Monika Céreová: Čas nie sú len peniaze

Bolo to rozhodnutie ešte v roku 1996, kedy o J&T nikto nevedel, nikto nás nepoznal, a bol to malý obchodník s cennými papiermi. Sedeli sme v prenajatom dome na Kolibe, kde vládla rodinná atmosféra. Postupom rokov, väčšími obchodmi a kúpou banky v Prahe firma rástla. Nastúpiť na takúto pozíciu v inej banke je o inom ako tu, kde ste od jej základov a budujete ju. 

 

Nastúpili ste hneď po skončení školy?

Mala som po skončení školy obdobie 2-3 rokov, kedy som hľadala samú seba, kde by som sa chcela uplatniť. Bola to zhoda náhod, že som sa stretla s chalanmi a sadli sme si aj ľudsky a podarilo sa nám z J&T vybudovať to, čo dnes je. Ten silný „drive“ a „ťah na bránu“ je nielen v nich, ale i vo mne. Aj práve preto sa nám to podarilo.

 

Je toto miesto splnením vášho detského sna alebo len sled udalostí?

Ani nie, pretože ja som na strednú školu chcela ísť na odevnú priemyslovku do Trenčína, čiže ma to vždy skôr ťahalo k tej móde a stylingu. To mi však nevyšlo, cesty ma posunuli niekam inam a napokon som skončila ekonomickú školu. 

 

Chceli ste byť módnou návrhárkou alebo stylistkou, takže nemáte problém s výberom oblečenia... 

Mala som šťastie, keď som stretla módnu návrhárku Janku Kuzmovú a tak celý môj biznis šatník, s výnimkou niekoľkých vecí od svetových značiek, je celý od nej. Pracujeme na tom spoločne, každá prinesie nejaký návrh a výsledok ma vždy poteší. Je to dobré aj v tom, že nestretnem nikoho, kto by mal na sebe oblečené to isté. Nielen na obchodných rokovaniach, ale i spoločenských podujatiach.

 

Ako žena na takejto pozícii musíte mať zrejme dva rôzne šatníky...

Mám ich dokonca až tri. Jeden je biznisový, teda veci, ktoré nosím do práce. Každý mi hovorí, že aké krásne kostýmy mám, ale pre mňa sú to „montérky“. Potom je to spoločenský, kde mám koktejlové alebo dlhé šaty, ktoré si obliekam na večerné akcie a potom je to ten, ktorý mám najradšej – športový.

 

V ktorom štýle sa cítite najlepšie?

Samozrejme, že keď si oblečiete džínsy a tričko, tak sa nemusíte stajlovať do akejkoľvek podoby, ako keď máte krátku sukňu alebo kostým na telo.  Takže v športovom je to naozaj veľmi príjemné, ale každý z nich má niečo do seba.  Každá žena sa totiž chce páčiť a keď idete na večerné akcie tak je to iné – človek sa môže „nahodiť“ a mnoho kolegov mi hovorí, že ma vtedy nespoznáva.

 

Dbáte aj na oblečenie vašich podriadených?

Zamestnanci majú samozrejme dress code a dávame si na ňom veľmi záležať. Stala sa mi jedna príhoda, keď sa klientka spýtala, že či pri vstupných pohovoroch je jedným z kritérií krása. Nie je, ale skutočne keď niekto príde, musí mať príjemné vystupovanie. Najmä na tých pozíciách, kde sa stretávajú s klientmi. Musia mať empatiu, aby pochopili ich požiadavky. Pracujeme s ľuďmi, majú k dispozícii stylistu, ktorý im pomôže pri výbere oblečenia a naučí ich pracovať aj s vizuálnym štýlom. Pretože banka nie som ja, ale tí ľudia, ktorí prichádzajú do styku s klientom.

 

Stalo sa, že ste museli niekoho z vašich ľudí upozorniť na nejaké nedostatky alebo skritizovať?

Aj s tým sa stretávam. Sú to vtedy skôr nepríjemnejšie rozhovory, kedy musíte povedať napríklad, že daj sa ostrihať... Vždy sme sa však dokázali dohodnúť...

 

Akou ste šéfkou?

Zo začiatku to bol určite rešpekt – vstúpiť a riadiť ľudí, keďže je to jedna z najťažších vecí, ale dnes s odstupom času keď vidím výsledky môžem povedať, že sa v tom cítim ako ryba vo vode. Ako ma hodnotia iní? Sú motivovaní, vedia kam majú ísť a to je podľa mňa dôležité, aby im to manažér vedel povedať a usmerniť ich a dal im priestor.

 

Dokážete kričať?

Kričať určite nie... Keď to k tomu smeruje, pošlem mail s otázkou, či fakt na nich musím kričať. Ale, vážne, u mňa nepoznajú zvyšovanie hlasu. Keď sa nastavím, že musím povedať to zlé, tak zároveň musím povedať aj to dobré.

 

Ste workoholik?

Ja som už touto fázou prešla. Snažím sa nastaviť všetko tak, aby som sa cez víkend mohla venovať relaxu. Nie je dobré ak človek robí od „nevidím do nevidím“. Potom sa dostane do momentu, keď už nevládze, pridajú sa choroby... Snažím sa dodržiavať vyrovnaný život, ktorý keď sa vám podarí dosiahnuť, idete do práce s oveľa väčším elánom.

