Toto storočie je storočie žien

Už po druhý raz sa pripravuje na voľby do Európskeho parlamentu. Ako hovorí, na jeho pôde sa dá veľa urobiť a ľudia sa tam dokážu dohodnúť. Baví ju to viac ako vzájomné pretláčanie sa, ktoré zažila v slovenskom parlamente. Občas ju hnevá, že médiá viac zaujíma tričko s obrázkom Marilyn Monroe, ktoré mala na minúte ticha za zosnulého pápeža Jána Pavla II., ako to, čo naozaj ako politička robí. Napätie a stres z profesionálneho života si uvoľňuje behom a za relax považuje aj pestovanie vlastnej biozeleniny. V posledných dňoch zabehla so slušným časom dva maratóny a nechala sa nahovoriť aj na tohtoročný chicagský polmaratón. Trénuje ju manžel Fedor Flašík, vášnivý športovec. Ona ho na oplátku príde podporiť ako tanečníka v obľúbenej tanečnej súťaži.

Ako strávite veľkonočné sviatky?
Veľkú noc strávim tento rok naozaj "kúzelne", po zákroku u zubára nemôžem jesť, tak sa na výborné pochúťky a koláče mojej osemdesiatročnej babičky môžem len dívať. V nedeľu podporím manžela v tanečnej šou, lebo on to berie naozaj vážne. Je to pre mňa zvláštna situácia, dva razy totiž pozývali tancovať mňa. Myslím si však, že politik by sa mal prezentovať niečím iným, ako tancovaním v televízii. Na druhej strane sa mi však táto šou páči, nikoho neuráža. Manžel sa pripravuje naozaj poctivo, trénuje každý deň dve hodiny, aj cez víkend, a doma mi ukazuje tanečné kroky. Je vôbec zázrak sadnúť si s ním k jednému stolu. Ste športová rodina, manžel tancuje, behá, vy ste si k nabitému pracovnému programu tiež pridali pravidelné behanie. Trénuje sa mi naozaj dobre, aj mi to ide. Môj manžel je veľmi prísny tréner. Poctivo behám už dva mesiace každý deň šesť až osem kilometrov a som so sebou spokojná, najmä po výkone v bratislavskom maratóne. Myslím, že šport dostáva ženu v mojom veku do dobrej fyzickej kondície. Som štyridsiatnička a cítim na sebe, že pravidelný pohyb mi prospieva. Samozrejme, chcem aj schudnúť. Tak som si teraz pred letom povedala, že keď budem pravidelne trénovať, tak sa na mojej postave odrazia výsledky.

Udržiavate si postavu len behaním?
Keď raz človek začne behať, tak je mu ľúto jesť sladkosti. Pravidelné športovanie so sebou automaticky prináša sebadisciplínu v stravovaní. Mám výhodu, že môj syn Martin a manželove dcéry už bývajú samostatne, a tak môžem stravovanie prispôsobiť svojim potrebám. Doma jeme zdravé potraviny, jedlo sme podriadili príprave na chicagský maratón. Vás zrejme nenájdeme stáť v kuchyni a variť segedínsky guláš. Priznávam, že domáca strava je mi vzácna, najmä preto, že moja práca v Bruseli má núti stravovať sa v reštauráciách. Varím rada, najmä cez víkendy. Sú to predovšetkým cestoviny, biele mäso, ryby, aj keď manžela pre jeho vyťaženosť je vôbec problém dostať k stolu.

Vy ste však tiež veľmi zaneprázdnená. Ako zvládate domácnosť?
Už asi desať rokov mám jednu paniu, čo sa mi stará o domácnosť. Neviem si predstaviť, ako by som zvládala každodenné povinnosti, keďže viac dní v týždni nie som doma. U nás však nie je ťažké udržiavať poriadok, manžel je perfekcionista, doma musí byť poriadok, sám ho udržiava, nerozhadzuje.

