Pred kamerou si bozky užiť neviem

Z jej slov cítiť rôzne vône - od vône čerstvej jablkovej štrúdle, cez vôňu trávy golfového ihriska až po vôňu ozajstného chlapa. Kamila Magálová nič nepredstiera a hovorí, že je šikovná po svojej omame.

Vaša vôňa nepochádza len z flakóna...
Myslím si, že vôňa človeka je aj v jeho úsmeve, optimizme, prístupe k životu, v jeho celkovom vyžarovaní. Mám rada vôňu nielen z flakóna, zaujímavá je aj vôňa tela. Veľa o človeku povie. U mužov nemám rada, keď voňajú ako drogéria.
Muž má voňať ako chlap. Sympatickejší je mi muž, ktorý je ozajstný. Napríklad hôrni chlapi sú sympatickí. Z nich nepocítite nijaký parfum, ale niekedy vám príjemnejšie zavonia zdravý pot z roboty, ako vôňa absolútne vyhľadeného, vygelovaného, navoňaného muža.

Vo filme Líbaš jako Bůh sa nečakane zamilujete. Rozmýšľali ste pri čítaní scenára, prečo tá žena podľahne? Prežívali ste tú lásku? Vžila som sa do situácie, veď prečo nie?
Myslím si, že láska je veľmi dôležitá nielen v mladosti, ale počas celého života. Nemusí to byť len láska muža a ženy, ale láska ako taká. Pocítiť lásku od niekoho blízkeho, a možno aj cudzieho, je vždy veľmi príjemné.
Keď nikomu neubližuje, tak prečo nie? Láska nás povznáša.

Nenarobilo vám filmové milovanie nejaké ozajstné chute? (Nech mi pán Magál odpustí...)
Narobilo. Klamala by som, keby som tvrdila, že nie.

Manžel sa okolo vás začína viac krútiť, objavuje sa s vami na spoločenských udalostiach. Viac si vás stráži?
Áno, stále je teraz pri mne! Na to je moje povolanie výborné, vlastne si užijem legálne "úlety". Je to úžasné. A keď tam mám príjemných kolegov, aj krásne.
Samozrejme, pred kamerou je to niečo úplne iné ako v skutočnosti. Často dostávam otázku, či Kaiser naozaj líbá jako Bůh. O tom sa vôbec nedá debatovať, lebo pred celým štábom a pri sústredenej práci sa nedá užívať si.
Príjemné však je, že hrám takú postavu, že sa do nej naozaj vžijem a že sa na ten moment naozaj zamilujem do partnera. Som potom šťastná celý deň, teším sa, že som zažila príjemný deň, a to vlastne v robote, ktorú milujem. V takej robote sa môžete zamilovať bez nejakých následkov.
Niekedy síce s následkami, ale to sa mi ešte nestalo.

Potom človek trpí...
Áno, a preto treba korigovať...

Cítite nostalgiu za filmovaním?
Bola to veľmi náročná, ťažká práca, ale krásna. Ani jeden moment nebol rušivý, preto si to tak vážim.
Od rekvizitárov po hlavného produkčného tam boli samí báječní ľudia, s ktorými sa výborne spolupracovalo. Ľudsky boli nádherní.
Režisérka Marie Poledňáková je síce nesmierne prísna, presná a dôsledná, ale nemôžem na ňu povedať jedno krivé slovo, pretože mám rada profesionalitu. Rozumeli sme si, lebo jedna druhú sme si vážili.

Režisérka vás do svojho filmu jednoznačne vybrala po zhliadnutí relácie Haliny Pawlovskej Banánové rybičky, v ktorej ste účinkovali. Čakali ste nejaké ponuky po účinkovaní v tomto programe?
Nie. Prekvapilo ma to. Keď sa obzriem, vidím, že film bol ku mne počas mojej kariéry dosť macošský. Všetko je však tak, ako má byť. Boli typy herečiek, ktoré v mladosti naozaj vyzerali krásne, exkluzívne, a hoci možno herecky neboli až také dobré, filmu to až tak neprekážalo. Ukazoval ich vonkajšiu stránku. Ja som nebola asi taký typ, ale teraz som dozrela.
Mám aj skúsenosti, aj si viac uvedomujem seba. Dokonca si viac uvedomujem, o čom som hovorila, že treba voňať, páčiť sa. Teraz to viem lepšie, ako keď som bola mladá. A teraz je o mňa aj väčší záujem, ako keď som bola mladá. Chvalabohu, to znamená, že nekončím.

