Boris Filan: Zo života si treba vyrezať len filé

Ako vznikala vaša nová kniha? Písali ste ju počas cesty, alebo až doma, v kľude?

Som vyštudovaný scenárista a aj som to na VŠMU prednášal. Mám zabehnutý systém, a ten spočíva v tom, že si robím poznámky. Mám digitálny fotoaparát, 12 GB kartu, je tam mikrofón a priebežne cestujem tak, že pripravujem tú knižku. Takže selektujem kam idem, prečo tam idem a čo robím. Potom prídem domov a nechám to pol roka uležať, aby opadalo to zbytočné. Keď mám tento materiál pokope, odoberiem sa niekde, kde mám kľud, a usilujem sa to písať v akorde, aby som bol v tej nálade. Napíšem to a odložím. Z tohto textu som vyškrtal minimálne polovičku a keď už bola hotová knižka, ešte ďalších 36 strán. 

 

Keď dokončíte knihu, dávate ju niekomu čítať, trebárs svojej rodine, aby ste mali spätnú väzbu? Alebo kašlete na to, vám sa to páči a hotovo?

To je naozaj dobrá otázka. Keď sa tu takto rozprávame, asi budete pri čítaní tejto knihy počuť môj hlas. Najprv to v Lýceu (bratislavský podnik, kam Boris Filan rád zájde na kus reči) všetkým porozprávam a popritom to trošku aj dokrmujem. Mám takú licenciu príbehy dokrmovať, aby sa viac podobali pravde. Chcem, aby sa ľudia zabávali. Nie som cestovateľ, som rozprávač. Oheň, okolo ktorého sedí celá rodina a jeden musí ten večer okrášliť rozprávaním. Tak nebude hovoriť „...a potom sme sa zbalili“. Ja poviem: „Predstavte si, včera mi z chatrče niekto ukradol môj parang.“ Chcem, aby moje rozprávanie bolo pútavé. Sám neznášam nudné, pomalé knižky, takže to robím s veľkou chuťou a veľkou radosťou. Vyštudoval som školu, kde hovorili, že jediné dôstojné povolanie lenivého muža je byť spisovateľ. A na svete sú dve základné vlastnosti, ktoré sú všade - ľudia sa boja a sú leniví. Ale nás, lenivých, je viac, ako tých posratých. A čo iné už môže lenivý chlap robiť, ako písať?

 

Podľa mňa je to nezmysel. Lenivý človek sa nikdy nedokope k tomu, aby dal dokopy všetko, čo má v hlave.

Viete, kto je najlenivejší človek na svete? Milan Lasica. A pritom chrlí jedna radosť.

 

Kedy ste si prvýkrát všimli u seba schopnosť vedieť veci tak výstižne pomenovať, zapísať ich? Boli ste také to dieťa s ukážkovými slohmi?

Keď som mal jedenásť rokov, bol som v Prahe v pionierskom tábore. Pršalo. Nikam sme vtedy nechodili a jedno poobedie nám súdružka pionierska vedúca povedala: Deti, budeme si povídat o tom, čím by ste chtěli být, když vyrostete. Třeba ty, devčátko z Hradce Králové. Já bych chtěla být lékařka. To je hezké povoláni. Co ty, chlapečku z Pardubic. Já bych chtěl být strojvůdcem. To je taky hezké povolání. A copak ty, chlapečku ze Slovenska? Čím pak ty bys chtěl být? A ja som povedal: dramaturg Československého štátneho filmu.  Takže ja som nikdy nepochyboval, že to budem robiť. Ale spravil som jednu chybu, teda tá škola. Prijali ma veľmi skoro. Maturoval som sedemnásťročný a osemnásťročný som bol už na vysokej škole. A tam sme mali písať napríklad o prvom, druhom a poslednom rande. Vtedy som hral basketbal, takže som sa k poriadnemu rande dostal až okolo tridsiatky. 

 

Takú smutnú mladosť ste mali?

Ako basketbalisti sme boli jednak stále unavení, a celú mladosť bolo poradie najprv sa dobre ožrať a až potom, v sebaobrane, sa s nejakými babami vyspať. Nemal som o tom ani potuchy, nemal som o čom písať. Aj ten najnetalentovanejší človek, ako Charriére, ktorý napísal Motýlika, keď má o čom písať, je na tom lepšie. Tak som písal pesničkové texty. O tom, že „Čakám ťa pred domom“ sa nedá napísať poviedka, ale pesnička hneď. A veľa som zažil. Život sa so mnou tak pozabával, že som sa jedného dňa prebral a zistil som, že nemám manželku, nemám byt, nemám auto, keď vyleziem na strom, nemám na zemi čo hľadať. Nemám ani korunu. Triasol som sa, lebo som nemal ani na panáka. Povedal som si, že s tým treba niečo robiť. Ale mal som dobrú správu. Už mám o čom písať. 