Syn už nebýva s vami?
Býval s nami. Minulý rok nám však začala zatekať stena, musela sa rozsekať a on sa odsťahoval do nášho starého bytu. Keď bolo všetko opravené, tak mi povedal: ,,Mami, mne sa to páči, budem bývať sám." Študuje právo na vysokej škole, tak som si povedala, že nech si to vyskúša.

Nebolo vám ľúto, keď sa odsťahoval?
Bolo aj je. Je to milý chlapec, máme dohodu, že ma vozí na letisko, vtedy sa rozprávame sami dvaja. Je mi to ľúto aj preto, že niekedy mám pocit, že keď má len 21 rokov, tak by mohol ešte byť taký mamičkin. On však nie je, je svoj. Neprekáža mu, že má známu mamu? Máme spolu pekný vzťah. Viac kamarátsky ako direktívny. Aj keď on má strach sa priznať, že neurobil skúšku alebo podobne, viem byť totiž aj prísna mama. Mám hranice, čo je akceptovateľné a čo už nie. Keď bol mladší, tak mu bolo ľúto, že som stále preč a vychováva ho babička. Aj dnes mi občas povie, mami, ty sa nestaraj do moje výchovy, keď som bol malý, bol som len s babkou, ty si bola stále niekde preč.

Ste druhý raz vydatá. Ako syn vychádza s vaším partnerom?
Občas sú obidvaja veľmi smiešni. Muži sú totiž všeobecne smiešni, ako stále súťažia, ako majú v genetike zakódované niečo samčekovské v štýle, toto je moje územie, toto som si ocikal. Aj oni dvaja sa takto pretláčajú. Sedíme v obývačke, obaja sa začnú pýtať, koho mám radšej. Stavajú ma do situácie - vyber si. Ako z toho vykorčuľujete? Ako mama samozrejme poviem synovi, miláčik, teba mám najradšej. Keď odíde, tak poviem manželovi, ale zlatko, veď je to syn. Ale majú dobrý vzťah. Martin žil dlho s troma ženami, bol už rozmaznaný, všetko sme robili zaňho. Fedor však naňho pritlačil, musí robiť chlapské práce okolo domu. Keď sme preč, býva u nás a stará sa o moju babičku, ktorá býva pri nás. Naučil sa robiť praktické veci okolo domácnosti.

Nad druhým dieťaťom ste nerozmýšľali?
Nedávno som bola na mamografe, pani doktorka mi naznačila, že v tomto veku sa už dejú aj isté hormonálne zmeny, takže nad druhým dieťaťom neuvažujem. Manžel má dve dcéry z prvého manželstva, takže mám v podstate tri deti. Tešíme sa už na vnúča. Najstaršia dcéra má už tridsať, tak dúfame, že prvé vnúča príde čoskoro. Sľúbili sme jej, že sa oň postaráme, len nech ho porodí. Chápem mladé ženy, ktoré odkladajú narodenie dieťaťa, lebo si chcú udržať prácu a je pre ne dôležité budovať si kariéru. Preto sme jej ponúkli pomoc.

Vy sama ste však mali dieťa skoro. Nikdy ste to neľutovali?
Mám teraz štyridsaťjeden rokov a dvadsaťjedenročného syna a mám z toho dobrý pocit. Sme teraz parťáci. Neviem si predstaviť, že by som teraz mala sedemročné dieťa a že by som mu chýbala. Nikdy som neľutovala, že som mala syna ako dvadsaťročná.

Chystáte sa znova kandidovať do Európskeho parlamentu. Stále vás táto práca napĺňa?
Európsky parlament je inštitúcia, kde možno veľa urobiť, ľudia sú tu prístupní dohodám, veľa sa tu diskutuje. Nevládnu tu zásadné ideologické rozdiely, je tu možná zhoda v rôznych otázkach, a to mi vyhovuje viac, ako pretláčanie sa, ktoré vidíme v našom parlamente. Desí ma, keď vidím vystúpenia niektorých politikov, ako prezentujú svoje názory.

Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do politiky?Neodrádzalo vás, že o politike sa hovorí ako o svete mužov?
Rozhodujúce bolo pre mňa prvé stretnutie s Robertom Ficom, vtedy ešte mladým politikom zo SDĽ. Ako riaditeľka rádia som ho privítala ako každého politika, ktorý prišiel do rádia, a jeho názory mi boli sympatické. Keď zakladal novú stranu, rozhodla som sa do nej vstúpiť a začínala som ako generálna manažérka strany Smer. Bola ta tvorivá práca, chystali sme program, vystúpenia. Ako aktívnemu človeku mi politika vyhovuje, pre mňa je práca dôležitá a napĺňa ma. Samozrejme, aj to, ako ma vnímajú politickí kolegovia sa zmenilo. Ako tridsiatničke sa mi pozerali do výstrihu a na nohy, dnes ako štyridsiatničku ma aj počúvajú a rešpektujú moje názory. Je rozdiel vtom, ako sú vnímané ženy političky na Slovensku a ako v európskej politike? Západná Európa, škandinávske krajiny, teraz už aj Nemecko, sú veľmi feministické. A to v pozitívnom zmysle slova. Mne sa to páči, ženy patria do politiky, do verejného života. Toto storočie je storočie žien. Na Slovensku vládne v tomto smere ešte konzervativizmus, ale aj u nás si už všímam, že mladé ženy, tridsiatničky, chcú vstupovať do vecí verejných, vyjadrovať sa k nim, a to môže našu krajinu posunúť vpred. Som zástankyňa toho, aby do politiky prichádzalo čoraz viac žien. Sú komunikatívnejšie, ochotné počúvať druhú stranu, pripravené na seba brať zodpovednosť, niesť dôsledky, ak niekde zlyhajú. Skrátka, ženy sú v politike prospešné. Pre mňa bol obrovskou školou Európsky parlament. Na Slovensku je racionalita stále niekde v úzadí, všetko sa rieši s obrovskými emóciami. Tam som sa naučila prijímať kompromisné riešenia, počúvať kolegov a prihliadať aj na ich názory. Dnes už o mne nikto nehovorí, že som arogantná ako kedysi opoziční kolegovia. Nemyslím si, že som taká bola, možno som bola trošku hádavejšia.

Spomínali ste priveľké emócie. Podľa vás nepatria do politiky?
Myslím, že politik by mal zostať úplne normálnym človekom a k nemu samozrejme patria aj emócie aj to, že ich prejaví. Mal by si však uvedomiť, že jeho vystupovanie ovplyvňuje časť ľudí, spoločnosť a jej vývoj. Tak by mal zvážiť, že aj negatívna emócia a odmietavý postoj sa dajú vyjadriť spôsobom na úrovni, bez urážok a invektív. Vyhrávať by mal súboj argumentov, ale na slovenskej politickej scéne nám to ide pomalšie. Do politiky však vstupujú mladí ľudia, čo žili aj vonku, videli reálnu demokraciu, ich príchodom a zmýšľaním sa to môže zmeniť.

Rozmýšľali ste na tým, čo budete robiť, ak neuspejete v eurovoľbách?
Ja som večná optimistka a rozmýšľam pozitívne, verím, že náš program voličov osloví a dostaneme sa do europarlamentu viacerí. Som rada, že na kandidátke je viac žien. Ak by to nevyšlo, budem o tom uvažovať potom. Nemusím mať vytvorený katastrofický scenár, tie ubíjajú v ľuďoch aktivitu aj ducha. Určite by som bola aktívna stále, práca je pre mňa dôležitá, ona ma dotvára. Okrem toho, že čas týždňa trávite v Bruseli alebo v Štrasburgu, pôsobíte aj ako podpredsedníčka Bratislavského samosprávneho kraja. Pracovne ste veľmi vyťažená, ako relaxujete a zbavujete sa napätia a stresu ? V januári mi zomrela po ťažkej chorobe mama, dovtedy som mimopracovné aktivity podriaďovala starostlivosti o ňu. Voľný čas som trávila v nemocnici, s lekármi. Teraz sa snažím športovať, začína sa jar, pracujem v záhradke. Mám krásnu záhradu, skleník. Sadila som už cibuľu, reďkovku, rukolu. Nie je to len okrasná záhrada, ja úplne seriózne pestujem biozeleninu a ovocie. Zháňam a študujem informácie a pestovaní bioproduktov. Snažím sa myslieť na životné prostredie, je našou povinnosťou nechať deťom životné prostredie čo najzdravšie. Ja pestujem aj nakupujem biovýrobky.

