Hubová: Tanec by mal byť povinný

Pedagogička tanca bola dlhé roky vedúcou katedry tanca Vysokej školy múzických umení. A hoci sa spoločenskému tancu nikdy profesionálne nevenovala, bola rada, keď aj na Slovensko zavítal televízny projekt Let's Dance. Patrí k prísnejším zo štvorice porotcov v relácii. A doma si občas vypočuje kritiku aj na seba.

Ako sa profesorka klasického tanca, baletu dostala do komerčného projektu Let's Dance?
Priznám sa, keď ma oslovili z Markízy, prekvapilo ma to. Do tohto projektu som išla predovšetkým preto, že som v tom videla príležitosť priblížiť ľuďom tanec ako taký. V posledných rokoch sa vytráca istá noblesa zo spoločenských udalostí, a práve projekty ako je Let's Dance, môžu podľa mňa pomôcť pochopiť a priblížiť pôvab ich atmosféry.

Aké miesto má v súčasnosti tanec v spoločnosti?
Oproti ostatným umeleckým žánrom je stále popoluškou.

Ale aj tá sa raz stala princeznou.
Tanec je ako žáner málo medializovaný a propagovaný. Máme málo manažérov z radov tanečníkov, milovníkov tanca. Súvisí to možno aj s tým, že tanec si vyžaduje mimoriadne fyzické vypätie a tanečník, ktorý cvičí 6 až 8 hodín denne v sále, nemá silu ani chuť hľadať sponzorov, ktorí tanec majú radi a rozumejú mu. Chýbajú ľudia, ktorí by vedeli tanečné umenie viac slovne spopularizovať. Malou útechou nám môže byť, že aj v zahraničí sú ešte stále populárnejšie hudobné, divadelné či filmové festivaly.

Ktoré spoločenské tance patria k akejsi povinnej výbave človeka?
Kedysi sme mali povinnú účasť na tanečných kurzoch v rámci školy, čo malo svoje opodstatnenie. Chlapci sa naučili vypýtať dievča do tanca, súčasťou bola aj etika správania a oblečenia na spoločenských udalostiach. Oboznámili nás s rozdielom medzi viedenským valčíkom a waltzom, ako aj so základmi rumby, samby a vtedy módneho charlestonu. V každom prípade by si človek mal osvojiť vzpriamené, prirodzené držanie tela, ako aj základy koordinácie pohybov horných a dolných končatín.

U mladých ľudí teraz vyhráva hip-hop. Aký je váš názor na tento druh tanečnej zábavy?
Myslím, že hip-hop je u mladých obľúbený pre rytmiku, spontánnosť či pocit, obrazne povedané, vybláznenia sa. Aj hip-hop môže byť dobre či horšie zatancovaný.
Boli ste porotkyňou v prvej sérii Let's Dance, potom ste si dali pauzu, teraz opäť známkujete tanečné páry. Ako vnímate rozdiely medzi prvou a treťou sériou súťaže?
V prvej sérii sme boli všetci začiatočníci. Nielen súťažiaci zo šoubiznisu, aj my porotcovia a celý realizačný tím sme do projektu vstupovali s očakávaním a napätím. Nevedeli sme, ako šou prijmú diváci. Toto je už tretia séria a je preto prirodzené, že všetko je zabehanejšie.

Ste si už ako profesorka klasiky istejšia pri hodnotení spoločenských tancov?
Priznám sa, že keď ma v jednotke snímala kamera, občas som mala problém okamžite porotcovsky zareagovať na videný tanečný výkon. Prirodzene, že v súčasnosti sa už lepšie orientujem v štandardných aj latinskoamerických tancoch, ale bez ohľadu na to hodnotím predovšetkým pohyb - tanec všeobecne ako taký. Najťažšie na tejto práci je rýchlo reagovať a nájsť pritom vhodné výrazy, aby som neurazila, aby moje slová tanečníka neboleli.

Musíte vystupovať ako diplomat?
Nie. Je to súčasť profesie. Učím a skúšam študentov, často som bola v porote. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že pomenúvam veci pravým menom a snažím sa to pritom povedať nebolestivo. Ak sa mi niečo nezdá pekné, nebudem sa tváriť, že sa mi to páči.