Ako vám prejavila svoj záujem režisérka Poledňáková? Zavolala vám vtedy?
Zavolala mi jej asistentka a tlmočila odkaz, že pani Marie Poledňáková by rada so mnou hovorila.
Brala som to s rezervou, lebo už aj režisér Svěrák so mnou chcel nakrúcať Kolju, už som bola dokonca aj na kamerových skúškach, ale dal mi čítať z českých novín, aby videl, ako je to s mojou češtinou a mne to nešlo. Vždy, keď vám na niečom veľmi záleží, vám to absolútne nejde.
Dodnes neviem, či ma pre to vtedy nevybral, ale teraz som už bola opatrná a brala som situáciu s rezervou. Už som sa viac ráz presvedčila, že keď sa človek nadchne, nič z toho nie je. A keď vám na niečom až tak nezáleží, dostanete to.

Bola to teda hra s osudom?
Možno, ale aj som konala. Povedala som: Pani režisérka, nedávajte mi teraz čítať nijakú knižku v češtine ani noviny, lebo to nebude dobré. Keď však chcete, aby som hrala v češtine, v tej češtine zahrám. A nebudete sa musieť za mňa hanbiť!
Naozaj som sa potom pripravovala. Mala som lektora, čítala som si nahlas po česky sama pre seba a všetci mi pomáhali. Keď mi náhodou niečo nevyšlo, dala som zlý prízvuk, zopakovala som to.
Našťastie, mám sluch po predkoch, takže to celkom šlo a Česi tvrdia, že im neprekážala moja čeština. Vraj im vôbec netrhala uši, ale aj tak som stále počúvala: Vieš, Kamila, je to český film. Neviem, či to hovoria aj všetkým mexickým a iným cudzokrajným hercom, ktorí nakrúcajú v Hollywoode, a tiež určite nemajú stopercentný prízvuk.
Nič s tým však nenarobím.

Poznala vás Marie Poledňáková z predchádzajúcej práce?
Dávnejšie ma poznala z bratislavských inscenácií, ale ako sa hovorí, zíde z očí, zíde z mysle. Bez "rybičiek" by si na mňa asi nespomenula. Odrazu vraj na ňu z obrazovky zapôsobila moja pozitívna energia, vitalita, úsmev, živé oči. Začala reláciu hneď nahrávať, poslala ju kameramanovi a produkčným, vraj čo oni na to. A oni, že by to mohlo byť ono. Potom prišla za mnou do Bratislavy a už nebolo pochýb, že to budem robiť. Bol to pre mňa úžasný pocit.

Dlhé roky sa o vás hovorilo ako o možnej predstaviteľke Bathoryčky, ktorú mal nakrúcať Zdeněk Troška. Stále sa čakalo, možnosť odišla a prišlo toto. Možno je to ešte lepšie...
Je to naozaj osud. V tomto prípade naň verím. Hovorievam, že možno netreba nakrútiť tri filmy do roka, stačí jeden taký, ktorý bude, dúfam, kultový. Možno si ho ľudia zapamätajú ako S tebou ma baví svet. Verím tomu. Autorka je tá istá, čo samo osebe ešte nie je zárukou, myslím si však, že tento film sa jej podaril.

Čo by ste povedali o hereckom partnerovi Oldřichovi Kaiserovi. Ako sa vám s ním hralo?
Je veľký profesionál, s ktorým bola spolupráca veľmi dobrá.

