Kórea je úplne iný svet: Nielen iný tovar v obchodoch a iné tváre ľudí, ale človek sa musí naučiť úplne inak premýšľať

Skús sa charakterizovať tromi slovami: Aká je Dominika Sakmárová?

Zvedavá, činorodá, kreatívna.

Ako si spomínaš na svoje začiatky v Kórei? Čo ťa tam priviedlo? 

Do Kórey sme sa s celou rodinou presťahovali za prácou – môj manžel sa zamestnal na tamojšej univerzite, kde vyučoval, paradoxne, slovenčinu.

Ja už mám našťastie za sebou bohatú históriu života na Ďalekom východe, takže sa po príchode do Kórey nedostavil žiadny kultúrny šok, mnoho vecí a každodenných záležitostí som už poznala. V podstate sme tak s rodinou plynule vplávali zo slovenského života do toho kórejského, vrátane práce, škôlky, nákupov a iných činností bežného dňa.

Bolo ťažké implemenovať sa medzi miestnych? Predsa len, hovorí sa, že Kórea je úplne iný svet...

Môžem potvrdiť, že ak človek nie je podkutý znalosťami kórejskej mentality a histórie, naozaj sa mu môže zdať, akoby sa ocitol v inom svete.

A iný svet, to neznamená len iný tovar v obchodoch a iné tváre ľudí. Znamená to aj, že človek sa musí naučiť úplne inak vyjadrovať, a dokonca aj inak premýšľať. Skutočne aj bežné konverzácie fungujú úplne inak, než sme zvyknutí. So slovenským štýlom komunikácie človek zažije mnohé nedorozumenia.

V čom sú asi najmarkantnejšie rozdiely, ak to porovnáme so Slovenskom? 

V odpovedi na túto otázku by som azda vybrala drobnosť, ktorá nie je zrejmá na prvý pohľad, ale dlhodobo sa ukáže ako veľmi dôležitá. Život v Kórei je pohodlný. Tým myslím, že každodenné záležitosti sú skutočne zariadené pre ľudské pohodlie.

Počnúc tým, ako sa všetko, vrátane cukrovej vaty v stánku pri diaľnici, dá zaplatiť kartou, ako sa všetko dá vybaviť online zopár klikmi, ako dlhé otváracie hodiny umožňujú človeku navštíviť lekára, zubára aj mestský úrad kedykoľvek. Bolo to veľmi prekvapivé uvedomenie, ako všetko hladko funguje.

Akí sú Kórejčania?

Je to síce iba jedna povahová črta, ale myslím, že celkom výstižná: Ako je zvykom nielen v Kórei, ale aj v okolitých krajinách, Kórejčania veľmi dbajú na zachovanie tváre, teda v preklade na dojem, akým pôsobia na ostatných ľudí. To v bežnom živote znamená, že urobia čokoľvek, len aby sa nestrápnili, nezahanbili.

Keď sa človek opýta na cestu, stane sa, že radšej mu dajú nesprávnu informáciu, než že by mali priznať, že nevedia odpoveď. Alebo ak sa im človek prihovorí po anglicky, a oni si nie sú stopercentne istí dokonalou, elegantnou odpoveďou, radšej nepovedia nič. Alebo utečú.

Je niečo, na čo si si počas života tam, nevedela zvyknúť? Prípadne prekvapili ťa určité paradoxy, možno viac ako si očakávala? 

Jedným aspektom, ktorý ma na živote v Kórei neustále prekvapoval, bol konzumný, nanajvýš neekologický spôsob života, rýchly cyklus nakupovania-vyhadzovania-kupovania novšieho modelu. V obchodoch bol všetok tovar prehnane zabalený, do dvoch, troch druhov plastových obalov, vrátane ovocia baleného po kusoch. Aj napriek našim snahám sme produkovali nesmierne veľa odpadu a v kombinácii s neveľmi efektívnym systémom recyklácie, mi to bolo úprimne ľúto.

Ako deti vnímali prostredie tam? 

Vzhľadom na to, že deti sú ešte malé, vlastne ani nevnímali rozdiel medzi Kóreou a Slovenskom. Dcéra nastúpila do kórejskej škôlky a po pol roku už konverzovala so spolužiakmi, akoby sa nechumelilo.

Čo sa ti najviac páčilo a na druhej strane, čo si nemohla vystáť? 

Veľmi sme si obľúbili kórejskú škôlku, a celkovo prvotriedny kórejský systém starostlivosti o najmenšie deti. Skutočne mi bude veľmi chýbať sieť škôlok, ktoré sú všetkým dostupné, dotované štátom, a poskytujú deťom aktivity a pozornosť, aké na Slovensku ani zďaleka nie sú štandardom.

Čo ma trocha mrzelo, bolo celkovo málo pobytu v exteriéri, a celkovo životný štýl orientovaný takmer výlučne na pobyt v interiéri. Deti nie sú vedené k pobytu von, a znečistené ovzdušie často ani neumožňuje tráviť veľa času na vzduchu.

Celý svet žije už takmer dva roky v pandemickom režime. Ako to v tomto období vyzeralo v Kórei? 

Problém s pandémiou v Kórei uchopili úplne inak, než na Slovensku. Išlo sa cestou miernych, ale nemenných opatrení.

Už od začiatku pandémie sa všade, v interiéri aj exteriéri, nosili rúška, a na každom mieste sa človek musel registrovať – v reštaurácii, kaviarni, hoci aj v stánku. Vďaka aplikáciám to bola otázka niekoľkých sekúnd.

Toto všetko umožnilo ponechať reštaurácie, kaviarne aj iné podniky otvorené po celý čas pandémie, bez potreby lockdownu.

Teraz ste sa vrátili s rodinou domov, plánujete tu už zostať natrvalo? 

Zatiaľ ostávame na Slovensku na neurčito. Ak sa však opäť naskytne pracovná šanca niekam na dlhšiu dobu vycestovať, myslím, že nebudeme váhať.

Je nejaká krajina, v ktorej by si ešte chcela žiť? 

Veľmi rada by som znova dlhodobejšie pobudla na Taiwane. Je to krajina, ktorá mi prirástla k srdcu, a navyše vďaka znalosti čínskeho jazyka je pre mňa život tam jednoduchší, než na mieste, kde by som čelila jazykovej bariére.

Aké máš plány do budúcna? 

Bola by som veľmi rada, ak by sa mi podarilo pokračovaním nadviazať na svoju predchádzajúcu knihu, Mačací kožuch a ťava pri čínskom múre.

Nuž a potom už len dúfam, že budúce cestovateľské zážitky sa mi stanú zdrojom pre ďalšie a ďalšie veselé príhody pre čitateľov.