Prečo sa nedokážeme pozerať na vlastné fotografie a počuť svoj hlas? Psychologička má jasnú odpoveď

Áno, stalo sa to aj mne, a vlastne stáva sa dodnes. Gabika Bohácsová je psychologička a okrem toho žena, ktorá rozumie, aké to je, keď nás desia vlastné fotografie a nie sme stotožnení s vlastným hlasom. V takýchto momentoch by sme boli najradšej, ak by nás všetci fotili vždy tak, aby sme vyzerali dobre a na kamere neexistoval zvuk. Pokiaľ aj vy patríte k ľuďom, ktorí majú s vlastnou podobou či hlasom problém, nezúfajte.

Mohlo by vás zaujímať: Prečo by ste nikdy nemali túžiť po inom výzore: Naučte sa žiť podľa týchto bodov a váš život bude jednoduchší

Všetko je to možno inak, ako by ste čakali. Základom je uvedomiť si dôvod a prísť na príčinu tohto dnešného celosvetového „komplexu‟. Otázku súvisiacu s týmto komplexom sme položili aj psychologičke, ktorá má na tento problém svoj vlastný a zároveň psychologicky podložený názor.

„Každý z nás je najväčším odborníkom seba samého. To, ako sa my sami poznáme, je tak jedinečné, že nikto iný na svete nevie o nás to, čo vieme my.  Psychológ a ani najlepší osobnostný test by nedokázal stopercentne vystihnúť všetko, čo v sebe každý jedinec má. Keď sa teda tak dobre poznáme, prečo sa nám niekedy ťažko pozerá na naše fotografie a počúva náš nahratý hlas? 

Odpoveď je na jednej strane jednoduchá, no zároveň v sebe nesie komplikované vysvetlenia. Zvonku vyzerá všetko inak ako zvnútra. Keď sa pozeráte na pekný dom, predstavujete si, ako asi vyzerá zvnútra, alebo to, ako by ste ho zariadili. Nerátate s tým, že vnútorné steny vám poskytnú ten istý pohľad, ako keď sa naň pozeráte zvonku. To, ako vnímame samých seba, sa líši od toho, ako nás vnímajú druhí. Toto je prirodzené. Preto napríklad hlas, ktorý počujeme my, keď rozprávame, sa líši od hlasu, ktorý počujú druhí. Ľudia si veľmi radi vytvárajú ideál toho, akí by chceli byť. Každý v sebe máme prirodzene vyvinutú takzvanú aktualizačnú tendenciu, čo znamená, že chceme byť lepší, chceme dosiahnuť svoj potenciál. Na to, aby sme si vôbec vedeli predstaviť a vyhodnotiť to, aký máme potenciál, si prirodzene vytvárame ideálne self, čiže ideálne ja, ktoré má byť lepším variantom nás samotných. Keď si napríklad cieľavedomý muž myslí, že má hlboký hlas, ale nahrávky a videá svedčia o tom, že to tak úplne nie je, tak sa to môže dotknúť jeho mužského ideálu. Zrazu sa teda ocitne v situácii, keď jeho hlas nie je v súlade s jeho predstavou o tom, aký by mal byť a má ohrozený vlastný ideál. Nezabúdajte preto, že naše najlepšie ja je síce výborným palivom do nášho motora, avšak bude vždy len fikciou. Podobných príbehov môže byť veľmi veľa a každý sa bude samozrejme líšiť. Dobrá správa pre tých, ktorí nemajú radi svoj hlas, je, že hovorená reč a slová tvoria len 7 % našej celkovej komunikácie (zvyšok je tón hlasu – 38 % a neverbálna komunikácia – 55 %), takže sa môžu inšpirovať a venovať väčšiu pozornosť zvyšku.“ 

Gabika, ako je to teda s našimi fotografiami? 

