Moje deti, tvoje deti, naše deti

Keď sa však  v novej rodine zídu deti z predošlých vzťahov partnerov a k nim pribudnú aj deti spoločné, môže sa vzájomné spolužitie značne skomplikovať.

Každé desiate dieťa na Slovensku vraj vychováva otec, ktorý mu nie je vlastný. Po rozvode deti väčšinou ostávajú s matkou, ale často si svoje deti z predošlého vzťahu privedie do rodiny aj otec. "Kombinácia moje deti, tvoje deti, naše deti je pre rodinu veľmi náročná. Aj pri tej najlepšej vôli vytvoriť dobré rodinné prostredie," konštatuje rodinná psychologička Zuzana Mardiaková. Predošlé vzťahy nedopadli dobre a teraz vznikajú vzťahy celkom nové. A tie sa vytvárajú postupne a pomaly.

Sme rodina
"Náhradný rodič" musí svoje nevlastné dieťa najprv presvedčiť, že mu na ňom záleží. Automaticky to nefunguje: tak a keď sme teraz jedna rodina, musíme sa mať všetci radi! Pre všetkých je táto situácia nová a všetci sa cítia neisto. Pochybnosti, pocity krivdy a beznádeje môže zažívať nielen dieťa, ale aj dospelý. Prvý krok je však na dospelých.

"Náhradní rodičia musia hľadať cestu k partnerovým deťom a nie deti k nim. Niekedy sa skrývajú za to, že ich nevlastné deti odmietajú a neposlúchajú, ale iniciatíva je na dospelých," zdôrazňuje Mardiaková.

Lenže problém je v tom, že práve dospelí nemajú jasno v tom, aký vzťah vlastne k deťom svojho partnera majú. Je to pochopiteľné, lebo aj pre nich je to niečo nové, aj ich vzťah k deťom potrebuje čas. Niekedy nevlastné deti nevedia vnútorne prijať do svojej novej rodiny, ale oveľa častejšie sú bezradní, lebo nevedia, do akej miery majú zasahovať do ich výchovy," vraví psychologička.

Vopred sa vzdať výchovy nevlastného dieťaťa nie je dobré a vlastne to ani nejde, ak sa spolu stretávate a už vôbec nie ak spolu žijete v jednej domácnosti. Ak vám dieťa povie: ty mi nemáš čo rozkazovať, ty nie si môj otec či mama, skúste to nebrať osobne. Dieťa si potrebuje ujasniť svoju pozíciu v novej rodine a takýmto výrokom sa vlastne pýta: "Si pre mňa niečo ako môj otec? Si pre mňa niečo ako moja mama?" Vlastný otec však vždy ostane otcom, tak ako vlastná mama navždy ostane pre dieťa mamou, aj keby napríklad sedeli vo väzení.

Mama je mama, otec je otec
"Asi najčastejšou chybou v zmiešaných rodinách je, že partneri sa pokúšajú odstaviť od detí ich druhého biologického rodiča. Nemusia rovno brániť v ich stretávaní, stačí, ak sa o ňom vyjadrujú kriticky alebo dokonca s dešpektom. Aj keby to bol oprávnene, neuvedomujú si, že tým vlastne znevažujú aj samotné dieťa - lebo ono si v sebe nesie kus aj z toho rodičia, ktorého kritizujú. Možno zlyhal, možno bol nezodpovedný. Ak si však dieťa nemá aspoň za niečo vážiť jeho, nemôže si vážiť ani samo seba," vysvetľuje psychologička.

Cesta k dôvere a láske nevlastného dieťaťa preto paradoxne vedie cez partnerovho či partnerkinho bývalého partnera. "Sú to spojené nádoby, a preto je dobré vyhnúť sa hodnoteniu druhého rodiča. Naopak, ak sa to len trocha dá, dobré je s tým druhým rodičom sa občas o výchove poradiť, opýtať sa na jeho názor. Ak mu v novej rodine dokážu prejaviť určitú úctu ako rodičovi, prospeje to všetkým," radí Mardiaková.

Na terapeutických sedeniach so zmiešanými rodinami, kde vzťahy nefungujú dobre, sa snažia niekedy doslova za každú cenu nájsť na bývalom partnerovi či partnerke čokoľvek pozitívne, čo možno dieťaťu o jeho rodičovi povedať. Aj keby to bol otec, ktorý matku opustil a nikdy svoje otcovstvo nepriznal, jeho nespornou zásluhou je, že dal dieťaťu život.

Každý sme iný, všetci sme si rovní
Žena a muž, ktorí už zažili jeden neúspešný vzťah, sa do nového partnerstva vrhajú s nádejou, že tentoraz svoje rodinné šťastie určite nájdu. Často by chceli zabudnúť na všetko, čo bolo dovtedy, ale minulosť vymazať nejde. Tak ako zo života nevyškrtnete svoje deti, z ich života by ste nemali vyškrtnúť ich otca či matku. Je to navždy súčasť ich identity, hoci by fungovali iba pri splodení.

Tak ako pre adoptované deti nie je správne, ak sa im ich pôvod zatajuje, ani pre deti v zmiešaných rodinách nie je zdravé, ak sa ich pôvod zamlčuje, ak sa hoci "taktne obchádza", ak sa o ich druhom rodičovi pokiaľ možno vôbec nehovorí. Naopak, rodina, ktorá sa ani verejne nebojí priznať, že každé dieťa má iných rodičov, má vyhraté. Každý má svoju vlastnú identitu a všetci sú si rovní.

Nevlastný rodič funguje ako náhrada a mal by na to pamätať. Nemôže byť vlastnou matkou alebo otcom, ale nemôže sa ani zbaviť zodpovednosti za dieťa tým, že nie je jeho. Ak dôjde medzi vami ku konfliktu, namiesto zraňujúcich viet dieťa ubezpečte, že vám na ňom záleží. "Nie som tvoj otec, ale chcem ťa mať rád. Chcem, aby si sa cítil dobre. Verím, že sa dohodneme. Všetko bude v poriadku."

Dôveru a lásku detí si "náhradný rodič" musí zaslúžiť. Neznamená to, že má s nevlastným dieťaťom zaobchádzať ako s vajíčkom, kupovať si ho darčekmi či nevhodnými ústupkami, nechať sa urážať a skákať si po hlave. Ak dospelý ostane aj v takejto situácii slušný, z boja o pozície vyšiel víťazne. Ak naozaj dokáže spolu s novým partnerom prijať aj nevlastné dieťa, ak si k nemu vie vytvoriť svoj vlastný vzťah, dieťa to vycíti.

Text: Zora Handzová pre Pravda Ženy
Foto: Pravda - Robert Hüttner