Pre lásku prišiel o oko

"My sme občas navarené nemali, ale zubry, tie museli mať jedlo pripravené vždy," so smiechom podpichne mamu 20-ročná Monika. Pani Zdenka sa na chvíľu zatvári urazene, no vzápätí dá svojej ratolesti za pravdu.

Sviatok-nesviatok, mráz či horúčava, zubry si pýtajú svoje 365 dní v roku. Ako ich chovateľka, jediná v strednej Európe, sa Zdenka Marková živí už 19 rokov. "Nemenila by som. Aj keď začiatky mali od romantickej idylky uprostred prírody poriadne ďaleko," spomína. "Viete, som odchovankyňa mesta. Pochádzam zo Zlatých Moraviec a po vyštudovaní strojariny ma prijali do Calexu. Bola som zvyknutá na ľudí, spoločnosť. Keď som sa vydala za lesníka a presťahovala sa do horárne, môj život sa od základov zmenil. Zrazu som ostala odrezaná od sveta, bez auta, bez telefónu. Viete si to predstaviť? Spoločnosť nám robili len tie zubry."

Oblizol elektrický plot
,Z počiatočného šoku sa bolo treba rýchlo spamätať. Urobila si "vodičák", zadovážila som si auto a po čase nastúpila na miesto chovateľky. "Pani predo mnou sa o zubry starala dlhých tridsať rokov. Len som vyvaľovala oči, aký má k nim vzťah a ako ju rešpektujú. Ja som vnímala iba ich ohromnú silu, z ktorej išiel strach.
Láska na prvý pohľad to určite nebola," opisuje prvé dva roky, keď sa okolo zubrej obory pohybovala doslova po špičkách. No nesmelé kroky sa s každým dňom stráveným pri zvieratách stávali čoraz ráznejšími. Ani si nevšimla ako, odrazu sa na ne začala pozerať inými očami.

 "Už to nebolo len o ťažkej práci, o kŕmení, čistení koridorov, šrotovaní obilia či prehadzovaní sena. Bola to radosť. O tých dobrácky vyzerajúcich tvoroch som chcela vedieť čo najviac. Študovala som knihy, zháňala informácie. Dostali sa mi pod kožu a hotovo." Keď spustí o zubrom živote, okamžite sa jej rozžiaria oči.

"Ich sila je ohromná. Hoci na pohľad vyzerajú krotko a neškodne, tonové zvieratá sú nevyspytateľné. Najviac to cítiť s príchodom ruje. V honbe za láskou ich nezastaví ani ohrada, ani strach z mohutnejšieho protivníka," hovorí chovateľka a pokračuje: "Pred dvoma rokmi sa o vládu v rodine pobil hlavný samec Siberius s ďalším záujemcom, Polderom. Siberiovi sa ho podarilo v zápale boja bodnúť priamo do očnej buľvy. Celé oko mu opuchlo a nedalo sa zistiť, či vytieklo, alebo nie. Skúsila som teda starý "babský" recept. Navarila som repík a striekala mu ho z fľaše do oka. Spočiatku so mnou bojoval, no po pár dňoch pochopil, že mu chcem dobre. Bohužiaľ, keď oko odpuchlo, ukázalo sa, že zrenička je definitívne poškodená a on nevidí. V mene lásky tak prišiel o oko."
No aj osemročný Siberius, chovateľkin miláčik a neohrozený vodca, pred časom na svoje postavenie doplatil. "Práve sme okolo ohrady namontovali elektrický plot, aby zvieratá neutekali. Siberius sa ako hlava rodiny prišiel prvý pozrieť, čo sa deje a skontrolovať stav. Plot oblizol jazykom a vzápätí dostal riadnu ranu. Keď ho stádo videlo takého otraseného, celého uslintaného, bolo v šoku. Odvtedy sa plotu vyhýbajú ako čerti krížu."

Nie je to dedičné kráľovstvo
Pri dospelých zvieratách behajú štyri krásne teliatka. "Hrať sa s mláďatkami neprichádza do úvahy. Poláskať si ich, či vziať na ruky, to nie. Kravky sú veľmi háklivé, nedovolia nikomu, aby sa priblížil. Ani mne. A to ma poznajú po pachu aj po hlase. Keď porodia, trvá aj niekoľko týždňov, kým zistím, či nám pribudla jalovička alebo býček. Kravka sa zámerne stavia tak, aby potomka nebolo vidieť." Počas devätnástich rokov prišlo v obore na svet asi 70 zubrov a chovateľka videla narodenie len jediného z nich.

"Oboru treba chápať ako voľný chov a do života zubrov sa snažíme nezasahovať." Mnohé z nich sú dnes roztrúsené po európskych zoologických záhradách. Odchovanci z Loviec našli domov v Prahe, vo Viedni, v Linci, Chomutove... "To viete, spočiatku som aj plakala, keď od nás zvieratá odchádzali. Ale vždy to musím preglgnúť a uvedomiť si, že ide o záchranu druhu."

Pri zubrej obore vyrástli aj dve deti pani Markovej, Monika a Miro. Na mamine očarenie zubrami dcéra reaguje vtipne mienenou provokáciou, no detstvo prežité v horárni by nemenila za nič na svete. "Spolužiaci vždy túžili chodiť na chaty a ja som vlastne na chate žila po celý život. Ráno som sa zobudila a videla zubrom priamo do očí," hovorí Monika. Napriek tomu v maminých šľapajach pokračovať neplánuje. Na toto povolanie vraj treba božskú trpezlivosť, a tá jej chýba.

 "Kedysi som chcela byť veterinárkou, ale napokon som zakotvila pri ekonómii." Pani Zdenka rozhodnutie dcéry rešpektuje. "Toto nie je dedičné kráľovstvo. Ak deti nechcú, ja ich nútiť nebudem. Každý si zvolí život, aký mu vyhovuje. Ten môj sa točí okolo zubrov a dúfam, že ešte dlho bude." "Zo dňa na deň som ostala odrezaná od sveta, bez auta, bez telefónu. Spoločnosť nám robili len tie zubry."

Vedeli ste, že...?
Obora v Lovciach bola založená v roku 1958, keď na Slovensko priviezli prvé zubry z Poľska. Pre verejnosť ju sprístupnili až v roku 1990 Zubra považujú Poliaci za svoj symbol, a preto sa práve oni najviac pričinili o jeho záchranu. V dvadsiatych rokoch minulého storočia ho človek pre trofeje takmer vyhubil. Na celom svete vtedy žilo iba 150 kusov zubra hôrneho Dospelé zviera váži až 1 500 kg a dožíva sa zhruba 25 rokov V Lovciach momentálne žije 18 zubrov

Zdroj: Nina Bacharová pre Pravdu
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda