Česať bábiky? Radšej som šla na hokej

Iveta Karafiátová totiž nie je modelka, ale hokejistka s tvrdou strelou. Obrankyňa švédskeho Linköpingu pomohla slovenskej reprezentácii k senzačnému postupu na olympiádu aj do elitnej kategórie majstrovstiev sveta. Nie je veľa dievčat, ktoré snívajú o tom, že raz budú naháňať puk. Čím si vás hokej získal? Bola som také chlapčisko, v škôlke som sa vždy bila. Dievčatá česali bábiky, ale mňa tieto veci nikdy príliš nebrali. Otec je hokejový tréner, odmalička som chodila na zimák. Všetci si mysleli, že po pár rokoch s hokejom skončím, ale chytilo ma to.

Bijete sa aj na ľade?
Pár menších bitiek mám za sebou, hlavne keď sme hrali proti Slovanu, ale to som bola ešte malá. Keď som sa do niekoho pustila, chlapci ma väčšinou odsunuli a začali sa biť oni. Takže veľkú šancu som nemala.

Pustili ste sa aj do chlapcov?
(so smiechom) Keď ma nahnevali, tak áno. Vedela som, že mám za sebou zástup spoluhráčov, ktorí ma ochránia. Dokedy ste hrávali v chlapčenských tímoch? Na Slovensku som podľa pravidiel mohla do šestnástich rokov. Potom som odišla do Kanady, kde také pravidlo nie je, a s chlapcami som hrala až do osemnástich.

Stačili ste im?
V Ružinove to bolo fajn, necítila som sa v nevýhode. V Kanade som už trošku pociťovala rozdiely. Keď som dostala bodyček, zabolelo to. Ale nebolo to nezvládnuteľné.

Boli k vám chlapci na ľade jemnejší?
Vždy mi síce spod prilby dlhý trčal blonďavý cop, ale ohľady na mňa nebrali. Skôr naopak - niekedy si chceli dokázať, že sú silnejší a rýchlejší. Ale keď na mňa niekto zaútočil, spoluhráči ma bránili.

Takže ste schytávali aj tvrdé nárazy na mantinel?
Áno, v Kanade sa raz o mňa oprel jeden väčší chlapec a zlomil mi kľúčnu kosť. Postavila som sa, odkorčuľovala na striedačku a až tam som zistila, že sa mi ťažšie dýcha a nemôžem zdvihnúť ruku. V ženskom hokeji je hra do tela zakázaná.

Vyhovuje vám to?
Ako obrankyni by sa mi hralo oveľa ľahšie, keby som mohla do hry zapojiť aj telo. V hokejovo vyspelejších krajinách skúšajú posunúť hranice, ale neviem, či hru do tela pustia úplne.

Neprekáža vám povinný košík na prilbe?
Vôbec nie, nerada by som si vylámala zuby alebo rozbila ústa či nos. To nechce žiadna žena.

Keď ste hrávali v chlapčenských tímoch, mali ste vlastnú šatňu?
V Kanade som niekedy hrávala aj za dievčenský tím, tak som chodila do dievčenskej šatne. Na Slovensku sme sa prezliekali s chlapcami.

Neprekážalo vám to?
Nie, s tými chlapcami sme vyrastali, zvykli sme si na seba. Mali sme pravidlá, ktoré fungovali. V tíme bola okrem mňa brankárka Zuzka Tomčíková. Povedali sme, že ideme do sprchy a chalani počkali. Zažili ste atmosféru chlapčenskej aj ženskej šatne.

Dajú sa porovnať?
Vtipkovanie je podobné, ale nevymýšľame toľko. Chalani vždy robili bordel, niekedy ničili veci. Že by sme roztrieskali dvere na šatni, lebo sa nám nevydaril zápas - to nerobíme.

Ako reagujú muži, keď im poviete, že ste hokejistka?
Pred pár rokmi to skôr odsudzovali. Mysleli si, že sa raz do týždňa pokorčuľujeme niekde na jazere, hodia nám puk a zahráme si medzi sebou. Ale reakcie sú už lepšie. Sme baby ako každé iné. Na ľade si občas zanadávame, ale nie sme agresívne. Akurát sa na hodinu či dve prezlečieme do hokejového výstroja.

Hľadajú si ženy hokejistky ťažšie partnerov?
Myslím, že áno. Dosť cestujeme, ja som doma dva-tri mesiace v roku. Dievčatá chodia ráno do práce alebo do školy, o piatej skončia a bežia na tréning, z ktorého sa dostanú o deviatej večer, niekedy aj neskôr.

Majú niektoré vaše spoluhráčky z reprezentácie rodinu?
Deti nemá žiadna a myslím, že vydatá tiež nie je ani jedna. Priateľov má asi polovica.

Máte predstavu, dokedy budete hrať hokej?
Dosť sa to mení. Chcela som hrať ešte rok na vysokej úrovni vo Švédsku a potom sa vrátiť domov, študovať, hrať v Slovane alebo vo Viedni. Ale postup reprezentácie do áčka mi trochu skrížil plány. Dva roky ešte asi potiahnem. Ostatné dve sezóny ste odohrali v Linköpingu.

Ste vo Švédsku spokojná?
Páči sa mi tam, hokejovo je to na vysokej úrovni. Ligové zápasy nie sú o nič slabšie než tie, ktoré hrávam v reprezentácii. Ale neštudujem tam, ani nepracujem, takže sa trochu nudím. V meste pôsobia aj slovenskí reprezentanti Tomáš Surový a Ivan Majeský.

Stretávate sa?
Áno, Tomáš bol môj sused. V Linköpingu je s manželkou, majú malú dcérku, s nimi som bola najviac. Je fajn, keď s niekým môžete prehodiť pár slov v slovenčine. Švédsky ženský hokej patrí k svetovej špičke. Odráža sa to aj v platoch? Klub mi zabezpečí bývanie, stravu, ale nedá sa povedať, že by som tam nejako extra zarábala. Je to na poloprofesionálnej úrovni.

Dá sa niekde vo svete hokejom uživiť?
Profesionálky sú asi iba v Rusku. Ale nie každý vydrží, počula som, že to tam nie je ľahké. Zopár platených hráčok je vo Švajčiarsku. Ale napríklad ani v Amerike hokejistky nezarábajú. Trénerom ženskej reprezentácie je váš otec.

Ako spolu vychádzate?
Keď som sa dozvedela, že bude naším trénerom, povedala som, že do reprezentácie ma už nikto nedostane. Ale čím som staršia, tým to beriem lepšie. V reprezentácii máme taký zvláštny vzťah - nevodíme sa za ručičky, ani si veľmi nemáme čo povedať. On je môj tréner a ja ho rešpektujem.

Oslovujete ho – tréner?
To zase nie. Väčšinou ho neoslovujem (smiech). Ale doma mu niekedy poradím, keď viem, že dievčatá s niečím nie sú spokojné. Ženská reprezentácia má za sebou fantastický rok. Na začiatku tejto cesty v olympijskej predkvalifikácii bolo neuveriteľné víťazstvo nad Bulharskom 82 : 0.

Spomínate si na ten zápas?
Tušili sme, že to bude jasný súboj, ale až taká zábava to nebola. Bulharky sa po nás hádzali, snažili sa nás zastavovať rybičkami. Až sme sa báli, aby nás nezranili. Ale vyšantili sme sa, chceli sme im naložiť čo najviac. Počas jednej minúty ste strelili aj štyri góly, po prvej tretine bolo 31 : 0.

Nenudilo vás to?
Dostali sme slinu. A v druhej prestávke sme sa stavili, že ak dáme osemdesiat gólov, tréneri sa vzdajú večere. Záver bol napínavý – Bulharky za stavu 77 : 0 odvolali brankárku a všetkých šesť hráčok sa postavilo pred bránku. Búšili sme, strieľali, ale ony držali a držali. Nakoniec sme však potrebné góly dali, takže tréneri hladovali.

Napadlo vám vtedy, že to bude začiatok výnimočnej sezóny?
Keď som bola prvýkrát vo Vancouvri, povedala som si, že tam chcem žiť alebo si aspoň zahrať nejaký velikánsky turnaj. Je zázrak, čo sme dokázali, ale verila som, že všetko je možné. V kvalifikačnom turnaji ste na nulu zdolali favorizované Nemky aj Kazašky.

Čo ste vtedy prežívali?
Bože, ja som plakala. Bola som strašne šťastná. Myslím, že tomu sa už asi nič nevyrovná. Asi iba keby sme na tej olympiáde vyhrali zlatú medailu (usmeje sa). Môj najsilnejší hokejový zážitok. Nemali sme slov, vrhali sme sa jedna na druhú, boli sme uplakané, vrieskali sme, kričali. Viete, že svetová špička je o triedu vyššie.

Neobávate sa prvého zápasu na olympiáde – proti Kanade, najväčšiemu favoritovi?
Naopak, veľmi sa teším. Určite to nebude vyrovnaný zápas, Kanaďanky budú mať vrch. Už sme aj žartovali, že zamurujeme bránku. Ale možno to už druhýkrát v živote nezažijem. Určite si to užijem. A s ostatnými tímami sa dá hrať. "Bože, ja som plakala. Bola som strašne šťastná. Nemali sme slov, vrhali sme sa jedna na druhú, boli sme uplakané, vrieskali sme, kričali." "Sme baby ako každé iné. Na ľade si občas zanadávame, ale nie sme agresívne. Akurát sa na hodinu či dve prezlečieme do hokejového výstroja."

Iveta Karafiátová
Narodila sa 14. mája 1988 v Bratislave. S hokejom začínala ako šesťročná, po roku v Taliansku hrávala za Ružinov. Dve sezóny pôsobila v Kanade, potom sa vrátila na rok do Slovana Bratislava, teraz ju čaká už tretia sezóna v Linköpingu. Vlani ju vyhlásili za najlepšiu slovenskú hokejistku. Pričinila sa o postup reprezentácie na budúcoročnú olympiádu vo Vancouvri aj do elitnej kategórie medzi osem najlepších tímov na svete (hoci vo svetovom rebríčku sú Slovenky až na 17. mieste). Na minulotýždňových MS I. divízie, ktoré Slovenky vyhrali, ju vyhlásili za najlepšiu obrankyňu turnaja.

Text: Marián Szűcs pre Pravdu
Foto: Marián Szűcs