Robíte deťom policajta?

Konflikty potrebujú, aby sa naučili, ako spolu vychádzať. Hádku a bitku sa snažte využiť v prospech ich oboch. V čom? Aby vedeli, že za svoje záležitosti zodpovedajú predovšetkým oni sami. A tiež na to, aby ste v nich vypestovali aspoň istú dávku empatie.

Menšie deti sa obvykle naťahujú o hračky, tie väčšie bojujú napríklad o svoj priestor pri počítači. V oboch prípadoch je dobré, ak im určíte základné pravidlo. Napríklad, že hračka má svojho majiteľa a ten druhý si ju nemôže vziať bez dovolenia.
Na počítači môže každý byť najviac hodinu a rad príde na každého - takto si zároveň budú svoj čas strávený pred monitorom navzájom sledovať. Čo však robiť, keď doma dôjde k otvorenému konfliktu a na oboch stranách barikády sa ozýva plač?

Každá mama chce byť voči svojim deťom spravodlivá a to nás zvádza riešiť takéto situácie za deti. "Nebudem vám večne robiť policajta!" hovoríme, ale zároveň sa do tejto úlohy dobrovoľne sami vsunieme. Menšie deti treba pravidlám vzájomného vychádzania naučiť.
Ak sa deti bijú, v prvom rade ich treba od seba oddeliť a hneď krátko a jasne vysvetliť, čo sa vlastne deje. "Asi sa neviete sa dohodnúť, kto sa bude hrať s tým autom, že?" Ak im v tejto chvíli auto zoberiete ("Tak a teraz ho nebude mať nikto!"), obaja sa cítia ukrivdení a situácia sa bude o chvíľu opakovať, len s inou hračkou.

Ak sa ich budete pýtať, prečo sa vadia (práve o to jedno auto, keď je doma kopa ďalších), nič sa nedozviete. Nepomôžu ani úplatky (Ak sa prestanete hádať a biť, uvarím vám puding so šľahačkou) - deti by si mysleli, že za nevhodné správanie dostanú odmenu. Riešením nie je ani uprednostniť mladšieho súrodenca (nechaj to jemu, on je menší), ani dievča pred chlapcom (dáma má prednosť) - zbytočne tým vzbudzujete súrodeneckú žiarlivosť a pocit krivdy.

Ak chcete mať na svoje deti rovnaký meter, nezabudnite, že aj staršie dieťa aj silnejší chlapec potrebujú pocit vašej ochrany rovnako ako ten druhý, ktorý je slabší. Ak im však situáciu a pravidlo jasne vysvetlíte (toto auto je Peťove a ty si ho môžeš požičať, keď ti to dovolí) a potom sa obrátite aj k druhému dieťaťu (ty mu svoje auto nemusíš požičať, ale on ti nabudúce nemusí požičať svoju loptu), majú o čom uvažovať a môžu sa rozhodnúť sami.

Ak sa opýtate na ich názor (Viete sa dohodnúť, že si budete hračky požičiavať?), tak si obe strany vypočujú argumenty "protivníka" a vy sa možno dozviete, čo ich trápi (On si berie moje veci vždy, keď tu nie som! Keď to chcem naspäť, nechce mi to vrátiť! Keď mu niečo požičiam, tak mi to zničí! Nikdy mi to nevráti na miesto! Keď sa opýtam, nikdy mi nič nechce požičať!)). Ani teraz by ste sa nemali stať policajtom ani sudcom, usvedčiť vinníka (Kto začal?), karhať a dávať tresty.

Ak svoje deti vyzvete, aby sami povedali, čo sa s tým dá robiť a iba ich nasmerujete k cieľu, dohoda, ku ktorej dospejú sami, býva pevnejšia. Škôlkari by už základné pravidlá vzájomného spolunažívania so svojím súrodencom mali poznať. Konflikty medzi deťmi však trvajú a to je v poriadku - vašim cieľom ani nemôže byť, aby neboli, ale aby sa ich deti naučili riešiť. Na konfliktoch sa deti učia o vzťahoch, o tom, čo je správne a čo nie, že je dobré podeliť sa a vždy je lepšie dohodnúť sa a spolupracovať.

Ak dieťa len rozkazuje a neberie ohľad na druhého, treba mu znova jasne a stručne ozrejmiť základné pravidlá. A ak ich nedodrží, príde o určité výhody. Ak dieťa naopak druhému len ustupuje, treba mu vysvetliť, že za svojou pravdou si má stáť (ak sa ti niečo nepáči, povedz mu to). Môžete si aj nacvičiť, akými vhodnými slovami môže povedať nie (To nechcem! To nerob! Choď preč z mojej izby!).
Ak sa jeden pravidelne nechá druhým dohnať ku plaču alebo k zúrivosti, cvičte s ním, ako sa brániť zámernému podpichovaniu - medzi spolužiakmi sa mu to len zíde! (U menších ako tréning zaberie "názorná ukážka" s plyšákmi, kde jeden druhého podpichuje a druhý mu trefne odpovie, alebo proste vyhlási: vieš čo, to ja nechcem počúvať! Vieš čo, hraj sa tu sám, ja idem preč!)

Ako teda deti naučiť, aby si svoje konflikty riešili sami?
Aby ste pri hodnotení situácie nespravili chybu a jednému či druhému neukrivdili? Dajte im najavo, že o probléme viete (Tuším ste sa pohádali. Môžete sa dohodnúť?), ale nechajte to na nich! Deti zvyčajne veľmi dobre vedia, "kto je vinný" a čo by bolo správne urobiť. Lenže vinník dúfa, že mu to prejde a skúša obvyklú taktiku: zatĺkať. Ak im dáte jasnú voľbu: buď si svoj problém vyriešia sami, alebo ho budete riešiť vy, lenže v tom prípade vinník príde o určité svoje výhody, poradia si s tým.

Vinník totiž veľmi stojí o vyjednávanie a snaží sa ukrivdeného všemožne presvedčiť, že s tým netreba ísť za rodičmi. Ukrivdený je niekedy spokojný, ak sa jeho pravda uzná hoci obyčajným "prepáč", inokedy zaberie, ak súrodenec navrhne odškodnenie (na počítač pôjdem prvý, ale budem tam o 15 minút kratšie, dobre?). Aj to je v poriadku, za chyby sa totiž platí.

Text: Zora Handzová pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK