Ada Žigová: Prvú knižku rozprávok vydala po päťdesiatke

A v poslednom čase sa jej to naozaj darí. Nielenže vydala knihu rozprávok O snehuliakovi s horúcim srdcom, ale ešte aj v slovenskom finále pesničkovej súťaže Eurovízia vyhrala skladba, na ktorej texte sa podieľala.

Ada Žigová vyštudovala žurnalistiku a plánovala veľkolepú kariéru. Namiesto nej zostala s dvoma deťmi na materskej. Neľutovala však, nemá to v povahe. Naopak, tvrdí, že za celý život sa nestihla nudiť. "Vždy chcem viac, ako sa dá stihnúť a neberiem veci tragicky. Som živým príkladom toho, že nikdy nie je na nič neskoro," tvrdí. Optimizmom ju do života vyzbrojila jej prababička aj mama. Obe vraj žili svoj život intenzívne a nikdy netrpeli depresiami.

Ada Žigová takmer desať rokov učila na katedre žurnalistiky, neskôr pracovala vo vzdelávacej inštitúcii. Pochopila tu, že pre svoj život nevyhnutne potrebuje mladých ľudí - mladú krv s novými názormi a nápadmi. "Čím som staršia, tým menej ma bavia dospelí," hovorí. Keď mala štyridsať, založil si jej manžel súkromnú hudobnú školu a Ada sa stala manažérkou, presnejšie – dievčaťom pre všetko. "Organizovala som koncerty a moderovala ich. Medzi mladými bigbíťákmi som sa cítila znova ako ryba vo vode," spomína Žigová. Keď podotkla, že decká by nemuseli vystupovať len s cudzími pesničkami, ale mohli by si zložiť aj vlastné, muž jej povedal: "Keď si taká múdra, zlož im niečo." A Ada začala písať texty. Neskôr začala sama manažovať hudobné skupiny, medzi ktorými vynikla Margot s Andreou Zimányiovou. Skupinu často pozývali hrať na rôzne akcie, často aj na krsty kníh, napríklad Petry Džerengovej-Nagyovej. Ada Žigová sa zoznámila s manažérkou knižného vydavateľstva.

Raz sa rozplývala, aké úžasné by bolo byť spisovateľkou a držať v ruke vlastnú knihu. Manažérka spomenula, že kto má rukopis, môže ho poslať vydavateľstvu. Zhodou okolností práve v tom čase Žigovú jej dcéra Kristína, študentka tlmočníctva vo Viedni, požiadala, aby jej poslala starú rodinnú rozprávku o snehuliakovi. Študenti mali preložiť rozprávku a dcéra so sebou nijakú nemala. Snehuliak v nemčine zožal u učiteľa i spolužiakov úspech. Kristína naliehala na mamu, nech rozprávku skúsi vydať. Žigová sa teda chopila šance a rukopis poslala vydavateľstvu. To sa o dva mesiace ozvalo, že sa im rozprávka páči, má však len 9 000 znakov. Na vydanie knihy treba 45 000 znakov. Žigová sa nemienila vzdať, ďalšie dva mesiace vstávala ráno o štvrtej a spisovala rozprávky, čo kedysi rozprávala vlastným deťom. Výsledkom bola knižka dvanástich rozprávok zo života.

"Či som viac spisovateľkou, textárkou alebo manažérkou? Zo všetkého trochu. Už nemám toľko času ako v mladosti, musím robiť všetko naraz, no zároveň tieto činnosti súvisia. Uvedomujem si, že debutujem v päťdesiatke, preto musím byť úspešná na prvý šup. Druhú šancu mi nik nedá. Jednoducho nemám na výber," uzatvára s úsmevom.

Text: Katarína Sedláková pre Pravda ženy
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda