Lucia Kollárová: Upravujem len kozmetické detaily
Je podľa vás možné muža vycvičiť?
Neviem, či sa muž dá, alebo nedá vycvičiť, nemám s tým žiadnu skúsenosť a vlastne v takýchto kategóriách ani neuvažujem. Myslím si, že pre zdravý a dobrý partnerský život je najlepšie, ak sa o to žena nepokúša. Akýkoľvek výcvik mi tak trošku zaváňa drezúrou, podpapučníctvom, oberaním toho druhého o slobodu. To vo vzťahu nechcem robiť. S mužom, ktorý je zrelý na výcvik, si radšej ani nezačínam. Najlepšie podľa mňa je, ak sa obaja partneri rovnou mierou navzájom dotvárajú – ale smú to byť len kozmetické detaily, ktoré na sebe korigujú, nič závažné! To znamená, že žena nenápadne a citlivo naznačuje svojmu mužovi, že nosiť ponožky do sandálov nie je celkom estetické. A on ju na revanš upozorňuje na to, že oblizovať si prsty pri príprave nepečenej gaštanovej rolády je nehygienické. Ale žiadne zásadnejšie prevychovávanie a pretváranie by som si nikdy nedovolila. Lebo, pýtam sa: kto som ja, aby som cvičila inú ľudskú bytosť? My ľudia máme predsa toľko vlastných chýb a rezerv. Akýkoľvek výcvik iného človeka by bol z mojej strany hrubou aroganciou.
Akú "výcvikovú metódu" by ste si zvolili?
Oh, musím vás upozorniť, že ja nie som schopná vycvičiť ani len vlastného jazvečíka, ako by som mohla vycvičiť muža? Ale to ani nechcem. Ak sa už zaľúbim, tak sa zaľubujem do muža ako do komplexnej osobnosti a necítim potrebu niečo na ňom meniť. Láska je v mojom ponímaní o tom, že beriem partnera takého, aký je. Len tie ponožky v sandáloch by som, samozrejme, tak nežne, étericky korigovala. Platí pri takomto "výcviku" nejaké univerzálne pravidlo, ktorého sa môže žena držať? Univerzálne pravidlo neexistuje. Len snaha hľadať riešenie tak, aby boli obaja partneri spokojní a aby jeden z nich nemal dôvod cítiť sa ako nejaká drezúrovaná opička či nesvojprávny žiačik. Ak mi niečo na partnerovi prekáža, tak jasné, snažím sa na to upozorniť, ale som prístupná aj jeho pripomienkam voči mne. Spravodlivosť musí byť.
Máte nejakú skúsenosť s výchovou partnera?
Mala som úžasného ctiteľa, charizmatického džentlmena zo zahraničia. Najprv sme si len písali a telefonovali, potom ma navštívil v Bratislave a strávili sme spolu dva pekné dni. Ale na konci som ho zdvorilo odmietla, keďže sme boli svetonázorovo nekompatibilní do takej miery, že by to nemohlo fungovať. Bol to skvostný, zrelý muž, s ktorým by ma čakal veľmi pohodlný život, ale jeho svetonázor bol pre mňa tvrdým orieškom. Nemám chuť a ani právo ho "revychovávať" tak, aby sme vo veciach názorov na spoločnosť ladili. Tak som radšej cúvla, kým sa ešte dalo – a verte, nebolo to ľahké, bol to skutočne výnimočný chlap. On raz nájde ženu, ktorá bude vyznávať jeho pohľad na svet a s tou bude šťastný. So mnou by nebol a ja by som nebola s ním. A žiadne prevychovávanie by nepomohlo.
Text: Elena Zemková pre Pravda ženy
Foto: archív Lucie Kollárovej
