Pod Slavínom dýcha sladké Stredomorie

Kam prišli Rimania, tam sa dostal aj vinič. A kde rastie vinič, darí sa aj fige, ktorá patrí spolu s viničom k najstarším kultúrnym rastlinám sveta. Figa, a nie jedna, rastie aj v záhrade Milana Kňažka. Muž známy ako herec, ale aj ako politik, ktorý búral a s podporou ľudu zbúral starý režim, je v súkromí milovník krásnej záhrady a v nej ctiteľ starobylej magickej figy.

Kňažkovo zelené kráľovstvo sa rozprestiera na juhovýchodnom úbočí bratislavského Slavína a darí sa v ňom nielen figám. Ale napríklad aj jedlým gaštanom - chlapčenskej spomienke Milana Kňažka na Modrý Kameň, kde prežíva jedna z najkrajších a najstarších slovenských gaštaníc.

Vinič, figa, gaštan aj provensalská levanduľa, ktorá tiež rastie a rozvoniava v Kňažkovej záhrade, sú botanickými symbolmi Stredomoria. Milan Kňažko miluje teplú príjemnú náladu stredomorskej krajiny a cieľavedome si ju vytvára vo vlastnej záhrade. Darí sa mu. Pokiaľ ide o figy, je zrejme jeden z najúspešnejších slovenských pestovateľov.

"V záhrade mám vyše dvadsať fíg, z nich dobrá desiatka rodí skvelé ovocie," hrdí sa Kňažko. Aj tohto roku bude mať dobrú úrodu. "Už teraz sú plody veľké a keď dorastú, budú vážiť 150 gramov a dosiahnu jedenapolnásobok veľkosti škatuľky od marlboriek," opisuje plody pestovateľ.

Každá figa má zaujímavý rodokmeň - jedna je od priateľa z Vojvodiny, ďalšia pochádza až z Francúzska, síce nerodí, ale je atraktívna tvarom. A potom je tu figa od známej z Koliby, ďalšiu si Milan Kňažko priniesol a úspešne presadil z bývalej záhrady na Vlčkovej ulici, inú z chaty v Senci.
Väčšina fíg má podobu krov, ale pri niekoľkých sa podarilo Kňažkovi vypestovať kmeň a sú z nich rúče stromy siahajúce do takmer päťmetrovej výšky. Tak ako sa otepľuje, darí sa figám lepšie a lepšie. Ich nepriateľom sú však tuhé zimy. "Pri viac ako mínus 15 stupňov vymŕzajú, ale nehynú. Vypučia a obnovujú sa ako kry," objasňuje Milan Kňažko, ktorý figy úspešne rozmnožuje aj odrezkami a obdarúva nimi priateľov.

"Keď prinesiem čerstvé zrelé figy kamarátom do Česka, nechcú veriť, že pochádzajú z mojej vlastnej záhrady," hovorí herec.

Záhrada je pre zrelého, stále činorodého muža miestom, kde si, ako hovorí, čistí hlavu od zhonu všedného dňa. Pozemok má výbornú polohu, jednu z najlepších v hlavnom meste. Nielen záhrada, ale aj dom pripomínajúci čistými líniami toskánsku vilu, navodzuje dojem, že nie sme na jednom z pahorkov Malých Karpát, ale kdesi oveľa južnejšie pri teplom Stredozemnom mori.

Ale je to iba dojem. V záhrade rastú slovenské borovice, jedľa aj statná slovanská lipa. Pri výstavbe domu dal na ňu Milan Kňažko pozor a dnes má v záhrade krásny šesťdesiatročný strom. Onedlho zakvitne a pripomenie mu detstvo trávené u starých rodičov na plachtinských lazoch.

Kňažko je aj humanista a estét. Keď kúpil pozemok, našiel na ňom rásť aj starú marhuľu. Nechal ju na pokoji, nepotrebuje veľkú úrodu ovocia. Obdivuje čudesné starecké tvary stromu, ktorý odolal útoku veku. Rastliny sú predsa ako ľudia, krásne nielen v mladosti, ale svoje čaro, akúsi živú láskavosť si uchovávajú aj v starobe.

Láskavého k zeleni, tak by si predstavoval Kňažko moderného človeka, občana Bratislavy. Na Slavíne, kde teraz aj v jeho bezprostrednom susedstve vyrastá nová vila, sa však táto ľudská vlastnosť veľmi nepestuje. "Ľudia, ktorí sa sem sťahujú, nemajú k prírode veľký vzťah, sú schopní zastavať celý priestor. Nehľadia na zákon, ktorý predpisuje zachovať v zóne pod Slavínom 70 percent zelene," podotýka Kňažko pri pohľade na žeriav, rameno ktorého trčí až do jeho záhrady.

Každý z nás chápe život, teda svoje miesto v prírode a spoločnosti po svojom. Kňažko má rád kontinuitu, pokračovanie v dobrom diele predkov, radšej zveľaďovanie ako dobývanie priestoru, súhru, a nie zápas s prírodou.

V dolnej časti jeho záhrady sa nachádza malý architektonický zázrak - studňa, ktorú dal kedysi dávno vyhĺbiť jeden z najlepších bratislavských obchodníkov s vínom Jakub Palugyay. Milan Kňažko ju dokonale obnovil. "Je 50 metrov hlboká, vytesaná do skaly. Sám som sa o tom presvedčil na vlastné oči. Keď sme ju čistili, našli sme v dolnej časti jaskyňu plnú vody," rozpráva Milan Kňažko.
Kým pred domom je elegantná okrasná záhrada, za domom sa skrýva Kňažkova spomienka na plachtinský vidiek. Má tu pergolu so 16 krami stolového viniča, ktoré mu pomáhal sadiť profesor vína Fedor Malík. Teší sa na prvú tohtoročnú úrodu. Hneď za pergolou je malý zeleninový záhon s paradajkami, paprikou a feferónkami.

Vlani v lete vysadil Milan Kňažko jahody. Násada plodov je bohatá, herec sa teší, ako si na nich pochutí s manželkou aj synom. Kúsok od záhona s jahodami rastú maliny a bezostňové černice. Na priestrannom pozemku sa tiež našlo miesto pre gaštany. Naozaj sa tu človek cíti akoby v obyčajnej tichej dedinskej záhrade. Milan Kňažko dosiahol, po čom túži každý správny muž - mať dom s krásnou záhradou.

Kuny a lasice nie sú nájomníci
Záhrada Milana Kňažka sa rozprestiera na jednom z malokarpatských vŕškov obkľúčených mestom. Ešte dnes tu vidno zvyšky pôvodného lesa. V hornej záhrade za domom rastú duby, borovice a pozdĺž plota sa tiahne pásik agátov. Ani sa nechce veriť, že priamo v srdci Bratislavy ešte dýcha kúsok divej prírody.

Najlepším dôkazom toho, že Kňažkom zachovaný zvyšok pôvodnej prírody plnohodnotne žije, je každý rok úroda masliakov. Herec hovorí, že nezriedka pozberá päť kilogramov hríbov a má čo sušiť. On i manželka. Tej sa o robotu dokáže postarať aj úrodou fíg. Z tých, ktoré sa nestihnú zjesť čerstvé, sa uvarí džem. Pri zaváraní asistuje aj Milan Kňažko.

Kňažkova záhrada má množstvo zaujímavých obyvateľov, ktorých by občan z dolného mesta hľadal skôr v zoologickej záhrade ako pri ľudskom obydlí. "Nájdu sa tu kuny, lasice, ba aj tchory a užovky," hovorí Kňažko a dodáva: "Nie sú u mňa v podnájme, pohybujú sa ako slobodní majitelia priestoru, ktorý im vždy patril a ktorý im treba zachovať."

Text: Jozef Sedlák pre Pravdu
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu