Prečo treba deti chváliť

Že všetky vaše slová mu idú jedným uchom dnu a druhým von? Že kašle na školu, doma nepohne ani prstom, ale jeho nároky na vašu peňaženku stále rastú?

Ku vzornejšiemu plneniu školských povinností svoje dieťa asi neprinútite vyhrážkami, že "ak sa nebude učiť, pôjde kopať kanály". Ani slušnejšiemu správaniu ho zrejme nenaučíte tým, že naňho sami začnete kričať. A len ťažko sa od neho dočkáte rešpektu, ak mu pri slovnom pretláčaní v slabej chvíli vylepíte facku. Najbežnejší model sporov medzi deťmi a ich rodičmi je taký, že dieťa nesplní, čo má, rodič mu za to vynadá a nakoniec sú naštvaní všetci. Napätá atmosféra sa niekedy dá doslova krájať: rodič je frustrovaný, že mu "ušli nervy" a dieťa je "vynervované", lebo muselo čeliť lavíne rodičovského hnevu a kritiky. Rozdiel je ale v tom, že dospelí sú tu rodičia a ak sa má na tejto zaužívanej schéme niečo zmeniť, musia začať od seba.

Skúste sa niekedy počúvať, ako s deťmi hovoríte. Keby ste si robili čiarky na kritiku a príkazy a v druhej kolonke na pochvaly, čo by prevážilo? 

Uprac si! Bol si už v obchode? Prečo si nevieš dať veci na miesto? Kto krájal ten chlieb tak nakrivo?! Vypni už konečne ten počítač, to sa na zajtra nemáš čo učiť? No jasné, že máš z písomky trojku, pri tvojom prístupe ku škole ma to vôbec neprekvapuje! Predstavte si, že by takto s vami hovoril váš šéf v práci. Zrejme by vám to na chuti do života nepridalo a tiež by ste najradšej tresli dverami a zamávali mu výpoveďou. Pre vaše dieťa ste tiež svojím spôsobom "šéfom", lenže výpoveď vám na stôl položiť nemôže. A tak musí voliť iné spôsoby obrany.

Ak chcete zmenu, tak voľte radšej inú, oveľa efektívnejšiu taktiku. K dispozícii sú totiž aj vety s celkom iným obsahom: To sa ti naozaj podarilo! Je to super! Som na teba pyšný! Som rada, že mám takého šikovného syna! Vedela som, že to dokážeš! Mám ťa rád!

Ak mama a otec zmenia prístup, svojho potomka tým v prvom rade prekvapia. A ak zistí, že to myslia vážne, sám sa začne usilovať, aby bol lepší. V čom je tajomstvo zmeny? V obyčajnej pochvale. Nech sa vám to zdá byť akokoľvek čudné, aj na tom na pohľad najlenivejšom a najdrzejšom dieťati je čo pochváliť - len to treba nájsť.  Možno mu nevyšla písomka, ale pomohol kamarátovi s jeho bicyklom. Možno si neupratal izbu, ale začítal sa do knihy, ktorá ho zaujala. Odpadkový kôš síce kypí, ale vaše dieťa dnes zabehlo najlepší čas z triedy, alebo na keramike vyrobilo úžasný darček pre kamarátku.

A pre jedno by sme nemali zabúdať na to druhé.

Text: Zora Handzová pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK