Prvé špičky jej ušili na mieru
Hlavná sólistka Baletu SND Nikoleta Stehlíková sa tancu upísala ako štvorročná.
Číra detská zvedavosť pootvorila len štvorročnému dievčatku dvere do sveta tanca.
"Spolu so starou mamou sme čakávali na moju sestru, ktorá chodila na baletný krúžok do ľudovej školy umenia. Stáli sme na chodbe plnej dverí a z každých sa ozývala iná hudba," spomína na prvý dotyk s tancom primabalerína Slovenského národného divadla Nikoleta Stehlíková.
Hudbe neodolala. Malou rúčkou sa dotkla kľučky, otvorila dvere a vošla dovnútra. V tanečnej sále práve prebiehal nácvik tancov ľudového súboru Vienok. "Stála som tam a pozerala som sa na pestrú farebnosť krojov, ktoré sa mi mihali pred očami v rýchlosti tanca. Snažila som sa napodobňovať pohyby a točila som sa dookola. Vtom ku mne prišla pani Jurasovová, ktorá viedla hodinu tanca, a spýtala sa ma, či rada tancujem."
O dva roky neskôr, už ako tanečnica bratislavského súboru Vienok, sedela so zatajeným dychom v hľadisku divadla na predstavení Giselle a sledovala "krásne víly" na scéne. "Tancovali na špičkách v dlhých bielych sukniach s krídelkami na chrbtoch, akoby sa vznášali. Aj ja som zatúžila byť takou vílou," vracia sa k okamihu, ktorý predurčil jej nasledujúci osud.
Od tej chvíle sa nevedela dočkať, kedy si obuje baletné špičky a vznesie sa podobne ako tanečnice v predstavení. "Tie moje prvé boli vyrobené špeciálne pre mňa, pretože som vtedy mala veľmi drobnú nôžku a také malé špičky sa ešte nevyrábali. Ako spomienku na tie časy ich mám odložené dodnes."
Talentované dievčatko neuniklo pozornosti vtedajšieho šéfa Baletu Národného divadla Karola Tótha. Na jeho odporúčanie ju ako desaťročnú prijali na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave, o rok nato už stála na doskách Slovenského národného divadla. V predstavení Luskáčik tancovala rolu malej Mášenky. ,,Samozrejme som zažila aj ťažké chvíle, ale prekonala som ich. Úspech je len jeden, ten, ktorý vás posilní a prekryje všetko ostatné."
K baletu Luskáčik sa vrátila o pár rokov neskôr, keď svojou vysnívanou úlohou veľkej Máše debutovala na scéne Národného divadla v Brne. Čechy pred Slovenskom napokon neuprednostnila. Stala sa hlavnou sólistkou Baletu Národného divadla a za devätnásť rokov na scéne odtancovala všetky významné hlavné postavy klasického baletu. "Mám rada všetky svoje úlohy, pretože sú mojím umením. Vždy sa poteším, ak moje umenie zanechá v obecenstve hlboký emocionálny zážitok," priznáva.
Do histórie slovenského baletu sa zapísala ako prvá predstaviteľka Nikie z baletu Bajadéra a Medory z baletu Korzár. "V roku 2007 som mala tú česť spolupracovať s Johnom Cliffortom, slávnym svetovým choreografom, na historicky prvom slovenskom uvedení Balanšinovho baletu Serenáda."
Balet, to je cieľavedomá a každodenná tvrdá práca, v ktorej nijaké skratky neexistujú. "Umelec musí prekonať určitú cestu. Čím viac sa zdokonaľuje v baletnom umení, tým viac rastie jeho umelecká osobnosť. Tento vývoj sa oklamať nedá," rozpráva Nikoleta Stehlíková, ktorá sa za svoje umenie dočkala najväčšej pocty, akej sa baleríne môže dostať.
V roku 2006 získala medailu Anny Pavlovej. ,,Osobne mi ju odovzdala riaditeľka Spoločnosti Anny Pavlovej, ktorá sídli v Moskve. Anna Pavlova predstavuje ideál, vzor umeleckej osobnosti, ktorá sa nezmazateľne zapísala do histórie ruského a svetového baletu."
-
-
Zdroj: Nina Bacharová pre Pravdu
Foto: archív Nikolety Stehlíkovej