 

Koľko hodín denne pracujete?

Je to ťažké definovať, pretože počas týždňa máme aj veľa večerných spoločenských stretnutí. Takže keď to zrátam, tak je to niekedy od ôsmej ráno do  desiatej večer. Samozrejme, nie je to každý deň. Keďže máme vymoženosti techniky ako blackberry, notebooky, vďaka čomu ste stále v kontakte s firmou, tak to býva aj tak, že človek má podvečer vlastný program a večer a v noci dokončí to, čo nestihol.

 

Čiže odpovedáte na poštu medzi druhou a treťou ráno?

Tak to až tak nie, mám nastavený režim tak, že do postele idem o polnoci a stačí mi šesť hodín spánku, takže všetko vybavím dovtedy. Stáva sa mi, že okolo desiatej-jedenástej ešte riešim pracovné veci, na ktoré nebol čas.

 

Ako vyzerá klasický deň riaditeľky banky?

Začínam ho vždy o deň skôr, kedy sa pozriem čo všetko ma čaká. Táto fáza je rozhodujúca, pretože od toho závisí aj samotná príprava, kedy začínam, čo všetko si musím pripraviť a podobne. Niektoré dni sú také, že ma čaká 5-6 stretnutí alebo interné stretnutia a po ich absolvovaní sa večer snažím aspoň hodinu cvičiť. A koniec záleží od toho, či mám večer spoločenskú udalosť alebo nie.

 

Čo musíte ráno mať?

Pohár čistej vody. Vždy keď sa preberiem, poradila mi to jedna ezoterička a je to naozaj veľmi dobré. Potom začína ten kolotoč. Okolo siedmej zvyknem ešte chodiť cvičiť.

 

Ako trávite víkendy?

Záleží na tom, aký mám program cez týždeň. Ak cestujem od Prahy cez Tatry až po Moskvu, tak cez víkend sa snažím byť doma, pretože mi to chýba. Ale naopak, ak sme celý čas len v Bratislave, tak víkend musí byť mimo. Som zážitkový typ a potrebujem vyrovnávať energiu, ktorú vydávam v práci niečím iným.  Čiže trávim ten čas s ľuďmi, s ktorými sa nerozprávam o práci .

 

Ideálna dovolenka?

Jednou z nich je tá, z ktorej som sa práve vrátila. Je to cesta po USA, kde sme mali naozaj nabitý program, od zápasu NHL, cez muzikál na Brodwayi... Toto je ideálna dovolenka, plná zážitkov. Samozrejme, že sa rada okúpem aj v mori, ale ležať dlho na pláži neviem. Skrátka potrebujem vybiť energiu.

 

Vypínate na dovolenke telefón?

Telefón nie, ale email áno, blackberry zostáva doma. To by som potom nedokázala pri takom objeme mailov na dovolenke fungovať a oddýchnuť si. Denne ich mám totiž  toľko, že napríklad číslo 150 je „slabý deň“. Často sa stáva, že je potrebné riešiť horúce veci, ktoré sú neodkladné a keď kolegovia vedia, že som na dovolenke, tak mi pošlú správu a keď môžem tak hneď volám späť. Stáva sa, že napríklad aj cestou v lanovke.

 

Ak by ste neboli šéfkou privátnej banky, chceli by ste byť jej klientom?

Určite by som to chcela skúsiť a podobne je to aj s niektorými klientmi. Najprv prídu s menšou sumou a ak zistia, čo to všetko obnáša, idú ďalej...

 

Aké kuriozity zažívate so svojimi klientmi?

V podstate v rámci banky ich veľa ani nie je, všetko zvládajú naši pracovníci a ku mne sa dostávajú naozaj len tie zložité prípady, ale viac si toho užije naša služba Concierge. Tam sme mali prípad, že klient bol na poľovačke v Afrike a mal problém vybrať peniaze z kreditnej karty. Takže sme museli vyriešiť ako čo najjednoduchšie mu tam doručiť peniaze, aby mohol zaplatiť. 

 

Do akej miery využívate vy túto službu?

Ak náhodou chceme ísť na nejaký koncert alebo podujatie a lístky sú už vypredané... Ale ja mám výhodu v tom, že ja tie kontakty mám aj sama, takže skôr len v ojedinelých prípadoch.

 

Čo pre vás znamená luxus?

Je to pohodlie života, kedy viete využiť čas príjemnými vecami. Keď si už uvedomíte, že čas nie sú len peniaze a je ho potrebné zadeľovať tam, kde vám to vyhovuje. Ste s ľuďmi, ktorí vám niečo dávajú a je vám s nimi príjemne. Luxus v ponímaní J&T Banky je napríklad v priestore jej pobočky v Bratislave, kde sa cítite fajn a môžete vyriešiť pracovné veci.

 

Aká bola pre vás najväčšia výzva, respektíve vec, ktorej ste sa obávali?

Práve táto pozícia. To bolo o tom vnútornom rozhodovaní, či to môžem a či to zvládnem. Mala som isté skúsenosti, ale banka je banka. Keď prišla ponuka, tak som si povedala, že áno a vyšlo to. 

 

Koľko nocí ste nespali?

Nemala som ultimátum, ale je pravda, že som jednu alebo dve noci strávila premýšľaním.