Klamať sa nepatrí. Naozaj?

Klamete i vy občas?

Martina Kovačičová (31)
Nie je tomu tak dávno, čo som si našla na internete jeden zaujímavý portál o mamičkách a bábätkách, keďže i ja som mamina, zaujala ma jedna diskusia. Pracujem v centre asistovanej reprodukcie ako zdravotná sestra a tak, mám túto problematiku naštudovanú dopodrobna. Navyše, tejto téme som venovala aj svoju bakalársku prácu. V dobrej viere, že poradím, som začala komunikovať so žienkami, túžiacimi po bábätku. Nič som neprikrášľovala, otvorene odpovedala na otázky a snažila som sa dať čo najrealistickejšie odpovede. Odmenou mi však nebolo poďakovanie, ale vyhodenie z témy. Prečo? Lebo tie ženy nechceli vedieť pravdu. Nechceli nič riešiť. Prehliadali zdravotný problém seba alebo partnera. Za to však každý mesiac dúfali v prirodzené otehotnenie u partnera s azoospermiou (v ejakuláte sa nenachádzala žiadna spermia). Nuž, vtedy som pochopila, že ľudia neradi počujú pravdu.

Ivan Moška (27)
Vždy som sa snažil hovoriť pravdu, bez ohľadu na následky. Časom som však pochopil, že pravda je relatívne vec a to čo sa z môjho pohľadu javí ako pravdivé, môže iný človek chápať inak. Ak by som sa však ocitol v situácii, kedy bolo nevyhnutné povedať pravdu, i nepríjemnú, nemal by som s tým problém.

Katarína Zbudilová (36)
Ak nerátam drobné klamstvá, napríklad keď manželovi nepoviem, čo stáli moje nové čižmy, tak som v podstate "pravduhovoriaci" človek. Snažím sa neklamať ani pravdu neprekrúcať vo svoj prospech. Na čom si však dá záležať je to, aby som pravdu (najmä tú nepríjemnú) podala jemne a s citom k druhému človeku. Moja starká totiž vždy vravela, že pravdu môžeme povedať dvomi spôsobmi. Jeden zabolí, druhý pohladí. A týmto sa snažím riadiť dodnes.

Text: -kk- pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK