Vie vdýchnuť život starým sochám, svojimi rukami ohmatáva storočia. Vrstvu za vrstvou odhaľuje prácu starých majstrov, aby ich potom mohla oživiť a vyniesť na svetlo. ,,Najčastejšie sa k nám dostávajú diela preto, lebo majú byť vystavené a nie sú dobrom stave," vysvetľuje Gabriela Pösová.
Staré sochy sú drevené a drevo neustále pracuje, naberá do seba vlhkosť. Farebné vrstvy na soche však reagujú na čas a prostredie inak a nevedia sa drevu celkom prispôsobiť, vtedy môžu sochy ,,zdobiť" praskliny. Iným nepriateľom starých sôch je hmyz. Keď sochu napadne červotoč, vzniká akútny stav, reštaurátor musí sochu ,,vyliečiť" tak, aby skaza ďalej nepostupovala. Spevní a ošetrí zasiahnuté miesta, aby neskôr návštevníci, ktorí sa budú prechádzať po zámku, nič nezbadali. ,,Sme akoby lekári sôch - ošetrujeme a zachraňujeme ich pred pominuteľnosťou času," hovorí reštaurátorka, ktorej špecializácia by sa v medicíne najväčšmi blížila k plastickej chirurgii. V čase našej návštevy mala práve na stole barokového anjela. Pochádza zo súboru z barokového oltára a niektorí jeho ,,spoločníci" sú už vystavení na zámku v Huňadyho sále. Tento začal šupinatieť - hrozilo, že vrchná vrstva náteru z neho opadá. ,,Vidieť, že kedysi bol napadnutý červotočom, ale niekto ho už pred nami zakonzervoval - poskytol mu prvú pomoc namočením do damarovo-terpentínového roztoku," objasňuje Gabriela Pösová - Gajdošová.
Aby sa mohli ukázať
Kedysi ľudia opravovali sochy, ako vedeli, a niekedy zasiahli aj nie práve najvhodnejším spôsobom. Ani spomínaného anjela pred konzerváciou neočistili - preto roztok splynul s náterom a socha stmavla. ,,Takto však vôbec nevyjadruje to, čo kedysi mala, nesymbolizuje obdobie baroka, ku ktorému má patriť. Musíme ju uviesť do pôvodnej podoby a predstaviť ju v origináli," dodáva reštaurátorka. Každej soche trvá rozličný čas, kým sa po zreštaurovaní postaví pred svojich divákov. ,,Je to ako s pacientmi, niekto si zlomí nohu a je fit o niekoľko týždňov, inému sa objavia komplikácie a ostane u nás pár mesiacov," hľadá paralely medzi zdravím sôch a ľudí.
Starý receptár
Reštaurátor musí do diela zasahovať čo najmenej, aby sa zachovala jeho autentickosť. Ale zároveň musí urobiť všetko preto, aby sa dielo uchovalo aj pre ďalšie generácie. Povedali by ste, že používa pôvodnú techniku starých majstrov, ale nie je to celkom tak. Počas stáročí už veľa sôch prešlo úpravami. A vtedy sa treba rozhodnúť, či je lepšie ukázať ich verejnosti v najstaršej podobe, alebo radšej až v neskoršej úprave, ktorá je možno zachovanejšia. ,,Naše zásahy musia byť také, aby sa dali odstrániť, keby dielo neskôr malo získať inú zo svojich podôb," vysvetľuje reštaurátorka. Preto nepoužije pôvodnú olejovú farbu, ale akvarel alebo špeciálnu reštaurátorskú farbu. Niekedy sa staré postupy ani presne odhaliť nedajú. ,,Existuje receptár starovekých a stredovekých umeleckých postupov, ale keby ste dnes chceli ísť podľa neho, mnohým veciam nerozumiete - pridajte štipku toho, jeden lístok tamtoho - obsahuje dobové pomenovania rastlín a iných látok v tristo rokov starej nemčine alebo angličtine, ktorá sa už dnes nepoužíva. Ak však po tom pátrate, veľa vecí sa napokon dozviete," usmieva sa reštaurátorka. Dobrodružstvo naprieč stáročiami Reštaurátor musí byť zároveň umelcom aj historikom, s pokorou sa podriadiť inému autorovi, ktorý zhotovil sochu pár storočí pred ním, aj keď je väčšinou anonymný. Musí mať naštudované dejiny umenia, aby poznal, s čím pracuje. ,,Iní sa môžu na diela len zbožne pozerať, nám je dovolené ohmatať si ich, pozrieť sa doslova sochám pod kožu. Keď si môžem na tie stáročia siahnuť, patrím medzi vyvolených," vyznáva sa. Sú ľudia, ktorí vnímajú veci dotykom a robí im to radosť. Aj ona k nim patrí. Ako vraví, každý umelec, ktorý sochu kedysi tvoril, mal určitý zámer v tom zmysle, ako má jeho dielo na ľudí pôsobiť. Všetky neskoršie úpravy zvyčajne s jeho zámerom už ,,neladia", prispôsobovali sa inej dobe, ktorá mala iné kritériá krásy.