A váš druhý filmový muž - Jiří Bartoška?
...Barťák? My si rozumieme, lebo sme obaja golfisti. A dlho sa poznáme.
Po prvý raz som s ním pracovala, keď som ešte len skončila školu. Bola som mladučká aj on bol šarmantný, úžasný, chrumkavý. Odvtedy sme sa pred kamerou nestretli.
Ja som ho chcela raz do divadla za partnera, Milan Lasica mal režírovať a povedal, že by bolo dobré, keby to robil český herec a že by sme hrali v Česku aj doma. Bartoška povedal, že veľmi rád, ale nemal čas. Potom sme sa stretli až pri tomto filme. Bolo to veľmi príjemné.

Okrem zaujímavých mužov s vami hrá aj zaujímavá žena, herečka Eva Holubová.
S ňou som sa stretla po prvý raz v živote a bol to tiež prínos, lebo ona je úkaz. Zvláštny človek.
Rada som ju počúvala. Keď som bola v karavane s Kaiserom sama, on sedel v jednom rohu, ja v druhom a každý sme si čítali. Ja som sa aj učila. Neprehovorili sme aj tri hodiny medzi sebou, ale vôbec nám to neprekážalo. Potom prišla Holubová, ktorá nezatvorila ústa.
Potom prišiel Barťák a všetci fajčili jednu od druhej. Takže, ak by som povedať z nakrúcania nejaké negatívum: Češi fajčia ako Maďari. Ja som tým dosť trpela, lebo jediná okrem jednej kostýmovej návrhárky som nefajčila. Raz, keď sme boli v štúdiu a nakrúcali sme, mala som úplne krvavé oči.
Režisérka sa ma pýtala, čo mám s očami a ja som povedala, že neznášam dym. A ona: "Tak, všetci končiť s fajčením! Tu bude teraz ticho. Ja vyhlasujem, že tu už nebude fajčiť nikto, okrem mňa a Barťáka!" Na to som povedala: To už je aj tak jedno... A fajčili ďalej.

Aj pani režisérka fajčí?
Ako Turek. Jednu od druhej....Potom sme prišli na Slovensko prezentovať premiéru a celý český štáb býval u mňa v hoteli.
Barťákovi som písala, že by som bola rada, keby prišiel aj on. Odpovedal: No, Kamila, ja sa chystám, ale ak nebudem môcť fajčiť, neprídem. Povedala som, že urobím výnimku. Povedala som, že ak chce, dám vysvätiť aj hotel.

Ešte že vás neskazili. Nikdy ste nefajčili?
Nie. V niektorých úlohách som však musela fajčiť. Dokonca som hrala aj vášnivú fajčiarku a zahrať vášnivú fajčiarku, keď nefajčíte, to je dosť absurdné!

Ako to, že vás fajčenie obišlo?
Minulo ma, aj keď pochádzam z rodiny, kde otec aj starý otec boli veľkí fajčiari. Na vysokej škole sa fajčilo aj pilo, ale nikdy som sa to nenaučila.
A najmä, ja sa riadim podľa seba. Nikdy sa nepridávam k masám. Som práve ten typ, čo, keď je niečo moderné, stojí vždy bokom.

Aké metódy práce má režisérka Poledňáková?
Keď som si prečítala scenár, povedala som: "Marie, tuto mi nemusíš nič vysvetľovať, ja to budem žiť. Ja to nebudem hrať." Keď sme začali nakrúcať, museli sme sa trocha oťukať. Najprv ona povedala svoju predstavu a vždy dodala: "Ale, niečo mi tam chýba." Potom som povedala, ako by som to robila ja a ona napokon skonštatovala: ,,Urob to, ako chceš..."

Dá sa vôbec názov filmu preložiť do slovenčiny? Hovorí sa u nás niečo ako bozkávaš ako boh?
Myslím, že nie. Báječne bozkávaš, ale to už nie je ono.

Budete v Česku pokračovať?
Zasa idem nakrúcať do Česka s režisérom Jaroslavom Brabcom. Bude to televízny film Zasaženi bleskem a má veľmi pekný scenár.
Pani Poledňáková mi povedala: "Čakala so to, ale nie tak skoro!" Teším sa, lebo filmovanie je tam na vysokej profesionálnej úrovni.