 

Kedy to bolo?

Mal som 34 rokov. Rozviedol som sa. Nenormálne som všetko posral. 

 

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. 

Áno, ale podľa toho pravidla je aj všetko dobré na niečo zlé. Lebo to je hermetická filozofia, čo ste povedali, že všetko, čo je hore, je aj dole. Tomu neverím. Lebo čo ma nezabilo, to ma aspoň prizabilo. 

 

Každopádne, bez toho by ste sa možno ešte stále triasli niekde bez bytu, bez auta... 

To nebolo dobré. Viete, z tých ostatných piatich, čo to so mnou robili, sú štyria mŕtvi a jeden je na invalidite. My sme tak strašne pili a také hnusy, že to nebolo normálne. Ja som osem rokov každý deň sedel v Budvare a vypil desať pív a desať panákov ako úvod k večeru.  

 

A viete po tých rokoch, prečo ste to robili?

Áno, viem. Dostal som doma priveľa lásky a keď som ten domov nasilu opustil, začal som mať problém, že okolie ma málo ľúbilo. A mal som komunikačné problémy, nevedel som nadviazať nezištný, normálny vzťah. Ale keď som si vypil, tak som mal zrazu moju bandu. To bola moja sekta pivárov a opilcov. Viete, alkohol je najdostupnejšie antidepresívum.  

 

Pamätáte si prvú cestu, ktorá vám niečo dala? Cestu, ktorou možno začala vaša láska k túlaniu sa?

Bol som v pionierskom tábore na Oravskej priehrade a raz nám pioniersky vedúci povedal, že tí, ktorí nazbierajú najviac bodov, pôjdu na výlet do Poľska. To bolo také neodolateľné, akoby vám dnes povedali, že môžete ísť na desať dní do Bangkoku a budete tam v najlepšom Mandarin hoteli. Bolo treba zbierať nejaké body, napríklad čistiť zemiaky, a to som nevedel. Na konci sa hral futbal východ proti západu a bolo to nula nula. Náš kapitán mal kopať jedenástku, ja som ho predbehol a dal gól. A tým som si vyslúžil, že ma dali na čln k ďalším piatim. A v tom člne súdruh Mikulka v jednej chvíli povedal tomu, čo držal kormidlo: ´Zastaň. Žiaci, možno ste si to nevšimli, ale práve sme prekročili československo-poľskú hranicu´ a teraz už pôjdeme po poľskej vode. Urobili sme oblúk, vrátili sa do tábora a všetci nám to strašne závideli. Ja som večer kúpil za 20 halierov pohľadnicu a napísal som: ´Milá mamina, milý padre, asi neuhádnete, kde som dnes bol. Bol som v Poľsku. A Poľsko je nádherné.´

 

To je krásne.

A tam som si sformuloval tri čučche, čo sú nezvratné pravdy. Treba po tej ceste nesmierne túžiť. Treba spraviť všetko pre jej realizáciu. Ale tretie čučche je dôležitejšie ako prvé dve. Treba vedieť  prijať dar cesty. Niekto by povedal: ´tak nás povozili po vode´. Ale ja, keď som videl poľskú vodu, bol som šťastný. To bola moja prvá taká cesta do zahraničia. 

 

Ste rodený Bratislavčan. Ktoré miesta máte v tomto meste rád? Vzhľadom k tomu, ako sa veľmi posledné roky mení, možno už aj neexistujúce miesta? 

Na Nálepkovej ulici bol výklenok a tam bola soška takého malého diablika, ktorý sa volal Posmievačik. A to bola výška, kam dosiahli len basketbaloví pivoti. Vždy pred zápasom sme tam sedeli a dávali sme Posmievačikovi nejaké mince k nohám. To je legendárna postavička, ktorá je vo všetkých bratislavských históriách. Potom ten dom zbúrali a Posmievačika rozbili. Ešte je vo filme Rabaka, čo som robil pre Elán, tam ho Dušan Rapoš stihol natočiť. To bolo dobré, magické miesto.Potom mám rád schody, ktoré sú na konci Podjavorinskej. Sú dvoje, jedny sú renkačky a druhé úchylačky. Renkačky preto, lebo slepci hovorili, že keď tade chodia palicou, majú pocit, akoby tie schody renkali. A úchylačky – je tam pôrodnica, kde chodili exhibicionisti ukazovať mamičkám „vercajg“. A veľmi rád som mal jedno miesto, kde žili moji starí rodičia. Bratislava mala sedem mlynov. Tie jazierka na Železnej studienke vznikli preto, aby tým mlynom dodávali vodu. Boli to len zásobné nádrže. Posledný mlyn bol Lafranconi a predposledný bol Jozefský a tam bývali moji starí rodičia. Už je to tiež zbúrané a zavalené.  To bol svet sám o sebe fascinujúci, nádherný. 

