Otec ôsmich detí: Akcie môžu stratiť hodnotu, rodina nikdy
Branislav Borovský má so svojou ženou Máriou osem detí - päť dievčat a troch chlapcov.
Priznáva, že život mnohodetnej rodiny nie je vždy jednoduchý, no aj po 22 rokoch manželstva sa stále z každej služobnej cesty teší domov. Základom fungujúcej rodiny sú podľa neho dobré vzťahy medzi manželmi, potom je aj výchova detí jednoduchšia.
Čo pre vás znamená otcovstvo?
Službu deťom. Výchova detí prináša starosti - koľkokrát som vyčerpaný, navyše je tu ekonomický tlak - ale človek si musí utriediť hodnoty. Pre mňa sú deti veľkou motiváciou, aby som nezlenivel. Vďaka nim stále čosi podnikám, sú motiváciou pre môj vlastný rozvoj. Veľa vecí by som nerobil, keby som nemal osem detí.
Napríklad?
Pred troma rokmi som mal o 30 kíl viac a necítil som sa zdravotne v poriadku. Práve vtedy sa nám však narodila najmladšia dcérka Bernadetka a ja som si uvedomil, že v 42 rokoch som na tom fyzicky aj psychicky zle. Možno to bola kríza stredného veku, ale povedal som si: mám predsa rodinu, kto sa o ňu postará, ak sa mi niečo stane? Dcéra pre mňa bola motiváciou, aby som začal športovať. Odvtedy behám a cítim sa fajn.
Otcovstvo iste nie je len o sebaobetovaní. Čo vám dávajú vaše deti?
Obohacujú ma ich názory. Teším sa, keď vidím, že deti si osvojili zásady, ktoré som im vštepoval, a vedia sa tak vyrovnať s ťažkosťami. Učil som ich totiž, že život nie je jednoduchý, a to, čo chcú, im nepadne vždy z neba, musia sa o to usilovať. Viedol som ich k tomu, aby sa vedeli o veci deliť. Koľko ráz sa stalo, že staršie deti zbadali v chladničke jogurty, ale nevzali si len tak. Vždy sa spýtajú sa: pre koho je ten jogurt? Vedia, že nie sú na svete jediné. Vzájomne si pomáhajú. Najstarší syn študuje na vysokej škole a manželke pomáha starať sa o mladšie deti. A najstaršia dcéra, ktorá študuje v Madride, si na ubytovanie a stravu sama zarába. Popri štúdiu pracuje, lebo vie, že pri našom rodinnom rozpočte nemôže rátať s finančnou pomocou. Keď vidím, aké sú naše deti životaschopné, je to pre mňa povzbudenie.
Pre koho je ťažšie mať veľkú rodinu – pre ženu, ktorá deti musí porodiť a vzdať sa pre ne kariéry, alebo pre muža, ktorý potom musí všetkých uživiť?
Asi sa nedá povedať, že jeden to má ľahšie a druhý ťažšie. Na svojej manželke si vážim, že obetovala svoju kariéru deťom a rodine. Vlastne rodinu poňala ako svoju kariéru, ako dobre fungujúci firmu, ktorá po rokoch prináša svoje ovocie. Myslím, že je to celé otázka nárokov. Človek sa musí prikrývať takou perinou, na akú má.
Vy ste to vždy zvládali?
Keď sme s manželkou končili vysokú školu, mali sme už dve deti. Vtedy však bola pre rodiny priaznivejšia situácia. Za mladomanželskú pôžičku sa dal kúpiť a zariadiť byt - a to bola asi aj posledná pôžička, akú sme využili. Dnes to majú mladí ťažšie. Keby sme vtedy uvažovali, že najskôr musíme mať byt a auto, asi by sme nemali takúto rodinu. Ani jeden z nás však nič neľutuje - chceli sme veľkú rodinu a máme ju. Teraz, keď sa veľa hovorí o hospodárskej kríze a poklese akcií, som si uvedomil, že jediné, čo nestráca na hodnote, sú rodinné vzťahy. Nech sa deje čokoľvek.
Nemali ste strach, čo by bolo s vašou rodinou, keby vám kríza vzala prácu?
Určite mám strach, kto by nemal? Stretávam sa s názormi: čo chce, veď nemusel mať toľko detí. Ale na druhej strane Slovensko potrebuje, aby sa rodili deti. Demografická krivka klesá, na dôchodky niekto bude musieť pracovať. Prečo potom vyčítať ľuďom, že chcú mať viac detí? Naša spoločnosť mnohopočetným rodinám nevychádza veľmi v ústrety. Rodinné prídavky na mojich osem detí sú odhadom asi štyritisíc až 4 500 korún. Keby som bol odkázaný len na štátny príspevok, nedokázali by sme existovať.
Musíte sa v niečom uskromňovať?
Všetko je otázka nárokov a zvládania réžie. Naše deti sú skromné, vedia sa deliť. Dcéra snívala o štúdiu v Španielsku a vedela, že na to nemám. Tak sa o seba postarala sama, pracuje popri štúdiu. Ja som zasa vyštudovaný geofyzik, ale nikdy som v tomto odbore nepracoval. V 90. rokoch, keď som končil školu, mali títo odborníci problém vyžiť, tak som začal podnikať v papierenskom priemysle. Deťom hovorím: máme to, čo potrebujeme, nemôžeme sa sťažovať.
Aký ste otec – prísny či skôr láskavý?
Na to by asi mali odpovedať moje deti. Chcem byť pre ne autoritou, ale snažím sa nezamieňať si to s diktátorstvom. Za svoju úlohu považujem hovoriť deťom aj o nepríjemných veciach a poukazovať na to, čo by v živote nemali robiť. Takže možno som prísnejší a deti si u mňa môžu dovoliť menej ako u mamy. Chcem však, aby deti mali svoje zásady a vieru.
Čo by ste poradili iným otcom?
Aby si uvedomili, že dobrý otec nie je ten, čo deťom dá drahé hračky, ale ten, ktorý pre ne má čas. Hračke sa dieťa poteší - na okamih, ale oveľa viac ocení, ak sa s ním rodičia pohrajú. My sme si napríklad pre deti vymysleli špeciálnu odmenu: deň len pre ne. Jednoducho raz za čas niektorému dieťaťu poviem: dnes som tu len pre teba, budeme robiť to, čo chceš ty, pôjdeme na výlet, kam len chceš. Ostatné deti to vždy rešpektovali a nesmierne sa tešili, kedy príde rad na ne. Pýtali sa: čo bolo, ako bolo, aby si nabudúce vedeli vybrať to najlepšie. Takto deti vedia, že nám na nich záleží. A ešte je pre mňa dôležité, aby som ako otec bol tolerantný a vedel sa ospravedlniť aj odpúšťať - to je totiž najťažšie. Autorita predsa nie je postavená na tom, že nikdy neurobím chybu, ale na tom, že si ju viem priznať. Ak urobím niečo nesprávne, ospravedlním sa dieťaťu.
Text: Katarína Sedláková pre Pravda Ženy
Foto: Ivona Orešková pre Pravda Ženy