Príbeh: S anorexiou v pätách

Mladé ženy potláčali hlad, aby získali vytúžený tvar postavy.

Cieľ však nikdy nedosiahli, no nejedna z nich sa stretla zoči voči chorobe nazývanej anorexia. Bohužiaľ, kult štíhleho tela sa nejednej z nich stal takmer osudným. Presne tak ako Martine (22). Tu je jej príbeh (aby redakcia nezasiahla do jej súkromia, priezvisko ostáva utajené).

Nikdy som nebola veľmi štíhla

Dodnes neviem, čo bolo spúšťacím momentom, ktorý odštartoval moju chorobu. Pamätám si len, že som bola v treťom ročníku na strednej škole. V tom čase moja priateľka veľmi schudla a mne sa to zapáčilo.
Nikdy som nebola veľmi štíhla a tak mi napadlo, že začnem s diétou presne takou, akú mala moja kamarátka. Vtedy som ani len netušila, že trpí anorexiou.

Od zdravej stravy k anorexii
Začiatky boli jednoduché. Začala som jedávať celozrnné výrobky, ovsené vločky a nízkotučné potraviny. Upravila som si jedálniček a postupne vynechala večeru. Cítila som sa výborne. Kilogramy šli dole a ja som sa zrazu cítila fajn.

Nekonečné množstvo energie sa zo mňa dralo von, a tak prišiel na rad aerobik a po večeroch beh. Zmenila sa aj moja konfekčná veľkosť, z čoho som mala nesmiernu radosť. Zrazu mi vzrástlo sebavedomie. Ten pocit mi stál za všetko odriekanie. Dodnes neviem pochopiť, kde sa vo mne brala sila na šport, keďže moje stravovanie bolo v tom čase už veľmi slabé.

Blízko smrti
Postupne si moja rodina začala všímať, že niečo so mnou nie je v poriadku. V tom čase sa mi objavili aj prvé zdravotné problémy. Vypadávali mi vlasy, trpela som častými závratmi a zvracaním. Na toto obdobie nerada spomínam, no pamätám si, že som dlhší čas jedávala len jeden jogurt, aj to každý piaty deň. Ešte aj z toho ma prenasledovali výčitky, že priberiem. Ten strach ma úplne ovládal. Nakoniec som skončila "vyhladovaná" s váhou 36 kg v nemocnici.

Lekári tvrdili, že bude zázrak ak prežijem najbližšie tri dni. Mne to však v tej chvíli bolo jedno. Chcela som len, nech prestanú tie strašné bolesti, nech už nič necítim. Dokonca i za cenu, že zomriem. No osud mal so mnou iné plány. Napriek tomu, že mi zo začiatku slabosť nedovolila sa na posteli ani len otočiť z boku na bok, po pár týždňoch sa môj zdravotný stav začal opäť zlepšovať.
Až prišiel ten deň, a mňa pustili z nemocnice domov. Priznávam, mala som obavy, či to bez lekárov zvládnem. Bohužiaľ, tie sa potvrdili a ja som do toho po pár dňoch opäť "spadla". Nastala nekonečná sínusoida liečení a príchodov domov.

Po roku opäť normálne žijem
Trvalo vyše roka, kým som si všetko uvedomila a konečne prelomila putá, ktoré ma v mojej psychike s anorexiou spájali. Vďaka rodine sa mi nakoniec podarilo vyhrať boj nad touto zákernou chorobou.

Dnes sa snažím jesť normálne, hoci to vôbec nie je ľahké. Musím s tým bojovať denne, ale život stojí za to a naozaj sa oplatí žiť. Najmä vtedy ak má človek na blízku ľudí, ktorí ho ľúbia a podržia v ťažkých chvíľach. Dnes už viem, že vychudnutá postava vôbec nie je pekná, vzbudzuje len ľútosť a páči sa iba anorektikom.

Zdroj: Katarína Mikuškovičová pre oŽene.sk
Foto: Shutterstock