„Veľmi podobne ako s hlasom. Súvisia s naším ideálom, no zároveň sa môže objaviť aj otázka sebavedomia a sebahodnotenia. Predstavte si krásnu ženu. Takú, vďaka ktorej sa chlapom pri pohľade na ňu zapína fantázia a ženy v duchu oceňujú jej vkus a šmrnc. Táto žena však príde domov, pozrie sa do zrkadla a povie si: „Vyzerám hrozne!“ alebo uvidí svoju fotku na sociálnej sieti a povie si: „Toto je škandál! Naozaj vyzerám až tak zle?!“ Väčšina ľudí by možno nerozumela tomu, prečo nie je takáto pekná žena spokojná so svojím výzorom. Práve preto bude odpoveď s veľmi veľkou pravdepodobnosťou súvisieť s jej vlastnou osobnosťou, s tým, ako vníma seba ako ženu a tiež s tým, aké je jej ideálne self. Možno mala v detstve rodičov perfekcionistov, pre ktorých nikdy nebola dosť dobrá, možno má sestru, ktorá je úspešnejšia a krajšia ako ona, možno má partnera, ktorý jej nedáva dostatočne najavo, aká je krásna a možno, naopak, nemá žiadneho partnera a myslí si, že je to práve vďaka jej ‚nedokonalému‛ vzhľadu. Odpovedí môže byť veľa. Každopádne pravda je taká, že človek, ktorý sa nerád pozerá na vlastné fotografie, môže mať skreslené sebahodnotenie, nízke sebavedomie, ale pokojne môže ísť aj o to, že je len naozaj nefotogenický.“ 

Pokiaľ však patríte k ľuďom, ktorí s fotením problém nemajú, práve naopak, nasledujúce slová psychologičky patria vám. 

Inšpirujte sa aj: Zoznam najlepších a najhorších zamestnaní pre citlivé ženy: Uistite sa, či robíte tú správnu prácu pre vás

A čo tá druhá polovica ľudí? Tí, ktorí svoje fotografie zdieľajú a dokážu sa odfotiť aj dvadsaťkrát za deň?

„Na druhej strane sú medzi nami ľudia, ktorí sa radi fotia a dennodenne zdieľajú päť selfie fotografií na svojej sociálnej sieti. Aj keď títo ľudia zdanlivo nemajú žiaden problém so svojím výzorom a na prvý pohľad majú vysoké sebavedomie (niekedy ich dokonca radíme medzi narcisov), pravda môže byť úplne odlišná. Práve oni totižto našli výborný spôsob, ako si nasýtiť potrebu pozornosti a uznania. Sociálna sieť je skvelým zdrojom virtuálnej pozornosti, ktorá môže rozvinúť u človeka skreslené sebahodnotenie. Keď pridáme fotografiu na sociálnu sieť a dostaneme množstvo lajkov od ľudí, od ktorých by sme to možno ani nečakali, vzbudzuje to v nás pocit, že sa im páčime. Keď má niekto od detstva nízke sebavedomie, aj obyčajný lajk môže mať na neho obrovský účinok. Hoci to na jednej strane môže pôsobiť ako ideálna cesta k vyššiemu sebavedomiu, treba si dávať pozor. Práve v takýchto momentoch sa môže u človeka veľmi rýchlo zasiať semienko závislosti, keď k tomu, aby sme sa teraz alebo v budúcnosti cítili dobre, budeme potrebovať externý zdroj. Aj keď to zdanlivo človeka podporí a ľudia začnú pociťovať, že sú dostatočne dobrí, pravdou je, že ide len o náplasť, ktorá síce aktuálne pomáha, ale v skutočnosti nelieči. Zrazu namiesto sebadôvery nastupuje dôvera v úsudok a názor druhých. Všetko to však krásne funguje iba dovtedy, kým nepríde niekto, komu sa až tak nepáčime a zruinuje celé naše falošne vybudované sebahodnotenie.“

Viac sa o ľuďoch, vzťahoch a iných zaujímavých témach dočítate v najnovšom čísle magazínu Feminity, ktorý je práve v predaji!