 

Každý sa vás pýta, kde všade ste boli a kam by ste sa ešte rád pozreli. Ale ktorá krajina vás vôbec neláka? 

Tam, kde nebylo krásnych žen, pobyl jsem vždycky pouze den. (Smiech) Sever. Mám rád Švédsko, ale že by som išiel do Antarktídy, to nie. Ja mám rád teplo, dobré jedlo. Nesilím sa, nepotrebujem nikomu nič dokazovať. V Čechách napísali: ´Nebývalý úspech Filanových nesmyslných dobrodružství.´ To je výborne vystihnuté. 

 

To je pekne napísané. Normálne na titulku.

Áno. To bolo v Reflexe to najvýstižnejšie, čo o Tamtamoch kedy napísali.

 

Skoro akoby ste boli Barón Prášil a spisovali nejaké svoje príhody...

Viete, ja som si ako dieťa musel získavať pozornosť dospelých, medzi ktorými som žil. Takže som naučený, že musím hovoriť niečo, čo bude zaujímavé. Prežil som mnoho krásnych zložitých rokov v šoubiznise. Prvú pesničku som napísal ako šestnásťročný a odvtedy som sa živil písaním, pretože naši sa rozviedli a mama nemala peniaze. A v šoubiznise nie je čas na nejaké veľké umenie. Musel som písať hity. To človeka naučí byť- nechcem použiť výraz efektívny. Ale nemal som čas písať básne. Nič nebolo lepšie, ako napísať za mesiac desať dobrých textov a potom jedenásť mesiacov piť a zabávať sa. Ale tých desať textov muselo byť naozaj dobrých. 

 

A to tak v praxi naozaj bolo? Napísal ste toľko dobrých hitov za mesiac?

Niekedy osem.

 

Človek by povedal, že ste nad tým presedeli veľa času, s každým textom sa piplali...

Na ´Fontánu pre Zuzanu´ ma kradol Vašo s Rapošom zo žúrov, postavili predo mňa fľašu vodky, ja som im povedal, nech idú preč, a rýchlo som to napísal, aby som sa mohol vrátiť na žúr. ´Ak nie si moja, potom neviem čia si´, to sa im bude asi ľúbiť, lupol som si, napísal som to a za poobedie som to vybavil. Nechcem to prirovnávať k sliepke, ale je to tak, že buď to vajce má, alebo nie. Bez vajca môže kvočať, koľko chce, ale to, čo z nej vypadne, nedá sa ani predať, ani kúpiť.  

 

Ak by vám dal niekto ultimátum, že sa musíte rozhodnúť. Alebo už nikdy nepísať, alebo nikdy nikam nevycestovať. Čo by ste si vybrali?

To by som si oddýchol (Smiech). Naozaj? 

 

Neničilo by vás, že nemôžete robiť svoju vášeň?

Kto nemôže, ani nemusí, a to je božské. Ja som si zlomil v januári nohu. Išiel som cvičiť a držal som v ruke RTG. Pošmykol som sa a aby som ho nezamočil, zlomil som si nohu. Najlepší pol rok aký som zažil. Cigárko, občas si cucnúť, trošku si pospať. Dolce far niente - sladké ničnerobenie, to je dobrá vec.

 

Ale človeku by z toho po čase preplo, nie? Možno týždeň - dva vydrží, ale viac nie.

Neverte tomu. To sa naučíte. Musíte sa skľudniť. Vy ste teraz taká stiahnutá, že by som vás navliekol do uška ihly. Ale vidím vo vás poskladaný jeden veľký dáždnik, viete zabrať aj 600 metrov priestoru. A keď už máte tých 600 metrov... Ja som tak bol mesiac sám na pláži Varadero a nechal som zo seba vyparovať rezne, gulášiky a kapustnicu, pfuuuš. A postupne som celú tú pláž pokryl a nikto ma energeticky netlačil. 

 

Takže nemáte problém vydržať celé dni len tak, sám so sebou.

To je moja posilňovňa. Samota. To ja milujem. Lebo peklo, to sú tí druhí. Ja môžem byť týždne, mesiace sám. Ale je jedna pekná vec. Keď som bol na Kube, zoznámili ma so susedom toho rybára, ktorý chytil tú slávnu rybu, o ktorej napísal Hemingway knihu Starec a more. Spýtal som sa ho, aký to bol chlap. ´Bol to lakomec.´ Prečo? ´Lebo mal vyrezať filé, keď tú rybu chytil, a ostatné hodiť žralokom. Bol by zachránil to podstatné.´ 

Tak to treba asi robiť aj so životom. Netreba trepať celú rybu, lebo nám ju zožerú, ale treba si vyrezať filé.