Ako politička na očiach verejnosti musíte dbať aj o svoj vzhľad. Rada nakupujete?
Pre mňa má čaro nakupovanie cez internet. Neznášam skúšobné kabínky, v zrkadlách si pripadám tučná. Nemám problém s nákupom cez internet, doteraz mi všetko ochotne vymenili, ak mi oblečenie nesedelo. Bratislave je drahá oproti európskym mestám, nakupujem preto aj v Bruseli. Nekúpim to tu, keď viem, že tam to dostanem aj o dvadsať percent lacnejšie. Prečo dávať peniaze navyše, keď nemusím.

Potrpíte si na značkové oblečenie?
Pred piatimi-šiestimi rokmi mi na tom záležalo, dnes si uvedomujem, že topánky bez ohľadu na to, či stáli päťsto alebo päťdesiat eur, mi urobia rovnakú službu a majú rovnako dlhú životnosť. Navyše nápis vnútri aj tak nikto nevidí. Odo mňa pri mojej práci nikto neočakáva, že budem chodiť v modeloch svetových dizajnérov. Mám rada jednu bežne dostupnú značku, nosia ju väčšinou manažérky, a je mi jedno, že sú to odkopírované modely svetových návrhárov z minulej sezóny. Na spoločenské príležitosti sa rada pekne oblečiem, už dlhšie ma na ne oblieka Dana Kleinert.

Ako sa obliekajú kolegyne z európskeho parlamentu?
Severanky sú také chladnejšie, vidieť to nielen na oblečení, ale aj na mejkape či účesoch. Talianky, Portugalky, Grékyne sú vášnivé aj vo svojom výzore. Mnohé majú plastiky, nosia sieťované pančuchy, hlboké výstrihy. U nás by s tým bol problém, v európskom parlamente nie. Tam sa naozaj berie do úvahy vaše vystúpenie, názor, nie oblečenie. Mne sa to páči, žena má vyjadriť svoju osobnosť aj oblečením.

Vy ste vždy vkusne oblečená, pred časom vás však médiá odsúdili pre tričko s obrázkom Marylin Monroe, ktoré ste mali pri vyjadrení úcty zosnulému pápežovi Jánovi Pavlovi II. na pôde europarlamentu. Máte ešte pocit viny, že ste boli podľa niektorých novinárov nevhodne oblečená?
Do Štrasburgu nemám priamy let. Lietam z Viedne do nejakého iného mesta a odtiaľ idem vlakom alebo ďalším letom do Štrasburgu. Preto sa na cestu vždy obliekam pohodlne. V čase, keď zomrel pápež, sme sedeli na poslaneckej frakcii, ktorú mávame ešte pred zasadnutím parlamentu. Už tam sa hovorilo, že vzdáme úctu minútou ticha, nemala som sa však kedy ísť prezliecť. Kufor bol už v hoteli a vrátiť by som sa nestihla. Išla som tam preto v tričku, lebo si myslím, že tam išlo o vyjadrenie toho, čo človek cíti, nie o oblečenie. Nebola to z mojej strany provokácia, ako sa snažili naznačovať niektoré médiá.

Text: Zuzana Hlavačková pre Pravda ženy
Foto: IVan Majerský