Zoológ Martin Krug: Aj učenie je forma výcviku

Domýšľanie človeka, že stojí nad ostatnými živočíšnymi druhmi, je skutočne scestné. Mementom je súčasný stav životného prostredia. Človek je nepopierateľne tvor „mysliaci“, ale myslia aj delfíny, primáty, slony, koňovité cicavce a šelmy, dokonca aj dravé vtáky, sovy, spevavce, papagáje. Iste, porovnávať myslenie človeka a myslenie živočíchov je trochu zavádzajúce. Človek je súčasťou živej prírody ako živočíšny druh na najvyššom stupni primátov pod vedeckým názvom Homo sapiens sapiens – človek "rozumný". "Zviera" je skôr ľudové označenie určitého typu správania. Americkej novinárke Amy Sutherlandovej moderní cvičitelia zvierat ukázali, že existujú univerzálne pravidlá správania, ktoré platia naprieč všetkými živočíšnymi druhmi. Zaberajú nielen na psy, opice či delfíny, ale aj byvoly či žaby.

Prečo by nemali platiť aj na ľudí?
Odpoviem protiotázkou: Je možné, aby prváčik po príchode do školy vedel jesť príborom, ak ho to nikto predtým neučil? Vedeli by sme postaviť dom, ak by nás to niekto nenaučil? Vyberie si dieťa banány, alebo kus mäsa, ak mu to podáte v prvom roku života? Odpovede sú jednoduché, každý si vyberie to, čomu je naučený alebo, ak chcete, vycvičený. Človek je od narodenia cvičený k obrazu svojich rodičov na základe životných princípov a skúseností. Veď aj nakladanie s peniazmi je naučené správanie, resp. vycvičené rodičmi. Z mladosti si pamätám, ako nám v škole vštepovali: "Učiť sa, učiť sa, učiť sa!". Svojím spôsobom je aj učenie cvičením, a všimnite si, že učenie ako formu výcviku vôbec nepovažujeme za neprirodzené. Mnohé ženy trávia veľa času snahou zmeniť svojich manželov či iných ľudí - málokedy je však korunovaná úspechom.

Prečo?
Snaha meniť manželov k obrazu svojmu je veľmi nebezpečná. Kladiem si otázku, prečo si žena berie za muža človeka s určitými vlastnosťami, ktorých si je pred svadbou vedomá - keď jej čoskoro práve tieto vlastnosti začnú prekážať a má potrebu ich meniť? Našou výhodou oproti ostatnej živočíšnej ríši je schopnosť komunikácie. Každý dospelý človek, a teda aj muž, si v sebe nesie silne zakorenené naučené správanie od svojich rodičov, preto ani ustavičné opakovanie viet typu „moja matka to robila takto", "u nás bol zvyk taký a onaký" mužovo správanie len tak ľahko nezmení.

Čo si myslíte o myšlienke preniesť metódy progresívneho výcviku zvierat na ľudí? Skúsili by ste čosi také?
Nemyslím si, že "ýcvik" je dobrou formou komunikácie medzi dvoma rovnocennými partnermi. Ak je vo vzťahu jeden cvičiteľom a druhý cvičeným, ide o vzťah podriadenosti, a tá je geneticky neprirodzená. Ako zoológ určite nemienim uplatňovať akékoľvek výcvikové metódy na ľudí vo svojom okolí. Samozrejme, z etológie (náuky o správaní zvierat) poznám nemenné pravidlá správania, a tak som sa svojim deťom snažil dať cenné rady do života. Zdatným protivníkom je mi školské prostredie, médiá, spoločnosť a iné deti. v každom prípade určité výsledky učenia sú viditeľné už dnes. Určité „výcvikové“ metódy však musím používať z pozície vedúceho pracovníka. Uplatňujem napríklad motivovanie odmenami namiesto trestov - v prípade výnimočných výsledkov dostanú ľudia k fixnej mzde finančnú odmenu. Možností, ako zamestnancov motivovať, a teda aj "cvičiť", je viac. Každé cvičenie však formuje aj osobnosť cvičenej osoby a tá sa učením snaží vždy prísť k jednoduchšiemu riešeniu a obsadeniu miesta cvičiteľa. Pri zvieratách zasa vidno, že ak sa dvom alebo viacerým jedincom za „správne odpovede“ rozdávajú odmeny, snaha a súťaženie sú aktívnejšie. Ak cvičíme jediné zviera, jeho aktivita časom klesá až ustane úplne. Pri chýbajúcej konkurencii totiž nehrozí strata potravy či územia na prežitie.

Text: Katarína Sedláková pre Pravda ženy
Foto: Shutterstock