Zápisky mimozemšťana – diel prvý

Brucho: Prosím, nerušiť!

Nikdy som si nebol tak úplne istý, koľko čiarok sa má vlastne na tehotenskom teste objaviť, aby niektoré ženy začali nad svojou graviditou radostne krepčiť a iné prepadli z rovnakého dôvodu depresii. Mužské prežívanie je iné, a tak som pri zistení, že moja žena je tehotná, zostal ľadovo pokojný. Absolútne som totiž netušil, čo ma čaká, a navzdory všetkým dostupným informáciám som si dieťa predstavoval ako niečo na zbláznenie roztomilé, čo leží na chrbátiku, smeje sa a trepoce ručičkami. Prvá vec, ktorá ma šokovala úplne spoľahlivo, boli finančné náklady spojené so zaobstaraním potrebných vecí pre nášho ešte nenarodeného potomka. Teda, pravdupovediac, s odstupom času by som o ich potrebnosti mohol s úspechom pochybovať, ale čo by otec neurobil pre dieťa a muž pre ženu, však? Tie špeciálne prídavné funkcie úžasnej autosedačky sme napríklad nepoužili ani raz…

Denníček
Vedomý si toho, že dieťa psychológa a doktorky nemôže personál pôrodnice a následne ani široké okolie považovať za normálne, rozhodol som sa zavčas založiť denníček, ktorý nebude hovoriť o tom, ako nemôžem spať a mám chuť na pivo, ale ukáže svetu pohľad dieťaťa, toho malého Marťanka, ktorý prichádza na našu planétu nepoznamenaný ľudskou skúsenosťou. Tu je. Zatiaľ sa mu hovorí plod, takže sa len ťažko zbavujem predstavy zrejúceho jablka na strome, ale dajme tomu. Je to udivujúce, ale vie už veľa vecí, napr. hľadá v maternici takú polohu, ktorá mu najviac vyhovuje. Už od štvrtého mesiaca vnútromaternicového života vie meniť výrazy tváre. V poslednom trimestri sa v jeho pohyboch začínajú prejavovať základné známky jeho budúceho temperamentu. Skutočne reaguje na rôzne zvuky a rozozná hlasy najbližších bytostí, ktoré sa pohybujú okolo brucha, čo som predovšetkým ja a, samozrejme, majiteľka toho zázračného zariadenia, ktoré je živou reklamou na všetky výrobky typu „dva v jednom“. Niektoré múdre knihy tiež uvádzajú, že keď má mamička vo zvyku počas tehotenstva skoro vstávať, preferuje dieťa po narodení rovnaký denný rytmus. Preboha, len nech moja žena dlho spí!

Rozprávame sa
Maznám sa s bruchom, rozprávam naň a zmätený zo všetkých tých úžasných reklám vo farebných časopisoch naň prikladám slúchadlá s prvou lekciou angličtiny, aby dieťa vnútri náhodou niečo nezanedbalo. Reakcia je jednoznačná, muselo to byť hneď niekoľko kopnutí za sebou, pretože „Lesson one“ končí zaslúžene pod posteľou a tam dlho zostane.
„Čo blázniš?“ pýta sa zrejme to malé stvorenie vnútri, ale cez bublinky plodovej vody mu nie je tak úplne rozumieť. Dokonca som mal pocit, že to znelo trochu anglicky, alebo nie?
„Prepáč,“ ospravedlňujem sa previnilo po tom, čo si plne uvedomujem nezmyselnosť svojho konania. „Sľubujem, že sa už nikdy nepokúsim predbehnúť prírodu a budem rešpektovať tvoje potreby a schopnosti. Tľapneme si?“ Tľapli sme si, čo sa pre zmenu nepáčilo majiteľke brucha.
„Nechcete to vy dvaja už nechať?“ To sa mi teda pekne začína, najskôr ma napomenie dieťa, ktoré ešte ani nemá vyvinuté obočie, a teraz žena. A k tomu všetkému nemám najmenšie tušenie, či „my dvaja“ sme otec a syn alebo otec a dcéra. Trón ani žezlo nevlastním, tak mi to nakoniec môže byť úplne jedno.