Katka Lipovská: Väzenské svadobné oznámenie som vymyslela sama
Keď sme sa s priateľom rozhodli zobrať, ani jeden z nás nechcel klasické svadobné oznámenie.
Najprv sme požiadali kamaráta, ktorý pracuje v reklamnej agentúre, aby nám nejaké navrhol, ale ani jeden z jeho návrhov sa nám nezdal dostatočne úderný. A zrazu mi uprostred noci napadlo urobiť oznámenie v štýle väzenských fotiek. Maťovi, budúcemu manželovi, sa to páčilo, tak som inému kamarátovi vysvetlila, ako si predstavujem, aby nás odfotil a on nám na druhý deň dal hotový návrh - aj keď sme to pôvodne chceli zbúchať sami. Mali sme dve verzie oznámenia - na čiernom sa mlátime a na bielom sme síce vo väzenskom oblečení, ale aspoň sa tam usmievame - to sme poslali starším členom rodiny, ktorí by našu recesiu predsa len nemuseli rozdýchať.
Bolo mi jasné, že toto oznámenie vyvolá rozruch, ale že bude mať až taký ohlas, to som naozaj nečakala. Pokiaľ viem, dodnes blúdi po internete v mailoch s výberom najvtipnejších svadobných oznámení. Tesne pred našou svadbou dokonca nejaký vtipkár v Čechách zriadil vlastnú internetovú stránku s rozvitou diskusiou, v ktorej sa akési dievča tvárilo, že som to ja. Ľudia nechápali, ako ženích mohol prehovoriť svoju nastávajúcu na takéto oznámenie - čo sa ma skutočne dotklo, keďže to bol môj nápad.
A či sa človek v manželstve cíti ako väzeň? Nie každé manželstvo sa vydarí a určite v ňom môže človek uviaznuť, napríklad ak sú v hre deti, kvôli ktorým sa pár nechce rozísť. Alebo ak je matka na materskej dovolenke, nemá žiadny príjem a nikoho, kto by sa jej postaral o dieťa, kým by šla pracovať. V takom prípade sa človek môže cítiť ako väzeň, nevidí žiadne východisko, ako z neho uniknúť a nikomu neublížiť. Ja som sa toho však nebála. A myslím, že nemá zmysel uzatvárať manželstvo, ak si človek nie je svojou voľbou istý a bojí sa, či to nedopadne zle. Samozrejme, stať sa to môže aj tak, aj ten najpevnejší vzťah sa časom môže vyvinúť nesprávnym smerom, ale keby sme nad tým rozmýšľali takto, tak by asi nemalo zmysel ani ráno vstať z postele. Ja som šla do manželstva presvedčená o tom, že si beriem toho najlepšieho chlapa na svete a že spolu prežijeme krásny život. Naše svadobné oznámenie bola čistá recesia.
My sme žili v spoločnej domácnosti dva roky pred svadbou a myslím si, že to bolo dobre. Zvykli sme si na seba aj na svoje chybičky, ktoré nám na začiatku spoločného života prekážali. Je iní, keď sa spolu ľudia stretávajú iba na rande po večeroch a keď sa dvaja musia znášať od rána do večera. Do manželstva sme potom išli s tým, že už sa poznáme a vieme, čo môžeme jeden od druhého očakávať. To by zrejme malo byť aj zmyslom najnovšieho nápadu - manželstva na skúšku.
Aj po piatich rokoch manželstva som stále presvedčená, že som sa vydala za najlepšieho chlapa na svete a dúfam, že mi toto presvedčenie ešte dlho vydrží. Každý deň žasnem nad tým, aké mám šťastie, že som stretla práve tento dokonalý exemplár mužského rodu, že si stále rozumieme a že máme dve krásne a zlaté deti. Zakaždým, keď o tom hovorím, si pre istotu zaklopem na drevo, aby som to nezakríkla, aj keď inak nie som veľmi poverčivá.
Text: -kse- pre magazín Pravdy
Foto: archív manželov Lipovských
Bolo mi jasné, že toto oznámenie vyvolá rozruch, ale že bude mať až taký ohlas, to som naozaj nečakala. Pokiaľ viem, dodnes blúdi po internete v mailoch s výberom najvtipnejších svadobných oznámení. Tesne pred našou svadbou dokonca nejaký vtipkár v Čechách zriadil vlastnú internetovú stránku s rozvitou diskusiou, v ktorej sa akési dievča tvárilo, že som to ja. Ľudia nechápali, ako ženích mohol prehovoriť svoju nastávajúcu na takéto oznámenie - čo sa ma skutočne dotklo, keďže to bol môj nápad.
A či sa človek v manželstve cíti ako väzeň? Nie každé manželstvo sa vydarí a určite v ňom môže človek uviaznuť, napríklad ak sú v hre deti, kvôli ktorým sa pár nechce rozísť. Alebo ak je matka na materskej dovolenke, nemá žiadny príjem a nikoho, kto by sa jej postaral o dieťa, kým by šla pracovať. V takom prípade sa človek môže cítiť ako väzeň, nevidí žiadne východisko, ako z neho uniknúť a nikomu neublížiť. Ja som sa toho však nebála. A myslím, že nemá zmysel uzatvárať manželstvo, ak si človek nie je svojou voľbou istý a bojí sa, či to nedopadne zle. Samozrejme, stať sa to môže aj tak, aj ten najpevnejší vzťah sa časom môže vyvinúť nesprávnym smerom, ale keby sme nad tým rozmýšľali takto, tak by asi nemalo zmysel ani ráno vstať z postele. Ja som šla do manželstva presvedčená o tom, že si beriem toho najlepšieho chlapa na svete a že spolu prežijeme krásny život. Naše svadobné oznámenie bola čistá recesia.
My sme žili v spoločnej domácnosti dva roky pred svadbou a myslím si, že to bolo dobre. Zvykli sme si na seba aj na svoje chybičky, ktoré nám na začiatku spoločného života prekážali. Je iní, keď sa spolu ľudia stretávajú iba na rande po večeroch a keď sa dvaja musia znášať od rána do večera. Do manželstva sme potom išli s tým, že už sa poznáme a vieme, čo môžeme jeden od druhého očakávať. To by zrejme malo byť aj zmyslom najnovšieho nápadu - manželstva na skúšku.
Aj po piatich rokoch manželstva som stále presvedčená, že som sa vydala za najlepšieho chlapa na svete a dúfam, že mi toto presvedčenie ešte dlho vydrží. Každý deň žasnem nad tým, aké mám šťastie, že som stretla práve tento dokonalý exemplár mužského rodu, že si stále rozumieme a že máme dve krásne a zlaté deti. Zakaždým, keď o tom hovorím, si pre istotu zaklopem na drevo, aby som to nezakríkla, aj keď inak nie som veľmi poverčivá.
Text: -kse- pre magazín Pravdy
Foto: archív manželov Lipovských