Ste teda dosť rozbehnutá. Aká bola vo vašom veku stará mama?
Vždy bola úžasná! Je to môj vzor. Mala 83 rokov, keď zomrela. Ku koncu života bola tri roky pripútaná na lôžko, ale vždy mala upravené vlasy. Každý týždeň k nej chodila kaderníčka. Vždy mala trošku naružované pery a púder na tvári.
Bola nádherná. Vždy bola milá, usmievavá a voňavá. Podľa nej viem, ako to má byť, tam sú korene mojich názorov. Omama bola zároveň úžasná domáca pani, úžasná manželka a úžasná kuchárka. Nebola zamestnaná, viedla domácnosť a robila to perfektne.

Aké životné múdrosti ste od nej odpozorovali?
Čo sa varenia týka, je toho veľa. Všetko muselo byť dokonalé. Keď mala štrúdľa malú dierku, robila cesto znova. To musí aj chutiť, aj vyzerať, hovorila.
Môj opapa bol jeden nádherný, krásny človek, vyzeral ako Clark Gable a, samozrejme, mal aj ctiteľky.
Veď dirigoval v ženskom zbore, tak si to viete predstaviť. Aj som sa pýtala omamy, ako to zvládala. Odpovedala: No tým, že som úžasná manželka a vždy, keď príde domov, usmievam sa, vždy má prestreté, vždy má navarený obed aj večeru, má upratané, má svoj servis a ja viem, že sa ku mne vždy rád vráti.

Myslíte si, že jej neprekážalo, že je od neho finančne závislá?
Bola svätica. Tak vôbec nepremýšľala. Ja si však nemyslím, že nie je dobré byť od muža finančne závislou. Muži si nezávislú ženu vážia a ,,nevyskakujú" toľko.

Kde je hranica tej nezávislosti, keď sa už naruší prirodzená rovnováha?
Nie všetci muži majú toľko energie, aby sebestačné ženy zvládli. Ľutujem mladé dievčatá, lebo dnes si nemajú veľmi z čoho vyberať. Naozaj je tých chlapov menej, ako keď som bola ja mladá. V sobotu sa išlo na korzo, tam sa dalo vyberať.
Dnes je chlapov menej. Neviem prečo, či je to vo vzduchu? Sú pohodlní, vidia, že ich je málo, ženy ich chcú, tak sa nemusia snažiť. Chlap má rád, keď má dobývať a neváži si, keď mu niečo spadne do lona. Keď som bola mladá a chcela som nejakého chlapa upútať, tvárila som sa, že ma vôbec nezaujíma. Potom prišiel sám.
Nejde však o taktiku, myslím si, že je to v tom, že je menej lásky medzi ľuďmi, aj menej citového zázemia.
Ľudia citovo otupievajú a fyzično nemôže dlhodobo nikoho napĺňať a baviť. Dôležité sú emócie. Tie sú nádherné.

Čo s tým?
Neviem, ja to riešiť nebudem. Som citovo založená a každý svoj život rieši podľa toho, čo cíti.
Ja cítim veľmi veľa, mne by prekážalo, keby som nekonala podľa svojich citov, a to ma vedie životom.

Kamila Magálová (58)
Herečka Kamila Magálová absolvovala VŠMU a pôsobí v Slovenskom národnom divadle. Účinkovala v množstve televíznych inscenácií, tento rok stvárnila jednu z hlavných postáv v úspešnej českej komédii Líbáš jako Bůh. V divadle zažiarila v predstaveniach Na skle maľované, Čertice, Chrobák v hlave a Tančiareň. Magálová je veľvyslankyňa dobrej vôle UNICEF na Slovensku, patrónka Slobody zvierat a prezidentka Nadácie na záchranu koní. Je vydatá za vysokoškolského pedagóga a podnikateľa Slavomíra Magála, s ktorým má syna a dcéru.

Text: Helena Dvořáková pre Pravda Ženy
Foto: Jozef Studený