Nikdy nie je neskoro

A nič nám nenaháňa väčší strach. Mám na to ešte v mojom veku? Psychológovia tvrdia, že nové začiatky nám dávajú silu. Ten, kto sa vydá na neznámu cestu, žije uvedomelejšie, učí sa odhadovať riziká a šance. Stáva sa nielen šikovnejším a múdrejším, ale aj šťastnejším. Tak ako päť žien, ktoré sa nebáli a povedali si, že nie je neskoro. Aj zo zdravotnej sestry sa môže stať programátorka. Po strate milovanej práce si človek môže založiť vlastnú a ešte úspešnejšiu firmu. Ani v päťdesiatke nemusí byť neskoro na literárny debut či účasť na motorkárskych zrazoch. A štúdium po sedemdesiatke môže dať žene viac, ako pred pol storočím. Kto sa odváži na čosi nové, musí často bojovať proti prekážkam osudu. Oslobodzuje tak svoje nové ja. Pretože všetko, čo je v našom živote dobré - priateľstvá, lásky, deti, práca, koníčky – pramení z toho, že sme sa kedysi odvážili robiť niečo nové.

Katka Lipovská: Zo zdravotnej sestry programátorka
Katka Lipovská (29) pracovala ako zdravotná sestra, asistentka v počítačovej firme aj programátorka. Hoci nerada vybieha zo zabehaných koľají, nebála sa niekoľko ráz zmeniť svoje životné smerovanie. Pred necelými dvoma rokmi sa jej narodil syn Kubko a ona zistila, že s materskou dovolenkou sa začalo najšťastnejšie obdobie v jej živote. "Na zdravotnú školu som vlastne veľmi ísť nechcela. Okolie ma presviedčalo, že ak sa po gymnáziu nedostanem na vysokú školu, nebudem mať v rukách nič. Po odbornej škole si vraj prácu nájdem ľahšie. Samozrejme, dnes viem, že je to hlúposť. Po gymnáziu má človek oveľa väčšie možnosti aj šancu dostať sa na akúkoľvek školu. Keď sa kamarátka rozhodla pre zdravotnú školu, lebo na nej bolo málo matematiky, pridala som sa k nej. Paradoxne, neskôr na vysokej škole som zistila, že práve matematika a technické predmety, ktoré stačí iba pochopiť a netreba sa ich bifliť naspamäť, ma zaujímajú najviac. Odmalička sa ma všetci pýtali, či budem lekárka ako mama a mne to už v štyroch rokoch liezlo na nervy. Napriek tomu ma práca v zdravotníctve veľmi bavila. Veď ako hovorievala moja rehabilitačná doktorka: my sme tu všetci len preto, že nás to baví. Práca zdravotnej sestry je neuveriteľne vyčerpávajúca - fyzicky aj psychicky. Človek drie odušu, denná služba, ďalšia denná, nočná služba, voľno na vyspatie. Dvanásťhodinové šichty, za ktoré človek dostane pár šupiek. Keď som sa chcela stretnúť s niektorou svojou spolužiačkou, ktorá pracovala na oddelení, väčšinou mi povedala čosi ako: na budúci mesiac osemnásteho mám voľno, ak mi do toho nič nepríde, dobre. Nehovoriac o tom, že teraz sa od zdravotných sestier vyžaduje vysoká škola. Kto na to má hlavu, určite pôjde na medicínu - keď už chce do konca života zostať chudobný pre ideály o pomoci ľudstvu, a nie robiť zdravotnú sestru.
Logaritmy ma nezastavia
Po pár mesiacoch v zdravotníctve sa ma kamarát opýtal, či by som nešla robiť sekretárku. Vedel o firme, kde práve jednu hľadali. Zastavila som sa tam, nemali nijaké požiadavky, ktoré by som nespĺňala, a ponúkli mi vyšší plat ako na oddelení. Pracovný čas 8 hodín, zodpovednosť takmer nijaká, kto by odolal? Práca v zdravotníctve bola určite zaujímavejšia a viac ma napĺňala, lenže z platu sestry som mala problém vyžiť, aj keď som ešte bývala s rodičmi a nemusela sa starať o nikoho iného. Nastúpila som teda do počítačovej firmy a po roku ma kolegyňa nahovorila, nech si s ňou podám prihlášku na fakultu hospodárskej informatiky. Priniesla mi prihlášku aj všetky materiály na prijímačky - mne len zostávalo naučiť sa tri knihy. Okrem učenia som vlastne nemusela ani prstom pohnúť, prečo by som sa neprihlásila? Učivo sa mi nezdalo vôbec náročné, s výnimkou logaritmov. Ukázalo sa však, že to asi bol len problém s učiteľom. Logaritmy mi vysvetlil kamarát - známy ako vysvetľovací postrach, lebo ak ktosi niečomu z jeho slov nerozumie, vynadá mu, ako môže byť taký nechápavý. Akoby zázrakom mi jeho metóda vyhovovala a logaritmy som zrazu pochopila. Na univerzitu ma prijali.
