Opatrovateľka starých ľudí. Výnosný biznis či drina?

Takmer každý z nás má zamestnanie z ktorého nie je ľahké odísť. Najmä vtedy nie, ak finančné pomery v rodine nie sú najlepšie. Čo v takom prípade robiť? Domovy dôchodcov sú preplnené, drahé a o imobilných ľudí záujem nemajú. Núka sa možnosť, zaobstarať si opatrovateľku. Aspoň na pár hodín. Mojej známej ochorela sedemdesiatročná matka. Niekoľko týždňov bola v nemocnici. Lekár však rozhodol, že hospitalizácia nie je potrebná a úplne stačí ak príde raz týždenne na kontrolu. Lenže kontrola nebola len u neho. Bolo treba chodiť na neurológiu, onkológiu, kardiológovi a podobne. Keď si to všetko zrátala, zistila, že do práce by chodila tak dva krát do týždňa. Bola však sama, bez manžela, a tak to neprichádzalo do úvahy. Spýtala sa lekára či nie je možnosť, aby tam matka bola aspoň pokiaľ, kým nebudú všetky vyšetrenia hotové. Jeho reakcia však bola viac než šokujúca. Vraj ak sa chce matky zbaviť, nech ju dá do penziónu pre dôchodcov. Bohužiaľ, opatrovateľku nezohnala a tak jej neostávalo iné, len zmeniť prácu.

Mária (57) opatrovateľka na Slovensku
Ako opatrovateľka pracujem už siedmy rok. Po prepustení z predchádzajúcej práce som si dlhšiu dobu nevedela nájsť zamestnanie. No z niečoho bolo treba žiť, a tak som sa rozhodla, že skúsim opatrovať starých či imobilných ľudí. Zašla som do opatrovateľskej služby a spýtala sa či náhodou nehľadajú zamestnanca. Hľadali. To som však ešte netušila, čo táto práca obnáša. Dostala som na starosť staršiu pani po mozgovej príhode. Bola na mňa úplne odkázaná, nevedela chodiť ani sa sama najesť. Musela som byť pri nej 8 hodín denne, prebaľovala som ju, kŕmila, varila i upratovala. Po mne prišla jej dcéra, ktorá prevzala starostlivosť. Domov som chodila unavená. Predsa len zdvíhať nevládneho ťažkého človeka bolo fyzicky dosť náročné. No bohužiaľ, moja práca nebola vôbec dobre ohodnotená. Zarábala som len o pár korún viac, ako je minimálna mzda. Preto som sa po roku rozhodla zmeniť zamestnanie.

Helena (58) opatrovateľka v Rakúsku
Keď som prišla do dôchodkového veku, cítila som sa ešte vitálna. Deti som mala veľké, manžel mal svoje koníčky a tak mi začalo byť doma "dlho". Kamarátka práve odchádzala z Rakúska, kde neďaleko Viedne pracovala ako opatrovateľka. Navrhla mi, či by som to neskúsila. Súhlasila som, a dodnes neľutujem. Pre staršiu pani nie som ani tak opatrovateľka, ako skôr spoločníčka. Mojou náplňou práce je postarať sa o domácnosť a navariť. Potom si dáme so starou pani kávu, prípadne nejaký koláčik. Porozprávame sa a keď je poobede pekne, ideme na prechádzku. Potom zvyčajne ona zaspí a ja si môžem čítať alebo pozerať televíziu. Večer o deviatej zaľahneme do postele. Samozrejme, priznávam, do Rakúska chodím i kvôli peniazom. Za dva týždne tam totiž zarobím dvakrát viac ako je priemerná mzda na Slovensku.

Text: Katarína Mikuškovičová pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK