Zápisky mimozemšťana - diel štvrtý

Doma alebo v nemocnici?

Iste, reč je o pôrodoch, ako inak. Stalo sa alebo je ešte stále u nás akýmsi trendom, že pôrod v nemocnici sa považuje za čosi podradné a útrpné. Argumentuje sa tým, že prírodní ľudia rodia výhradne doma, alebo lekára pri pôrode netreba. Že si ocinkovia, ktorí nie sú pri pôrode priamo prítomní, nezaslúžia niesť hrdé pomenovanie muž a otec, alebo každý správny otec musí predýchavať vlastnú neexistujúcu maternicu so svojou ženou a prestrihávať pupočnú šnúru chirurgickými nožnicami rovnako svižne a usmievavo ako starosta stuhu v novom obchodnom centre. Sú tieto pravdy však skutočne také neochvejné a jediné možné?

Stále vidím pred očami jemne pozdvihnuté obočie našej lekárky. „Pri pôrode sú vždy dvaja, žena a dieťa. Nemusí sa stať vôbec nič, ale keď sa stane, ide o sekundy.“ Tí dvaja, o ktorých hovorila, sú dvaja najcennejší ľudia v mojom živote, i keď ten jeden je zatiaľ dobre ukrytý „mimozemšťanček“. Vidím pred očami aj pohľad svojej ženy (nie, nemyslel som si, že by lekárka chcela pri svojich vedomostiach rodiť doma) a niekde v útrobách toho krásneho balenia 2 in 1 tuším zdesený výkrik: „Doma nie, prosím! Nech už doma znamená čokoľvek...“

Je to vec názoru, rozhodne nič nenamietam proti tým, ktorí si pôrod doma zvolili ako jedinú alternatívu, ktorá je pre nich prijateľná. V mojej výbave však takéto rozhodnutie chýba, nemám preň dosť odvahy. Nemám dosť odvahy podopierať svoju ženu dvadsaťštyri hodín (pretože toľko času trval náš prvý pôrod), nemám odvahu čakať, či dieťa nebude mať pupočnú šnúru okolo krku (pretože to sa stalo našim priateľom) a nemám odvahu utierať krv v miestnostiach, z ktorých ani jedna nie je na pôrod uspôsobená alebo sa v nich býva.
Naša pôrodnica mala nálepku Baby Friendly Hospital, pôrodné sály pripomínali obývačku (ale zároveň boli uspôsobené na rodenie), naše priania ohľadom pôrodu, klystíru, holenia a podobných vecí boli vypočuté a personál bol celkom milý. Bol som rád, že bremeno zodpovednosti ležalo na lekárke a že bola prítomná. O žiadnych traumách spôsobených našej novej rodine neviem.

Je mi jasné, že nie vždy všetko prebieha optimálne, a predovšetkým veľké fakultné nemocnice sa dosiaľ pýšia praktikami rokov minulých, v ktorých vládli železnou rukou staničné sestry s prísnym pohľadom, ktoré nenechali nikoho na pochybách o tom, kto bude rozhodovať o ľudskom osude. Otecko na pôrodnej sále bolo niečo nemysliteľné, asi ako votrelec z cudzej planéty.

Som rád, že som mohol byť pri pôrode so svojou ženou, a som rád, že to bolo v nemocnici. Oteckovia na sále sú fajn už len pre to, že nejaká tá zblúdená sestra s prísnym pohľadom sa tu a tam môže objaviť i v Baby Friendly zariadení a mamička unavená nekonečnými sťahmi ešte nemá dosť síl s podobnými osobami bojovať. Zároveň úplne chápem, že sú muži, ktorí vo svojej výbave takéto rozhodnutie nemajú a nemajú preň dostatok odvahy. Žiadna dogma by nemala a nemôže nahradzovať rozhovor dvoch milujúcich sa ľudí, ktorí sa rozhodnú práve pre to, čo im dvom pripadá dobré. A tak je to v poriadku. Napokon, myslia si to i malí mimozemšťania z iných planét, to mám overené.