tušíš, čo sa ti snažím naznačiť?“ štuchla do Táne. „Sústreď sa!“ luskla jej prstami pred nosom.

„Nemám na to silu. Prežívať tie muky znovu a znovu. Hrať sa na milujúcu manželku a veriť, že sa ku mne vráti, že sa polepší a ja mu odpustím. Také niečo sa nedá len tak ľahko odpustiť. Myslím, že po čase by som sa znovu zrútila a sama by som mu pobalila kufor.“

„Netáraj, odpustila by si mu. Stačilo by, aby ti sľúbil, že to bolo naposledy, a budeš opäť namäkko. Teba neštve, že nejaká,“ Nora veľavravne zagúľala očami, „bude mať rovnaké priezvisko ako ty a tvoje deti?“

„Nora, nepredbiehaj,“ zahriakla ju Táňa. Prečo sa vŕta v jej súkromí a kladie jej boľavé otázky?!

„Nepredbieham! Keby išlo iba o krátke dobrodružstvo, nejakú nezáväznú trtkačku, malé rozptýlenie, neodišiel by...“

„Nora,“ skočila jej Táňa do reči, „chcem mať pokoj. Netlač ma do niečoho, čo nechcem.“ Zúrila, lebo priateľka ju nútila do akcie, chcela, aby sa zamyslela, začala robiť poriadky, ale do jej pocitov sa vžiť nevie. Chcela by ju vidieť na svojom mieste, či by bola taká silná, odolná a múdra. Sama si je na vine, načo ju do toho zatiahla, teraz ju svojimi poznámkami ešte viac zraňuje.

Táňa si zakryla oči päsťami rúk. Nechcela sa rozplakať. Nore sa to hovorí, je sebavedomá, atraktívna a aj výborná obchodníčka. Po piatich rokoch práce v banke si splnila sen a už dva roky má malý butik v centre mesta. Slobodu si užíva, milencov má, koľko chce. Vraj bude skúšať dovtedy, kým nestretne toho pravého. Dokonca sa jej prednedávnom priznala, že pretiahla aj ženáča. Možno preto je taká benevolentná k nevere, pomyslela si. Ona sa stihla za rovnaké obdobie iba vydať, porodiť dvojičky, naučila sa odstraňovať mrkvové škvrny z podbradníkov, spievať detské pesničky, zapletať vrkoče, držať diéty...

Stuhnuto si sadla za stôl k advokátovi. Roman sa usadil oproti nim vedľa svojho.

Súdne konanie sa začalo.

Táňa bez jediného pohybu civela pred seba a predstierala, že počúva. Iba úchytkom vnímala slová, ktoré sa ozývali miestnosťou: „Navrhovateľ inžinier Roman Reiner... odporkyňa inžinierka Táňa Reinerová... vzťahy medzi manželmi sú podľa navrhovateľa vážne narušené a trvalo rozvrátené. Manželstvo neplní svoj účel, nakoľko sú manželia vzájomne citovo odcudzení...“

To nie je pravda! kričala Táňa v duchu.

„Odporkyňa zrekapitulujte súdu dôvody, pre ktoré nesúhlasíte s rozvodom,“ vyzval ju sudca. „Má podľa vás vaše manželstvo ešte šancu na nápravu?“

„Má, myslím si, že má,“ odvetila Táňa stručne. Videla, že zachádza priďaleko, Romanovi očividne tiekli nervy. Zaklial pomedzi zuby a niečo pošepkal právnikovi, ale ona pokračovala presne podľa Noriných inštrukcií. „Viem, že ma môj manžel ešte ľúbi, deň predtým, ako sa odsťahoval, sme sa milovali.“ Hlas jej zlyhal.

Bola to pravda. Doslova a do písmena Romana zviedla. Keď prišiel z roboty, čakala ho v saténovom čiernom župančeku, ktorý viac odhaľoval, ako zahaľoval. Nalíčená, s fialovými trblietavými tieňmi na viečkach, malinovým rúžom, vlasmi starostlivo vyčesanými do poprepletaných vĺn a posilnená pohárom campari sa na manžela koketne usmievala. Keď sa Roman zvalil do svojho obľúbeného kresla pri kozube, obkročmo si naňho sadla. Župan sa jej roztvoril a odhalil mu pohľad na sexi bielizeň, ktorú jej pomohla vybrať Nora. Dômyselne vymyslená podprsenka jej povädnutým prsiam vdýchla druhý dych. Stehnami ho pevne zovrela a vyškolená Norinými odporúčaniami tvárila sa horúco, neskrotne a bezstarostne. Hoci vynechala všetky Norou navrhované akrobatické kúsky, i tak bolo po niekoľkých minútach po všetkom. Zhnusená svojím počínaním sa napokon rozrevala, vrhla sa mu k nohám a ponižujúco prosila, aby sa s tou mladou rozišiel, veď spolu tak pekne žili. Nikam to neviedlo, iba čo sa hnevala sama na seba a Roman od nej na druhý deň tak či tak zbabelo zdúchol. Až potom sa nadobro zrútila....

...pokračovanie zajtra...