Prečo sa deti boja

Báť sa je do určitej miery zdravé. Každý z nás sa niečoho bojí a často je to strach, ktorý si sami nevieme vysvetliť. Niekto sa bojí tmy, iný výšok, ďalší uzavretých priestorov. Aj deti mátajú rôzne strachy - zo samoty, z vymyslených príšer a netvorov, z neznámych ľudí a miest. Niekedy však strach nadobudne výrazné rozmery. Ak sa dieťa bojí dlhodobo a intenzívne, prejaví sa to aj v jeho chuti do jedla, na jeho spánku, pri jeho aktivite. "Neúmerný strach by dieťa nemalo pociťovať dlhodobo, ak sa situácia nezlepší zhruba do mesiaca, treba vec riešiť s odborníkom," radí psychologička Katarína Hatráková. Kde sa berie strach? Vedcom sa zatiaľ nepodarilo odhaliť mozgové štruktúry, ktoré by zodpovedali výlučne za emóciu strachu. Podľa odborníkov neprimeraný strach nie je vrodený, ale získaný a vzniká predovšetkým v rodine. Príčin detského strachu je veľa a sú veľmi rôzne. Podľa Hatrákovej sa často ani nedá odhaliť prvotný spúšťač, prečo sa dieťa začalo báť. Napríklad jeden dvaapolročný chlapček sa začal pocikávať, ale iba na jednom mieste, vo svojej posteli. Nerobil to v škôlke ani u babičky, iba doma. Každú noc sa bál zaspať. Nakreslil čierne strašidlo, čo ho celého obkrúcalo až zadúšalo - ale trvalo dlho, kým psychológovia zistili, že spúšťačom jeho strachu bola jeho deka na posteli. Prečo takýto strach vznikol, to sa zistiť nepodarilo, ale keď rodičia odstránili deku, ktorá ho spustila, strach zmizol. ,,Strach prichádza vtedy, keď dieťa stratí pocit istoty a bezpečia, a teda spravidla sa spája s nejakým novým zážitkom," vysvetľuje Hatráková.

V detskej hlave môžu vzniknúť záhadné spojenia, ktoré sa rodičom môžu zdať nepochopiteľné a banálne. Chlapec ktorý sa dovtedy už obliekal sám, sa odrazu bojí otvoriť svoju vlastnú skriňu so šatami, lebo je v nej strašidlo. V skutočnosti raz práve vtedy, keď otváral svoju skriňu, začul, ako sa jeho rodičia hádajú. Niekedy si ani sami neuvedomujeme, ako môžeme vlastným strachom svoje deti nakaziť. Na malú školáčku babička nakričala, že na kolobežke ,,spadne pod kolesá a skončí na cintoríne". Dievčatko sa potom bálo všetkého, čo má kolesá, dokonca aj bicykla a odmietalo nastúpiť do auta aj do autobusu. Rodičia jej preto museli vymeniť školu, aby mohla chodiť pešo, ale cesta jej aj tak trvala hodinu, lebo sa bála. Za psychológom prišli až po roku. Strach majú aj bábätká Mnohí rodičia sami zistili, že strach majú už aj malé bábätká. Napríklad pri ostrých zvukoch sa strhávajú a začnú byť nepokojné. Väčšina polročných batoliat už cíti strach z neznámej osoby, čo poukazuje na vrodený pôvod tohto druhu strachu. Okrem neho však existuje aj strach získaný, ktorý dieťa nadobúda vlastnou skúsenosťou a napodobňovaním dospelých. S určitými druhmi strachu sa teda nerodíme, ale do nich "vyrastieme". Strach je aj dôkazom toho, ako dieťa rastie a vyvíja sa. Ak sa bojí tmy, už chápe, že veci nezmiznú, keď sa zhasne. Odborníci však zistili, že strach z tmy, z osamelosti a z imaginárnych tvorov sa nevyskytuje často medzi prvým a druhým rokom života, ale prudko stúpa medzi štvrtým a piatym rokom.

Fantázia obohacuje detský svet, ale aj prináša nový pocit - strach z rôznych možných aj nemožných nebezpečenstiev. Deti rodičov napodobňujú vo všetkom - dokonca aj v tom, čoho sa boja. Keď sa mama bojí myší či hadov, môže svoj strach preniesť na dieťa. Priveľmi ustráchaní rodičia niekedy môžu dieťaťu naočkovať celkom vážnu fóbiu - napríklad z výšok či z hlbokej vody. Vo Veľkej Británii prieskum dokonca potvrdil, že strach pred pedofilmi má na svedomí detskú obezitu. Rodičia sa totiž boja pustiť deti von samotné, a tak ich radšej nechajú doma pred televízorom alebo počítačom. ,,Rodičia majú až paranoidný strach, že deti budú obťažovať zástupy pedofilov s taškami plnými cukríkov," napísali britské noviny. A neúmerný strach rodičov sa aj takto prenáša na ich deti. Odkedy si deti začnú uvedomovať, že sú od rodičov závislé, začínajú mať aj obavy, že ich môžu opustiť. Asi každý z rodičov zažil situácie, keď sa naň pri odchode dieťa vrhalo s plačom, akoby sa už nikdy nemal vrátiť späť. Strach z odlúčenia má na svedomí ťažké začiatky v škôlke alebo aj v prvej triede.

Mladší školáci môžu pociťovať silné obavy, že sa stane nešťastie jeho najbližším alebo jemu samému. Možno poznáte prípady, keď jeden z rodičov fajčí a dieťa, keďže už má informácie o tom, že fajčenie škodí zdraviu, prosí mamu alebo otca, aby s tým prestali, lebo sa bojí, že dostane rakovinu a zomrie. Podľa doktorky Doroty Kopasovej z Ústavu detskej psychológie a patopsychológie je strach z choroby či smrti rodiča typický najmä pre neúplné rodiny, kde dieťa už zažilo, že ho jeden z rodičov opustil.

Ako prekonať strach
Dieťa by malo vedieť, že báť sa je v poriadku a že iní sa boja tiež, dokonca aj mama a otec. Ale že nie je v tom samo a so strachom sa dá bojovať, až bude stále menší a menší a nakoniec sa celkom stratí. Povzbudenia typu "chlapi sa neboja!" alebo "už si dosť veľká, aby si sa bála", nepomôžu. Ak rodič dieťa s jeho neistotou odbije, strach nezmizne. Niekedy je dobré vyhnať zlé strašidlo dobrým strašidlom, inokedy zafunguje staviť na racionálnu zložku a dieťaťu vysvetliť, že na cintoríne sú iba kostry a tie sa nevedia hýbať ani hovoriť. Závisí to od veku, ale aj od situácie. Inak sa dá utíšiť dieťa, ktoré sa bojí zlého čarodejníka z rozprávky, a inak dieťa, ktoré už v duchu vidí, ako sa ich dom celý rúca, lebo videlo správy o povodni. Niektorí rodičia si myslia, že najúčinnejšie je "vyraziť klin klinom" a aby sa dieťa prestalo báť, nútia ho prekonať svoj strach tým, že ho znova a znova vystavujú presne tej situácii, ktorej sa bojí. "Treba to robiť presne naopak - dieťa, ktoré sa bojí tmy, nebudeme nútiť, aby zaspávalo bez lampy a samo," hovorí psychologička. Keďže strach je neistota, bojazlivému dieťaťu pomôže pocit bezpečia, láskavá pozornosť rodičov. "Dieťa by nemalo so svojím strachom ostávať samo, rodičia by mali brať detský strach vážne a rozprávať sa s ním o tom. Ak niekedy dieťa nevie svoj strach vyjadriť slovami, možno ho vie nakresliť," radí Katarína Hatráková.

Text: Zora Handzová pre Pravda ženy
Foto: Shutterstock