Viete, kam až siahajú korene vášho rodu?

Ak vás pamäť ešte neklame, dokážete im o tom rozprávať celé hodiny. Ak sa však od svojich prarodičov už neviete posunúť ďalej, do hlbšej histórie svojej rodiny, potom je najvyšší čas na založenie rodinnej kroniky.

Najskôr vstupenka na kráľovský dvor
Rodokmene boli v dávnej minulosti vstupenkou do vyššej spoločnosti. "Najskôr slúžili na úradné účely. Podmienkou toho, aby niekoho vymenovali na istý post, bolo preukázať, že nielen on, ale aj jeho predkovia vo viacerých generáciách pred ním, mali šľachtický pôvod," vysvetľuje Frederik Federmayer, pedagóg prednášajúci genealógiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Preto začali šľachtici pátrať po predkoch a zostavovať si svoje rodokmene. "Platilo to nielen pri kráľovských úradoch, ale aj pri prijímaní do rytierskych rádov, akými boli napríklad maltézsky rád či rád nemeckých rytierov.

Dokonca aj dámy, ak sa chceli pohybovať na panovníckom dvore, museli preukázať, že ich predkovia sú až do štvrtého pokolenia urodzeného pôvodu." Zabezpečovaním dokladov sa v tom čase zaoberali notári, ktorí mali prístup do kráľovských archívov. Predkov vyhľadávali v starých listinách.
"Dodnes sa zachovali krásne maľované rodokmene zo 16. až 18. storočia. Neskôr, v 19. storočí, prichádza iná móda. Prišli buržoázne revolúcie, padol feudalizmus a šľachta strácala svoje privilégiá. Začala sa pestovať veda o šľachte, šľachtická genealógia," hovorí Federmayer. "Bol to vlastne taký výkrik šľachty: Prečo nás rušíte? Veď my sme vlastne tí, čo tvorili dejiny! Spoločnosť sa začala zaujímať o šľachtu z pohľadu histórie. Neskôr aj pospolitý ľud začal skúmať, či nemá nejakých šľachtických predkov."

Neskôr vstupenka do pekla
Na rozdiel od feudálnych čias, ak sa dnes uchádzate o úradné miesto, nik od vás už nežiada, aby ste preukázali svoj pôvod. Ani keby ste mierili vyššie, do vyššej politiky. Napriek tomu sa celé rodiny zamestnávajú vyhľadávaním svojich predkov. Prečo? Dôvodov je viacero.
Docent Federmayer zachádza opäť do histórie: "V 20. storočí, za prvej republiky, štát zakázal používať šľachtické tituly zo zákona a platí to dodnes. Oficiálne nik nemôže mať v občianskom preukaze alebo pase údaj o tom, že je gróf, knieža alebo barón. Lenže napríklad v Nemecku to povolené je. Nie je to už privilégium, len súčasť mena."

Pripomína aj nešťastné 50. a 60. roky minulého storočia, keď sa korene rodín pretrhli. "Vtedy sa potláčalo súkromné vlastníctvo. Potomkovia zo šľachtických, ale aj remeselníckych a bohatých sedliackych rodín sa báli priznať k svojmu pôvodu. Hlásalo sa, že sa nebudeme pozerať do minulosti." Takto majú podľa neho dve generácie vymazanú historickú pamäť a teraz si ju obnovujú.

Pátranie v minulosti rodu sa stáva módnym
Časy sa menia. Doba so sebou prináša vždy situácie, keď každý chce byť v niečom výnimočný. Dnes sa predháňame v tom, kto má luxusnejší dom či oblečenie. Kto je väčšia celebrita. A do módy znovu prichádza aj pôvod. Ľudia zisťujú, či nemali nejakého slávneho predka, či aj ten ich nemal nejaký erb, významnú remeselnícku dielňu, obchod. Stavanie rodostromov a zakladanie kroník sa stáva módou. Rodiny sa prebúdzajú a pátrajú. Historici zase bádajú. "Aká by to bola spoločnosť, keby sa výskumu genealógie a heraldiky nezmocnili aj kvalifikovaní, univerzitne vzdelaní historici, ktorí vždy skúmali šľachtu z pohľadu dejín.

" Federmayer dáva do pozornosti aj vzácne knihy z uhorského obdobia a mená dvoch genealógov. "Iván Nagy a Béla Kempelen položili základy šľachtického výskumu." Obaja napísali 12-zväzkové diela, v ktorých je takmer každý významnejší šľachtický rod. Odporúča tieto knihy aj dnes, v 21. storočí, keď niekto začne pátrať po svojich predkoch a má v nich spomenuté nejaké babičky. "Ak v nich nájdu svoje priezvisko, môžu dúfať, že majú nejakých urodzených predkov.
" Upozorňuje, že sú písané v maďarčine, ale nájdete ich v univerzitných a väčších knižniciach. Pripomína aj to, že ak niekto založí rodinnú kroniku, nemal by ju zaplniť celú. "Vždy musí byť písaná tak, že na konci by mala ostať aspoň tretina čistých listov, aby nasledujúce generácie vedeli, že tam musia dopísať meno každého nového človiečika v rodine.

Chcete písať kroniku? Kde začať?

Ak chcete urobiť rodokmeň svojej rodiny, najlepšie je začať doma. Vytiahnuť z povaly staré rodné listy, úmrtné listy, nechať si pretlmočiť testamenty. U starých rodičov poprezerať šuplíky, skontrolovať, či v knihách nie je niečo pozakladané. Treba preskúmať aj to, či už niekto z predkov niečo nenapísal.

 Na dokumentoch si pozorne všímajte najmä dátumy narodenia a dátumy sobáša. Dôležité sú tri veci: presný dátum, rok, deň a miesto narodenia.

 Dôležitá je aj príslušnosť k cirkvi. Nestačí vedieť, či bol niekto narodený v Rimavskej Sobote, ale aj to, či mal židovský pôvod, či bol kalvín, evanjelik, alebo katolík. Každá cirkev mala totiž osobitnú matriku.

 Treba nájsť čas a investovať aj pár korún do vyhľadávania v štátnom archíve. Môžete sa dostať až na začiatok 18. storočia. Pri niektorých rodinách dokonca aj ďalej, najmä, ak ste mali predkov zo šľachtickej rodiny. Samozrejme, ak bola významnejšia, iste o nej nájdete zmienku aj v maďarskej literatúre, kde sú už vypracované celé rodokmene. Odhaduje sa, že na území Slovenska žilo okolo 20-tisíc šľachtických rodov počas celých dejín Uhorska a z nich je do detailov spracovaných zhruba 20 percent.
Druhá fáza je získavanie informácií o tom, čím vaši predkovia boli, kde bývali, aké mali životné osudy.

V archívoch môžete skúmať, v ktorých armádach slúžili vaši pradedovia. Vo Viedni je obrovský vojenský historický archív, kde sú zmapované všetky armády od čias Márie Terézie.
Môžete sa vybrať do končín, odkiaľ pochádzate, obísť domy. Je pravda, že na rozdiel od Anglicka, kde majú k histórii iný vzťah, u nás sa strašne búra. Pamiatky hmotnej kultúry sú pomerne zničené, preto aj šanca nájsť dom, v ktorom bývala vaša rodina, je dosť malá.

Zdroj: Helena Kokolová pre Pravdu
Foto: ČTK