Veľké dobrodružstvo
Niekedy stačí dobre myslený, ale nevhodný zásah a celá socha preto stmavne. Ak socha stratí jemnú modeláciu detailov, stratí aj svoju gracióznosť. Inokedy niektoré jej časti, ako sú atribúty svätcov, ruky či záhyby rozviatych rúch, zlomí zub času a stratia sa v nenávratne. Vtedy treba mať citlivé srdce umelca a šikovné ruky remeselníka, aby bolo možné prinavrátiť plastike pôvodný výraz a odkaz. ,,Pravdou je, že skoro nikdy nie je možné vrátiť dielu jeho pôvodné pôsobenie na diváka," tvrdí Gabriela Pösová - Gajdošová. Materiály a farby či spôsoby zlátenia, časom prijímajú patinu vekov minulých. Ale v tom je malebnosť starých diel: dýchajú na nás históriou. A reštaurátor by im mal byť v tom nápomocný, keď v práci iného umelca hľadá jeho pravdu a pomáha ju vzkriesiť. Reštaurátori pracujú s materiálom starým niekoľko storočí, ale využívajú pritom tie najmodernejšie poznatky vedy. Fyzikálny alebo chemický prieskum napríklad odhalí, že pod povrchom sa ukrýva iná úprava, že socha má na sebe viaceré pozlátenia z rôznych období. ,,Pre nás je to výhoda v tom, že sa stále vzdelávame, neostávame na jednej úrovni, dozvedáme sa nové veci," konštatuje reštaurátorka. Gabriela Pösová - Gajdošová považuje svoju prácu za jedno veľké dobrodružstvo naprieč históriou. ,,Chce to veľa zodpovednosti a trocha odvahy. Raz sa mi dostal do rúk jeden Kristus na kríži, o ktorom sme až pri odkrývaní jednotlivých vrstiev, spôsobu pozlátenia a aj podľa jeho celkového výrazu zistili, že je gotický, teda z omnoho dávnejšieho obdobia, ako spočiatku vyzeral," spomína si. Tak môže práca reštaurátora dokonca zvýšiť hodnotu diela.
Duša umelca
Práca reštaurátorov je rovnako detailná a trpezlivá ako práca pôvodných autorov sôch. ,,Napríklad pri tejto druhej soche ma prekvapilo, s akou chuťou bola rezaná. Podľa zásekov a stôp po dláte vidieť, v akom rytme človek, čo ju tvoril, do dreva rezal, priam cítite, akú silu musel použiť a akú slobodu pritom pociťoval," nadchýna sa. Ako vraví, aj kedysi boli umelci, ktorí tvorili, a tí, čo robili pásovú výrobu na objednávku. Niektorí boli veľmi precízni vo všetkých detailoch, iní sa spoliehali, že drobné rezbárske nedostatky zakryje vrchný náter. Ani v dobrom reštaurátorovi sa nezaprie duša umelca. ,,Je to aj vec vkusu. Moja profesorka na vysokej škole mi vravela, že časom si tých ,,panákov" - tak volala sochy - obľúbim všetkých, ale ak môžem, nech si vyberám. A mala pravdu. Reštaurátor musí robiť to, čo mu príde pod ruku, ale radšej sa pohráte s tým, čo je vášmu srdcu bližšie. Vtedy sa môžete od autora sochy učiť," zdôveruje sa Gabriela Pösová - Gajdošová. Má rada gotiku, pripadá jej poctivejšia, barok je pre ňu príliš okázalý, skôr ,,marketingový". Akoby si umelci povedali, tu to už netreba, veď to v tej výške na oltári ani Pán Boh nebude vidieť! A na čo je najviac pyšná? Keďže pôvodne chcela byť sochárkou, ako dievča z paneláka sa učila sekať do kameňa. ,,Vybrala som si presnú kópiu hlavy, ktorá je známa ako Seneca. Má veľa pramienkov vlasov a pôvodne je z bronzu - predstavte si, čo je to za prácu, tesať ju z kameňa! Zápasila som sama so sebou, nechcela som pomoc. Keď po roku sekania prišiel na návštevu môj otec, opýtal sa, či robím tuleňa!" smeje sa. Po roku a pol dostala za svoju prácu v škole od docenta Šichmana jednotku. ,,Tak to bol môj životný maratón!"
Info:
Gabriela Pösová - Gajdošová
Narodila sa roku 1968 v Martine Študovala zlatníctvo na SUPŠ v Kremnici, absolvovala Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor keramika a Vysokú školu výtvarných umení - odbor reštaurovanie sochy Je členkou komory reštaurátorov, obce reštaurátorov Popri hlavnom zamestnaní v Múzeu na Zámku Bojnice vyučuje reštaurátorstvo na Cirkevnej škole užitého výtvarníctva sv. Lukáša v Topoľčanoch Vo voľnom čase maľuje, kreslí, robí grafiku a občas aj sochárči, ale najradšej si vraj pri práci spieva Je vydatá, má dvoch synov Damiána a Jakuba.
Zdroj:Zora Handzová
Foto: Ľuboš Pilc