Hrať karty je trochu málo
Počas školy som pracovala vo dvoch počítačových firmách ako asistentka, čo mi ponechávalo dosť času na učenie. V škole síce človeka programovať nenaučia, ale získala som isté základy. Zvyšok si človek naštuduje, keď potrebuje. Po skončení vysokej školy som rozmýšľala o zmene práce. Už ma nebavilo hrať celý deň karty, kým ma šéf zavolá. Keď ďalší kamarát spomenul, že u nich v práci hľadajú programátora, spýtala som sa, či by ma nevzali. Viac-menej som to povedala zo žartu, ale aj tak som poslala životopis. Po pohovore ma okamžite prijali, vraj som presne človek, akého potrebujú. Nastúpila som ako analytik a hneď som dostala projekt. So šéfom sme urobili analýzu, no keď prišlo na fázu programovania, naši mladí programátori pri dátovom modeli zlyhali. Nahnevaný šéf ho začal robiť sám, aby im ukázal, ako sa taký model robí. Potom si na chvíľu odskočil zatelefonovať a ja som zatiaľ model dokončila. Keď sa vrátil, takmer spadol zo stoličky a poveril ma vedením projektu. Veľmi ma to bavilo, ďalší projekt však bol celkom iný. Naťahoval sa ako guma v trenírkach, veci sa celé mesiace nehýbali z miesta. Vôbec nehrozilo, že by ma šéf presunul na nejaký zaujímavejší projekt, aj keď mi pôvodne sľuboval projekty v Anglicku, Holandsku, Nemecku, Hongkongu a pomaly aj na treťom mesiaci Jupitera. Povedala som si, že je načase začať Projekt Kubo, lebo inak sa vo svojom živote ďalej neposuniem. A skôr, ako sme sa s manželom nazdali, som bola tehotná. Až na materskej som zistila, že práve teraz som so svojím životom naozaj spokojná. Nech totiž dieťa človeka nervuje a vyšťavuje akokoľvek, stále mi prináša najmä radosť. Stres na materskej sa vôbec nedá porovnávať so stresom, ktorý človek zažíva v IT biznise, aj keď samotná práca je zaujímavá.
Budem všetko, čo len chcem
Chvíľu som štúdium na zdravotnej škole považovala za stratený čas. S gymnáziom by som mohla ísť na Ekonomickú univerzitu hneď, bez naťahovania sa so štúdiom popri zamestnaní, čo tiež nebolo najľahšie. Alebo som mohla študovať na akejkoľvek inej vysokej škole, mohla byť zo mňa matematička či fyzička S odstupom času som svoje rozhodnutie prestala ľutovať. Vyštudovala som strednú zdravotnú školu, Ekonomickú univerzitu, prešla si rýchlym robením kariéry a skončila na materskej, konečne spokojná. Zo zdravotnej školy si pamätám pár latinských pojmov, takže rozumiem kódovaným lekárskym správam, hoci od čias strednej školy som toho veľa zabudla. Viem tiež podať prvú pomoc, čo sa môže hodiť. Vďaka štúdiu ekonómie občas rozumiem, o čom sa bavia politici a viem tiež, koľko z ich sľubov je nesplniteľných. Programovanie bola celkom zábava, kým som si neuvedomila, že za posledné štyri mesiace som nevidela svoje rodné mesto za svetla, a to vrátane víkendov, hoci bolo leto. Myslím si, že ak sa človek niečo naozaj chce naučiť alebo sa niečomu skutočne venovať, nikdy nie je neskoro na zmenu. Po dvadsiatke som sa napríklad rozhodla, že by ma bavilo maľovať a vyrábať rôzne dekorácie do bytu. Skúsila som to a ono to šlo... Ako veľa iných vecí, ktoré som skúsila." Text: Katarína Sedláková pre Pravda ženy Foto Pravda: Ľuboš Pilc