Výlet za legendami - Trenčiansky hrad

Len málo architektonických pamiatok rozoznávame na prvý pohľad s takou istotou ako práve Trenčiansky hrad a jeho typickú Matúšovu vežu. A nemožno sa vôbec čudovať - lokácia a vzhľad v kombinácii so zachovalosťou, bohatou históriou a mnohými záhadnými legendami, ho priam predurčujú na to, aby reprezentoval, ak aj nie zrovna celé Slovensko, tak región Považia určite.

Na mieste vzniku Trenčianskeho hradu stála veľkomoravská rotunda už v deviatom storočí. Samotný hrad bol postavený v jedenástom storočí. Geografická poloha hradného kopca bola pre stavbu obranného opevnenia vyhovujúca hlavne preto, že sa v jeho blízkosti vinuli obchodné cesty spájajúce severnú časť Uhorska s Poľskom, Sliezskom, Moravou a Čechmi.

Rozmach a najväčšia sláva hradu sa viažu s obdobím, keď bol vo vlastníctve legendárneho palatína Matúša Čáka Trenčianskeho. „Pán Váhu a Tatier“, ako Matúša tiež nazývali, ho získal koncom trinásteho storočia a neskôr si tu zriadil vlastný dvor, na štýl kráľovského. Práve z tohto miesta riadil rozsiahle územia pod svojou správou, zahŕňajúce 14 žúp a 50 hradných panstiev. Za vlády Matúša sa hrad dočkal aj viacerých architektonických úprav, z ktorých azda najvýznamnejšou bolo rozšírenie obytnej veže, pôvodne postavenej ešte v jedenástom storočí. Ako prístavba k nej pribudol mohutne opevnený obytný palác. Veža je aj dnes známa ako Matúšova (pracovňu mal údajne na štvrtom poschodí) a predstavuje najvýraznejší prvok definujúci celú stavbu. Turistom ponúka nezabudnuteľný výhľad na mesto Trenčín a široké okolie.

Hradný komplex zahŕňa aj dva obnovené gotické reprezentačné paláce – Ľudovítov a Barborin. Ten Ľudovítov nesie meno uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého z Anjou, ktorý ho dal postaviť potom, ako mu po Matúšovej smrti hrad pribudol do vlastníctva. Dnes sa v tomto paláci nachádzajú expozícia historického dobového nábytku (17. - 19. storočie), lovecký salón, empírový salón a menšia časť galérie obrazov rodových sídel Ilešháziovcov.

Barborin palác je pomenovaný po manželke panovníka Žigmunda Luxemburského. Kráľ jej celý hrad daroval potom, ako ho začiatkom pätnásteho storočia rozšíril o palác a kaplnku. V Barborinom paláci sú zachované nástenné fresky z trinásteho storočia a nachádza sa v ňom i najväčšia miestnosť celého hradu, Rytierska sieň.

Medzi Barboriným palácom a Matúšovou vežou ležia základy už spomínanej predrománskej rotundy s výnimočným štvorapsidovým pôdorysom. Dnes sú súčasťou krytej expozície.

Rozsiahla prestavba hradu charakterizovala vlastnícke obdobie palatína Štefana Zápoľského od konca pätnásteho storočia. Hrad bol terčom tureckých útokov a preto bolo nutné výrazne posilniť jeho opevnenie a obranyschopnosť. I napriek týmto úpravám však v roku 1527 podľahol obliehaniu vojsk konkurenčného panovníka Ferdinanda I.

Zápoľského palác je najmladším z palácov hradu. Postaviť ho dala Štefanova manželka Hedviga a dnes sa v ňom nachádza najrozsiahlejšia muzeálna expozícia. Návštevník tu nájde hlavnú časť rodovej galérie Ilešháziovcov a obrazov z ilešháziovských sídiel. Tento rod, pôvodom zo Žitného ostrova, získal hrad v roku 1594 a držal ho spolu s dedičným titulom župana Trenčianskej stolice až do roku 1834. Ilešháziovci boli podporovateľmi vzdelania, osvety a umenia.

Mesto Trenčín zachvátil v roku 1790 veľký požiar, ktorý sa rozšíril i na hrad a do značnej miery ho poškodil. No už v prvej polovici devätnásteho storočia došlo k prvým rezervačným opatreniam, vďaka ktorým sa zachovalo veľa pôvodných múrov. Od konca 50-tych rokov dvadsiateho storočia je hrad predmetom pokračujúcej komplexnej obnovy.

Z viacerých zaujímavých budov hradný komplex ponúka pohľad do zrekonštruovanej kasárne, ktorú dal postaviť Zápoľský a slúžila na ubytovanie posádky i ako zbrojný a muničný sklad. Stála expozícia v týchto priestoroch zaujme každého priaznivca vojenskej tematiky.

Legendárnu hradnú Studňu lásky nemožno obísť pri prechode hradným nádvorím. Názory na jej skutočný pôvod sa líšia – podľa niektorých zdrojov ju vyhĺbili vojaci hradnej posádky, podľa iných miestni poddaní. Celý proces trval pravdepodobne viac ako 10 rokov.

Trenčiansky hrad nebol nikdy dobytý priamym útokom, zdolať sa ho podarilo iba obliehaním a kapituláciou posádky. Najmasívnejšie fortifikačné opatrenia boli sústredené v južnej časti hradného brala, kde tvorí sedlo s okolitým terénom. Unikátne, takzvané Južné opevnenie, pozostáva z troch hradobných pásov oddelených dvoma suchými priekopami a dvoch bášt – Mlynskej a Jeremiášovej.

Delová bašta slúžiaca na príležitostné výstavy a kultúrne podujatia, Hladomorňa so stálou expozíciou na tému väzenia a mučenia a Letná veža na hornom nádvorí sú ďalšími pútavými objektami komplexu.

Legendy sú neodmysliteľnou súčasťou naratívov o hradoch a ani ten Trenčiansky nie je výnimkou. Okrem už spomenutej Studni lásky, ktorú mal údajne vykopať turecký šľachtic Omar, aby získal späť svoju lásku Fatimu, je s ním spätých ešte niekoľko ďalších.

Legenda o skrytej hrobke Matúša vznikla po jeho smrti, lebo jeho oficiálny hrob sa nikdy nenašiel. Tá o tajnej chodbe zasa ešte v časoch župana Štefan I. Ilešháziho, keď si mestskí radní páni potrebovali vytvoriť dôveryhodné alibi prečo nemôžu Štefanovi zabrániť v prístupe na hrad (z nariadenia cisára).

- reklamná správa -