Prečo je niekedy lepšie vziať sa po dvoch rokoch ako zotrvávať v dlhoročnom vzťahu?

Poznáte to všetky veľmi dobre. Spoznáte sa, zamilujete sa  a ono to už pokračuje tak, ako tomu dovolíte. Na začiatku je to všetko viac ako len pekné. Je to doslova čarovné, vďaka pocitu zamilovanosti, ktorý podľa viacerých psychológov trvá asi dva roky. Niektoré páry sa vezmú ešte počas tohto obdobia a urobia možno lepšie ako páry, ktoré manželstvo odkladajú a zotrvávajú vo vzťahu 7 či 10 rokov, až napokon prídu do bodu, kedy začnú pochybovať o svojich citoch. 

Prečo je tomu tak? Nazvyme to syndróm zotrvačnosti alebo ponorkovej choroby dlhoročnému vzťahu ... pretože čím ste spolu dlhšie: 

Tým viac pochybností vás prepadáva – začnete uvažovať nad tým, či to má celé ešte význam, či ho stále milujete. 

Tým viac vás rozčuľujú jeho chyby – síce ste si ich začali uvedomovať hneď, ako vás prešlo obdobie zamilovanosti, ale dokázali ste ho s nimi prijať. No po rokoch v nich vidíte neprekonateľné dôvody k rozchodu. 

Tým viac zámienok vyhľadávate k hádke – hľadáte problémy tam, kde nie sú a z každého jeho gesta alebo slova vyvodíte, že sa  o vás už nezaujíma a že vidí len seba. 

Tým viac začnete premýšľať o nevere – ak sa necháte týmito pocitmi celkom opantať, skrsne vám v hlave aj myšlienka na neveru. Máte pocit, že možno inde nájdete to, čo hľadáte. Aj keď len v posteli. 

Tým viac ste frustrovaná, zmätená a plná výčitiek – pretože sa bojíte vlastných myšlienok a toho, aby ste svojím rozhodnutím nezničili život sebe, jemu alebo obom.

Otázka ale znie, či by ste toto museli podstupovať, keby ste sa boli vzali po dvoch rokoch a nečakali? Položme si jednu otázku... Brali sa naši rodičia, starí rodičia po 7-10 ročnej známosti? Nie. Prečo? Pretože tí boli na rozdiel od nás možno múdrejší a vedeli, že nemá zmysel čakať, ak si viete s tým človekom predstaviť budúcnosť. A keď prišli deti, stavali sa domy, aj sa pracovalo, nemali čas premýšľať nad hlúposťami, ale riešili naozaj dôležité veci, manželský život a všetko s ním spojené. 

Nehovoríme, že takto to je vo všetkých prípadoch, ale nepochybne sa aj medzi vami nájde veľa takých, ktoré riešia túto dilemu. Rada pre vás, nenaťahujte čas ešte viac ako doteraz! Ak sú to len tie maličkosti, ktoré vás vytáčajú, potom si buďte istá, že rovnaké alebo ďalšie nájdete aj u iného. Podstatné je, či si s ním ešte stále viete predstaviť svoju budúcnosť. Ak áno, je na čase prejsť od slov k činom, a kúpiť k tomu trojročnému zásnubnému prsteňu aj manželskú obrúčku. A ak predsa len dospejete k rozchodu, v budúcom vzťahu si už dobre rozmyslíte, koľko času obetujete. 

Prečo je teda lepšie nestrácať čas a vziať sa, ešte kým ste naozaj zamilovaná, ale zároveň oboznámená aj s chybami dotyčného?