Čo je pre tanečníka dôležitejšie - technika alebo emócia?
Veľa tanečníc je schopných zdvihnúť nohu na 180 stupňov. Ale len pri niektorých pochopíte, prečo to urobili, čo tým chceli vyjadriť. Technika umožňuje tanečníkom slobodne vyjadrovať svoje emócie.

A nie je trochu zvláštne posudzovať a známkovať emóciu druhého človeka?
Áno, ale my skôr hodnotíme jej prítomnosť v tanci. Aj divák laik cíti, či má tanečník radosť z tanca, či sa snaží ním niečo vyjadriť a táto danosť či schopnosť často prekryje aj chybičky v technike.

Sleduje Let's Dance aj váš manžel, herec Martin Huba?
Ak nie je v divadle, určite. Keď bude môcť, príde aj na samotný prenos. Doma ma hodnotia po každom vysielaní. Či som vyzerala dobre, ako som bola nalíčená, čo som mala oblečené, čo som hovorila. Rodina ma buď odobrí, alebo skritizuje... U nás nie je zvykom mazať si medové motúzy popod nos.

Vedel pán Huba tancovať, už keď ste sa zoznámili?
Áno. Tancoval rád a veľmi dobre. Vravieval, že by na parkete chcel aj zomrieť! Ale vždy mu trvalo, kým ma dostal na parket. Na rozdiel odo mňa ovládal spoločenské tance lepšie, a ja som sa zase radšej realizovala v inom tanečnom žánri.

Šarmu vášho pána manžela sa však asi nedá odolať.
To máte pravdu, vždy ma na ten parket nakoniec dostal a dostane. Tancovať s ním je veľmi príjemné.

Čo robí najväčšiu radosť vám?
Rodina, vnúčatká. Ale aj moji žiaci, absolventi, ktorí dnes pôsobia po celom Slovensku, ale aj v zahraničí. Mám radosť, ak semienko, ktoré som v nich zasiala, vyrastá v podobe ich žiakov či tvorivých počinov.

A myšlienky tanečnej prípravy, ktorá by sa vyučovala v rámci telesnej výchovy v základnej škole, ste sa stále nevzdali?
Mojím snom bolo a ešte stále je, aby raz všetky deti bez rozdielu povinne absolvovali v rámci telesnej výchovy na prvom stupni tanečno-pohybovú prípravu. A nemyslím tým balet ani spoločenský tanec.

Prečo je to pre ich vývoj dôležité?
Naučia sa koordinovať svoje pohyby, chôdzu, držanie tela, ktoré dodá človeku na sebavedomí. Pomôže im pri prejave aj v bežných situáciách, nech budú na akomkoľvek poste. Poznám mnohých, ktorí vedia podať vynikajúci umelecký či rétorický výkon na pódiu, javisku či za rečníckym pultom, no majú problém, ako prísť a odísť.

Čo teda vašej predstave stojí v ceste?
V skratke je problém v tom, že by bolo potrebné vsunúť do učebných plánov pedagogických škôl, ktoré vychovávajú učiteľov pre prvý až štvrtý ročník, okrem hudobnej, výtvarnej aj tanečnú prípravu. Pomohlo by to aj vo veľkej miere podchytiť a pripraviť talentované deti pre tanečné (umelecké) odborné školy.

A niekde v zahraničí ste už videli podobnú výučbu?
Nemôžem to zodpovedne potvrdiť, ale prečo by sme nemohli byť prví? Ide o zmysluplné naplnenie učebných osnov pre telesnú výchovu. A boli by sme národ ľudí, ktorý sa vie krásne pohybovať bez ohľadu na to, či vie tancovať, alebo nie. Obetovala som tomu dosť času. Teraz sú na rade moji žiaci, aby túto myšlienku posunuli ďalej.

Dagmar Hubová (65)
Narodila sa 26. septembra 1943 v Bratislave. Odmalička sa venovala tancu, absolvovala VŠMU, špecializácia pedagogika tanca, kde aj v súčasnosti - vyše 40 rokov - učí. Od roku 1992 do roku 2008 bola vedúcou Katedry tanečnej tvorby na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU. Momentálne je porotkyňou tanečnej súťaže Let's Dance 3. S manželom, hercom a režisérom Martinom Hubom, majú dve dcéry a tri vnúčatá. Žijú v Bratislave.

Text: Zuzana Čižmáriková pre Pravdu
Foto: Roman Benický pre Pravdu